Foto: TASR/AP, Jae C. Hong
Olympijský oheň udusili svetové vojny. Odvtedy sa najlepší športovci planéty zišli pod vlajkou s piatimi kruhmi každé štyri, respektíve dva roky. Až doteraz. Škrt cez rozpočet urobil olympizmu nový – dosiaľ nepoznaný a v povojnovej ére najvážnejší nepriateľ. Koronavírus.
Čo malo dosiaľ na najväčší športový sviatok najnegatívnejší vplyv? Po prvý raz prišiel svet o olympijské hry v roku 1916 – uprostred I. svetovej vojny ich mal hostiť Berlín. Keď sa v roku 1940 dočkala usporiadateľskej pocty premiérovo Ázia, zasiahla vyššia moc opäť. Svet tasil zbrane po druhý raz.
Symbolom Hier v Tokiu 1940 pritom malo byť – znovuzrodenie.
Tak prezentovali olympiádu Japonci. Krajinu zasiahlo v roku 1923 jedno z najničivejších zemetrasení všetkých čias – Richterova stupnica sa vyšplhala na hrozivé číslo 8,1 (z 10). Na jeho následky zomrelo v oblasti Kantó, do ktorej spadá sedem prefektúr – vrátane Tokia, viac ako 100-tisíc ľudí.
Katastrofa však mimoriadne odolných Japoncov nezastavila. V roku 1932 odhodlane vstúpili do boja o najväčší športový sviatok. Ich konkurentmi boli európske metropoly – Barcelona, Rím a Helsinki.
V bitke, kde dominujú ostré lakte diplomacie, uspeli – napriek tomu, že časť sveta bola proti.
Dôvod? Japonská invázia do Mandžuska v roku 1931.
Medzinárodný olympijský výbor však argumentoval: "Olympiáda v Tokiu bude ukážkou spolupráce medzi národmi.“
Nebola.
Proti Japoncom vystúpili dve veľmoci. Bojkotom pohrozili Veľká Británia i Spojené štáty americké. Výsledok nenechal na seba dlho čakať. Japonci sa olympiády zriekli – za oficiálny dôvod označili problémy s Čínou, ktoré neumožňujú zorganizovanie Hier v Tokiu.
MOV reagoval. Boje o medaily preložil z Ázie na sever Európy – do Helsínk. Ani Fíni sa však najväčšieho športového sviatku nedočkali. Tentoraz už bol dôvod podstatne vážnejší.
Svet sa po druhý raz v dejinách ponoril do hrôzy vojny. A v jej tme zanikla aj londýnska olympiáda v roku 1944.
Mníchovský masaker
Nad Mníchovom ešte vládlo šero. Bol 5. september 1972, pol piatej ráno. Do olympijskej dediny sa uprostred Hier vkradlo osem po zuby ozbrojených teroristov z palestínskej skupiny Čierny september.
Ich cieľ? Izraelskí športovci.
Jedenástich z nich Palestínčania zajali – predtým im jeden unikol, ďalšieho po konflikte zastrelili. A začala sa dráma – plná vyjednávania, policajných a organizačných pochybení a najmä krvi.
Teroristi si stanovili podmienky: požadovali prepustenie 234 palestínskych a arabských väzňov – zväčša nebezpečných radikálov – z Izraela. Čas stanovili do 9.00. Po tomto čase mali každú hodinu zabiť jedného z rukojemníkov.
Ultimátum sa naťahovalo – až do 17.00. Vtedy extrémisti vyzvali Nemcov, aby im pripravili lietadlo na cestu do Maroka či Egypta. O päť hodín už sedeli Palestínčania aj s rukojemníkmi v autobuse – smer letisko.
Na ňom prišlo ku krviprelievaniu. Po zlyhaniach nemeckej polície – z pristaveného Boeingu 727 z obáv o život dvanásti do nohy zdupkali, neskôr zbabrali akciu ostreľovači, špeciálne komando uviazlo v zápche – vyvrcholila dráma o polnoci.
Jeden z teroristov hodil do najbližšieho vrtuľníka granát, na mieste boli traja z rukojemníkov mŕtvi. Ďalšieho mohli zachrániť hasiči, no báli sa priblížiť k horiacej helikoptére. Zvyšných päť teroristi zastrelili.
Pokus o útek prežili traja z útočníkov, ktorí neskôr tvrdili, že žiadneho z rukojemníkov zabiť nechceli. Aj keby to bola pravda, krutosti sa neštítili. Tak napríklad: jednému zo vzpieračov Josefovi Romanovovi odrezali genitálie – pred pohľadmi ostatných.
A olympiáda? Šou musela pokračovať ďalej. Už na druhý deň súperili najlepší z najlepších o cenné kovy opäť…
Oko za oko…
Jeden trucpodnik striedal druhý.
Spoločným menovateľom pre narušenie plynulého priebehu olympiád sa v osemdesiatych rokoch stala studená vojna. Najprv odmietli v roku 1980 cestovať do Moskvy Spojené štáty – spolu s nimi ďalších 65 krajín. Na masívny bojkot vyzýval aj legendárny boxer Muhammad Ali.
Dôvod bol jasný: invázia Sovietskeho zväzu do Afganistanu. Odpoveď však nenechala na seba dlho čakať. O štyri roky prišla v štýle – oko za oko, zub za zub.
Foto: SITA/AP, Eric Risberg
V Los Angeles následne chýbali Sovieti a s nimi ďalších sedemnásť krajín východného bloku. „V blízkosti ubytovní, kde budú športovci zo socialistických krajín, pripravujú antikomunistické organizácie svoje stanovištia,“ písalo v apríli 1984 Rudé právo.
Ozajstný dôvod však bol prozaickejší – odveta, ktorá obrala o olympijské sny aj československých športovcov.
„Na konci kariéry to pre mňa bola tragédia,“ smútila bežkyňa Jarmila Kratochvílová. „Bol to vrchol svinstva,“ pridal sa chodec Jozef Pribilinec.
Smiešna náplasť v podobe sovietskej olympiády s názvom Družba, ktorá sa konala v čase olympiády, ich rany zaceliť nemohla.