„Číňanov je veľa, majú inú mentalitu a asi o niečo ostrejšie lakte. Zvykáme si na to,“ vraví.
Čo je pre vás momentálne najnáročnejšie?
Už je v pohode. V čase najprísnejších opatrení sme bojovali s tým, že sme boli sami dvaja v byte a kvôli koronavírusu sme nemohli nikam ísť. Skoro mesiac sme boli zavretí, von sme sa dostali len na nákup. Chvíľami sme z toho boli zúfalí.
Na pohode asi nepridal ani fakt, že máte blízkych tisíce kilometrov ďaleko…
Presne, rodina nám chýba. Na druhej strane, socializovať sa momentálne nedá. Museli sme si krátiť čas stolovými hrami, seriálmi či čítačkou kníh.
A čo florbalový súboj jeden proti jednému? Ten sa nekonal?
Nie, manžel ho odmieta. Bojí sa, že prehrá.
Ako ste čerpali informácie o šírení nákazy?
Čítali sme česko-slovenské weby alebo tie v angličtine. Na jednej strane naša čínština ešte nie je taká dobrá a na druhej – správy z ich strany nie sú vždy stopercentné. Pomohli nám aj informácie od konzulátu.
Slovenský jazyk je náročný. Aj v porovnaní s čínštinou?
Pre nás je ťažká najmä výslovnosť. Má štyri tóny, je to veľmi neprirodzené. Niečo prečítame, ale neriešime intonáciu. Navyše – čínština nemá písmená, ale znaky.
Dohovoríte sa?
Rukami, nohami a niekoľkými slovíčkami, ktoré sme sa naučili v priebehu prvého mesiaca. Stále je na čom pracovať.
Foto: Pravda, Robert Hüttner
Aký je život v 25-miliónovom Šanghaji?
Žijeme v akejsi bubline – v areáli prevažne pre ľudí zo zahraničia, ktorí robia v Číne. Môj manžel pracuje pre českého výrobcu automobilov. S ozajstnou Čínou nie sme príliš v kontakte.
Ani cez florbal?
Hrávam s partičkou, ale úroveň nie je vysoká. Chcela som hrať mužskú súťaž, ale ako žena nemôžem.
Do Číny ste sa vybrali krátko predtým, ako sa vo Wu-chane objavil koronavírus. Nevyľakali vás prvé informácie?
Doteraz sme nemali strach. Možno preto, že veľmi nerozumieme alebo bývame v nie veľmi zasiahnutom Šanghaji.
Ako ste teda spozorovali, že sa niečo deje?
V jeden deň sme boli v meste a rúška malo asi 10 percent obyvateľstva kvôli smogu. O pár dní ich nosili skoro všetci.
Nezvažovali ste návrat domov?
Veľa ľudí túto možnosť využilo, ale my nie.
Prečo?
Nevedeli sme, ako to bude s prácou. Báli sme sa, že ak pôjdeme, už nás nepustia späť do Číny. To sa aj stalo. Navyše, riskovali by sme, že niekoho doma nakazíme. Človek nevie, koho stretne na letisku.
A čo Číňania – neprotestovali proti nariadeniam?
Čínštinu neovládam dokonale, ale negatívne reakcie som nezaznamenala. Myslím si, že si to nemôžu dovoliť. Keď vláda rozhodla o zatvorení firiem, hneď sa tak stalo. V takýchto chvíľach sú ľudia zvyknutí poslúchať.
Vracia sa už život do starých koľají?
Jasné. Ľudia nechodili do roboty pár týždňov. Šanghaj bol mŕtvy, ale postupne ožíva. Otvorili sa parky a iné voľnočasové aktivity.
Ako sa mladý pár vyberie krátko po svadbe zo strednej Európy do Číny?
Pre nás to bol logický krok. Skončila som s florbalom, manžel po zranení tiež. Krátko na to dostal skvelú ponuku z Číny. Povedali sme si: kedy inokedy, ak nie teraz? Florbal je amatérsky šport. Čas sme delili jemu, práci a škole. Nebol čas na užívanie si a veľké výlety. Berieme to ako odmenu, skvelú šancu i životnú skúsenosť.
Hovoríte to s radosťou v hlase. Brali ste to tak pozitívne, aj keď za vami prišiel manžel s touto ponukou prvýkrát?
Moja prvá reakcia bola negatívna. Myslím, že som sa aj rozplakala. Uvažovala som, že ešte potiahnem s reprezentáciou. Mala som super robotu v Prahe. Bola to pre mňa obrovská zmena.
Foto: SITA, Martin Havran
Prečo ste nakoniec privolili?
Nechcelo sa mi do toho. Boli sme spokojní. Nadišiel však čas urobiť odvážne rozhodnutie. Navyše, pre Honzu je to skvelá pracovná príležitosť. On by bezo mňa nešiel a ja by som si to potom doma vyčítala.
Viete si predstaviť, že by ste tam zostali?
Jan má zmluvu na tri roky. Nechystáme sa odchádzať, ale po uplynutí sa chceme usadiť doma.
V čom je stredoeurópsky život iný ako čínsky?
Na začiatku som mala problémy s potravinami. Človek si na čističky vzduchu či nepitnú vodu z kohútika postupne zvykne. To sú malé veci. Iné je to s kultúrou. Stačí ísť do metra alebo na tréning.
Čo tam badáte?
Ostré lakte. Číňanov je veľa, majú inú mentalitu. Ak sa chcú presadiť, nesmú sa obzerať. Na to nie sme zvyknutí. Podľa mňa sme humánnejší, viac ustupujeme. Oni nás možno vidia inak. Ťažko posudzovať po pol roku.
Ktorá z potravín vám v Šanghaji najviac chýba?
Je tu napríklad česká hospoda, kde nájdete čapovanú Plzeň, vepřo, knedlo, zelo či utopence. Doma som urobila aj halušky, hoci len z paródie na bryndzu. Dalo sa to zjesť. Najviac mi však chýbajú jogurty a najmä tatárska omáčka. Manžel je Moravák. Smeje sa mi kvôli mojej láske k tejto omáčke. Tá sa tu nedá zohnať.