Pandémia rozvrátila aj magický svet pod himalájskymi osemtisícovkami. Popradčan Peter Hámor (55) sa predčasne vrátil z Nepálu, zažil týždennú štátnu karanténu v Gabčíkove a jej druhú polovicu ukončil tento týždeň doma.
„Už môžem opäť liezť a určite vyrazím do Tatier. Stihol som už vybehnúť do Slovenského raja a zajazdiť si neďaleko domu na bicykli,“ hlási jediný Slovák, ktorý dobyl Korunu Himalájí – vystúpil na všetkých 14 osemtisícoviek planéty.
Do Nepálu ste vyrazili na začiatku marca, to už sa koronavírus šíril svetom. Nemali ste obavy?
O koronavíruse sa vravelo už dlhšie, ale u nás situácia nebola ešte dramatická. Odlietali sme 8. marca a nevedeli sme, čo bude. Aj po prílete do Káthmandu bolo ešte všetko v poriadku. V krajine nemali dovtedy nikoho nakazeného.
Kedy nastal obrat?
Náš program sme rozdelili na dve časti. Najskôr sme sa presunuli do oblasti Solo Khumbu, kde sme strávili prvý mesiac, vystúpili sme na menšie šesťtisícové kopce, absolvovali sme aklimatizáciu. Tá nám však bola nanič, lebo pod Dhaulágirí sme sa už nedostali. Nepálska vláda začala robiť rázne opatrenia, vyhlásila zákaz vychádzania, zatvorila Káthmandu, vstupy do dolín strážila armáda a polícia.
Dokedy platili tieto obmedzenia?
Najskôr do 31. marca a potom ich predĺžili do 30. apríla. Ale aj vtedy sme ešte dúfali, že by sme mohli expedíciu úspešne dotiahnuť.
Na čo ste sa spoliehali?
Keď sme začínali, v krajine boli viaceré expedície. Potom však Nepál prestal vydávať víza a stopol aj takzvané permity, teda povolenia na výstup. Liezť už mohli len domáci, Nepálčania a Číňania, ale iba vo svojej krajine. Preto aj veľká čínska expedícia ešte pôsobí na Evereste – vystupuje na vrchol z čínskej strany. Uvažovali sme, že sa spojíme s Nepálčanmi a utvoríme domácu skupinu so zahraničnou účasťou. To však padlo.
Prečo?
Nebolo s kým o tejto možnosti rokovať. V Káthmandu je zatvorené všetko, ministerstvo, úrady, banky. S našou tradičnou miestnou agentúrou sme komunikovali len mailom a občas telefónom. Policajti najskôr poslali zahraničných horolezcov na letisko do Lukly s tým, že len dva dni budú fungovať evakuačné lety do hlavného mesta. Síce slušne, ale dôrazne nás poslali domov. Cudzincov chceli čo najskôr dostať z krajiny, aby chorobu náhodou nešírili.
Ako vyzerala situácia v Káthmandu, dodržiavali domorodci opatrenia?
Bol to totálny „blackout“. Prvé, čo urobili, zrušili všetku dopravu. Leteckú i pozemnú, nejazdili autobusy ani taxíky, fungovalo len nevyhnutné zásobovanie. V Káthmandu, kde je vždy milión ľudí a na ulici sa medzi nimi neviete predrať, nebola ani noha. Jazdili len sanitky a policajti. Všetci ľudia boli doma alebo v hoteloch. Keď sme chceli vyjsť z hotela, museli sme mať písomné povolenie, aj to len na dve hodiny poobede, keď na chvíľu otvorili obchody s potravinami.
Prečo boli opatrenia také prísne?
Nepálčania sa báli, aby nedopadli, ako niektoré iné krajiny pred nimi. Uvedomovali si, že ich zdravotníctvo nie je na príliš vysokej úrovni a keby sa začal šíriť vírus, vznikol by vážny problém. Tam je naozaj dobré neochorieť… A netreba asi dodávať, že riziko, že sa to stane, reálne existuje…
V hlavnom meste bolo paradoxne menej ľudí ako pod kopcami?
Samozrejme, lebo v uliciach mesta nebol nik. Keď náhodou niekto vyšiel bez povolenia, okamžite ho brala polícia a schytal aj bitku palicami. Ak bol na bicykli, motorke, aute ešte mu zobrali aj dopravný prostriedok. S nikým sa nepárali.
Bolo komplikované dostať sa z Nepálu domov?
Teraz do Európy nič nelieta, bežné linky zastavili. Jediná možnosť bola dostať sa do repatriačného letu, ktoré organizujú ambasády. Česi sťahovali svojich ľudí zo Srí Lanky a mali medzipristátie v Káthmandu, kde bolo takisto dosť ich krajanov. Pomáhala nám naša ambasáda, dohodla sa s českou. Doviezol nás český vládny špeciál.
Do expedície ste investovali nemalé peniaze. Prišli ste o ne?
Verím, že nie. Niečo podobné sa v Nepále stalo v roku 2015, keď ho postihlo obrovské zemetrasenie. Vtedy zrušili celú sezónu. Všetky povolenia, ktoré boli vydané, presunuli a nechali v platnosti na najbližšie dva roky. Očakávam teraz to isté. Peniaze už sotva uvidíme, ak sú už niekde na účtoch, veľmi ťažko sa získavajú späť.
Foto: facebook.com/himalayadventures
Aký dopad môže mať táto situácia na organizovanie výprav na osemtisícovky v nasledujúcich rokoch?
Myslím si, že na horolezectvo nebude mať žiadny negatívny dopad. Ale na život ľudí veľmi vážny. Žijú z turistického ruchu a zo servisu, ktorý poskytujú horolezeckým expedíciám. Teraz im vypadla celá sezóna. Prišli o všetky príjmy, oni nemajú nijaké úspory a rezervy v bankách.
Ako sa to dá riešiť?
Záchrannú ruku im musí podať vláda, kompenzovať straty. Je to katastrofa najmä pre ľudí v Káthmandu a v menších mestách. Dúfam, že nevznikne hladomor a s tým spojené nepokoje. V dolinách pod kopcami majú ľudia nejaké malé políčka, niečo si dopestujú. Síce nič nezarobia, ale prežijú.
Po návrate vás čakala prísna dvojtýždňová karanténa. Pohybujete sa najmä v prírode a horách. Ako ste ju zvládali?
Úplne v pohode. Najskôr nás previezli z hraníc do štátnej karantény v Gabčíkove, kde sme sa podrobili testom a keď sa po šiestich dňoch ukázalo, že sú negatívne, mohli sme sa presunúť do domácej izolácie. Týždeň sme strávili na chate na Čingove, čo bolo celkom príjemné.
Aké podmienky ste mali v Gabčíkove?
Nesťažujem sa, horolezci často zavretí v stane strávia spolu aj viacero dní. V Gabčíkove to bolo ako na internáte či ako v pionierskom tábore, mnohí ľudia to zažili, vedia si to predstaviť. Mali sme problém len v tom, aby sme nepribrali. Jedlo sme mali pravidelne trikrát denne a museli sme aj tri razy denne cvičiť, trénovať, aby sme kalórie spálili… Inak by som sedel len za počítačom. Smial som sa, že práce mám toľko, že som si mohol pobyt aj predĺžiť…
Mohli ste vychádzať aj von?
To nie, dvere na izbe boli celý čas zatvorené. Otvárali sme ich len vtedy, keď nám zabúchali, že máme pred nimi na zemi pripravenú stravu.
Zostane Dhaulágirí vaším hlavným cieľom aj o rok? Zavše naznačujete, že by to mohla byť bodka za vašou výnimočnou horolezeckou kariérou…
Keby som ju ukončil takýmto hodnotným výkonom, mohla by to byť dôstojná rozlúčka. Prácu na Dhaulágirí máme rozrobenú, cestu otvorenú, rád by som ju dokončil. A máme ju napokon aj zaplatenú… Celú kompletnú horolezeckú batožinu mám tradične uloženú v sklade v Káthmandu. O rok sa chcem vrátiť a potom budem uvažovať, čo ďalej.
Takže sa začnete chystať na svoj posledný výstup?
Netvrdím, že skončím s horolezectvom, že už nepôjdem do Himalájí. Jednoduchších kopcov i ciest je aj na osemtisícovkách množstvo. Určite neuvažujem o tom, že sa na všetko vykašlem a začnem doma pestovať kaleráby. Ale mám svoj vek a čoraz silnejší pocit, že do takých vážnych projektov ako v uplynulých rokoch, sa už nebudem púšťať. Vyžadujú si celoročnú prípravu, tvrdý tréning. Príprava je vždy horšia ako potom samotné lezenie. Ale niečo podobné poznajú asi všetci športovci.