Dominik Hrbatý (42) si cez víkend pozrel duely Davisovho pohára proti Argentínčanovi Guillermovi Coriovi a Chorvátovi Ivanovi Ljubičičovi z roku 2005, Michal Handzuš (43) zasa zlaté ťaženie na hokejových MS 2002 vo Švédsku.
Aký je to pocit pozerať sa na seba po toľkých rokoch?
D.H.: Užil som si to. Zápasy som sledoval prvýkrát v živote, vidieť sa na obrazovke po pätnástich rokoch bolo zaujímavé. Zároveň to bol dobrý pocit – uvedomil som si, ako úžasne rýchlo som hral. Aj na dnešnú dobu. Marat Safin mi kedysi vravel, že so mnou bude trénovať maximálne jeden set, nikdy nie viac, lebo vo výmenách som bol veľmi agresívny. Potvrdilo sa mi to aj prostredníctvom televízie.
M.H.: Bolo to zaujímavé. Útržky som síce videl už predtým, ale nikdy nie celé zápasy. Aspoň som si trošku zaspomínal.
S kým ste sa na duely pozerali?
D.H.: Sám. Dcérka so mnou bola prvé dva-tri gemy, potom už musela ísť spať.
M.H.: Zápasy proti Švédsku aj Rusku som sledoval poobede s deťmi. Mali veľa otázok, bolo to pekné a zaujímavé. Starší syn vedel, že sme vyhrali, ale napriek tomu som sa to snažil aspoň trošku zakamuflovať. Prekvapilo ma však, že aj štvorročná dcérka vydržala pred obrazovkou celé finále. Keď ma videla na ľade, stále kričala.
Foto: SITA/AP, RUDI BLAHA
Čo deti najviac nadchlo?
M.H.: Predovšetkým góly a oslava po finálovom víťazstve. Pýtali sa ma, prečo sme všetci odhadzovali rukavice. Keď som im to vysvetlil, nasledovala otázka, prečo si ich Peťo Bondra nechal. Táto jediná vec bola pre nich nezrozumiteľná (smiech).
Pamätali ste si zápasy presne?
D.H.: Ani nie. Možno tri výmeny. Dosiaľ som si myslel, že duel proti Ljubičičovi vyzeral a prebiehal inak. V živote som odohral okolo tisíc zápasov, v každom z nich množstvo výmen – nikdy som však neuvažoval nad tými, ktoré som mal už za sebou. Hľadel som vždy len dopredu.
M.H.: Veľa akcií áno. Napr. druhá tretina proti Švédom mi absolútne nevyšla. Postrácal som množstvo pukov. Pred telkou som sa v tom len utvrdil.
Prekvapilo vás niečo?
D.H.: Veľa ľudí mi zvyklo vravieť, že mám slabší volej. V dueloch, ktoré som mal možnosť vidieť, som však nepokazil ani jeden. Až taký zlý asi nebol (úsmev).
M.H.: Väčšinu som si pamätal. Jediná vec, o ktorej som nevedel, bolo, že Jano Lašák urobil onen zázračný zákrok už na začiatku semifinálového predĺženia.
Dokázal vás zápas opäť strhnúť?
D.H.: Neprežíval som to až tak veľmi. To skôr dcérku, keď sledujem hrať golf, občas tlačím aj očami. Moja kariéra je minulosť, je dávno za mnou, nie je dôvod, aby ma teraz vzrušovala. Oba duely som si rád pozrel, bol to svetový tenis, ale pocit, že by som potreboval zasiahnuť do deja, som v sebe nemal.
M.H.: Bola to skôr príjemná rodinná pohoda. Ideálny priestor na spomienky. Vnímal som to cez prizmu svojich detí, moja osoba na ľade pre mňa nebola taká podstatná.
Foto: SITA, AP
Povedali ste si pri niektorých situáciách – teda, ako som len toto mohol urobiť?
D.H.: Proti Coriovi aj Ljubičičovi som vyhral, nebolo tam čo meniť. Navyše, vo finále som proti Chorvátovi spravil v piatich setoch iba pätnásť nevynútených chýb, čo sú v priemere tri na jeden set. Naozaj nebol dôvod, aby som sa chytal za hlavu.
M.H.: Bolo ich veľa. Predovšetkým proti Švédom. Chyby však vždy patrili k hokeju, spravil som ich aj v tom najlepšom zápase, aký som kedy odohral.
Na youtube sú fragmenty z nejedného vášho zápasu – zvyknete sa občas pozrieť?
D.H.: Nikdy nie cielene, iba keď mi občas niekto niečo pošle.
M.H.: Skôr nie.
Ak by bola možnosť, na aký zápas z kariéry by ste sa radi ešte pozreli?
D.H.: Semifinále Roland Garros 1999 proti Agassimu. Je síce na internete, ale v otrasnej kvalite. A potom duel s Riosom proti Čile, ktorý sme odohrali v Prešove. Otočil som zo stavu 0:2 na sety. Atmosféra na východe bola neuveriteľná.
M.H.: Vybral by som si šieste finále Stanleyho pohára z roku 2013, po ktorom sme so Chicagom Blackhawks slávili titul.
Je nejaký zápas, prípadne moment, na ktorý by ste sa za žiadnych okolností nepozreli?
D.H.: Nie. Vždy som dal do všetkého maximum. Ak som v kariére urobil zlé rozhodnutia, tak aj tie patria k môjmu životu. Možno by som si tým opäť prešiel. Z tenisu neľutujem nič, lebo všetko som si odmakal. Viac som len ťažko mohol urobiť.
M.H.: Duel o 3. miesto na olympiáde vo Vancouvri. Je to stále veľmi boľavá spomienka. Nielen pre mňa, ale aj pre celú našu generáciu. Keď počujem, že niekto povie ZOH 2010, je mi z toho zle. Nieto aby som sa ešte pozeral na zápas, ktorý sme v jednej chvíli neuveriteľným spôsobom stratili. Tak to teda určite nie.