Živil sa ako profesionálny športovec, model, tréner, šil značkové odevy, riadil oddelenie v čínskej fabrike a predával šampóny. Pred vyše rokom zachránil v triatlonových pretekoch život súperovi, za čo mu túto jeseň odovzdali v Budapešti za odvahu a hrdinský čin prestížnu Európsku plaketu fair play.
Vaším druhým domovom sa stal najmä Hongkong. Ako vnímate mohutné štrajky a nespokojnosť ľudí, ktorá tam v poslednom čase vládla?
Do Hongkongu pravidelne chodím, mám tam stále aj nejakú prácu. Sledujem aktuálnu situáciu. Ľudia si dupli a chcú zmenu. Ale netrúfam si povedať, či to smeruje k pozitívnemu riešeniu. Čína sa nedá a svoje pozície nepustí.
Môže sa tento konflikt ešte zdramatizovať?
To nepredpokladám. Už to, čo sa odohrávalo, bolo skoro na hrane. Do politiky a ich problémov sa príliš nemiešam, zachovávam skôr neutrálny postoj. Veľa času trávim aj v Číne a nikdy som tam nemal problém. Všade platia nejaké pravidlá a ja ich rešpektujem. V Hongkongu sú veľké kontrasty, je tam veľa bohatých, ale aj veľká chudoba. Ale to som zažil v mnohých krajinách. Väčšina ľudí tu žije lepšie ako v Číne a má aj viac slobody. Asi sa boja, že by o to mohli prísť.
Foto: Archív Michala Bučeka
Čo vás najviac láka na Ázii, kde ste strávili v podstate druhú polovicu života?
Fascinuje ma takmer všetko, životný štýl, ľudia, ich kultúra. Nielen v Číne, Hongkongu, ale aj v iných krajinách. Človek čoskoro zistí aj negatívne stránky, ale stále sa tam chcem vracať. Aj po rokoch ma niečo nové prekvapí. Čína neskutočne napreduje, mnohé technológie sú na takom stupni, že k nám sa dostanú možno za desať i viac rokov.
Spomenuli ste, že v Hongkongu máte stále prácu. Akú?
Nielen v Hongkongu i v Číne. Posledných desať rokov som sa venoval aj trénerskej práci a poradenstvu, aj v súvislosti so životným štýlom, pohybom, stravovaním… Mám stále ešte niekoľko klientov, ktorým sa venujem. Sú to všetko bohatí ľudia, často miliardári. Ich mená nie sú u nás známe, ale sú to napríklad majitelia fabrík v Hongkongu. Nikdy sa tak však verejne neprezentujú, nepútajú tým, že majú veľa peňazí, ale držia si rešpekt a sú vážení.
Ako si vás našli?
Zaregistrovali ma na rôznych pretekoch. Bolo ich zavše až priveľa, v jednom roku aj päťdesiat. Mal som solídnu výkonnosť, čo som potvrdzoval aj výsledkami. Domáci si ma nezapamätali na veľkých pretekoch, kde som skončil na 20. či 30. mieste, ale na malých podujatiach, ktoré som vyhrával. Tam som si budoval meno. Po nich sme často debatovali na rôzne témy. Zväčša na triatlonových súťažiach a v čase, keď začínala v Ázii prudko stúpať ich popularita.
Foto: Archív Michala Bučeka
Odmalička ste sa venovali športu. Bol vždy na prvom mieste triatlon?
Začínal som s kanoistikou. Otec ma po čase začal prehovárať, aby som si vyskúšal triatlon. To sú tri športy naraz, vravel som mu. Lepšie je robiť jeden a poriadne. Keď som však raz skúsil triatlon, prepadol som mu a od pätnástich rokov išla kanoistika do úzadia.
Bol to triatlon, ktorý vás zavial aj do Ázie?
Nie, tam som sa dostal prvý raz vďaka modelingu. Mal som dvadsať. Išiel som tam na dva mesiace, zostal som tam dva roky. Na Taiwane som robil nejaké fotografie a podieľal sa na príprave reklamných katalógov. Oslovili ma z Hongkongu, dostal som ďalšie ponuky, ale tam sa mi už natoľko nedarilo.
Spolupracovali ste aj so známymi ľuďmi z tohto fachu?
Samozrejme, stretol som sa sa mnohými. Boli to ázijské megahviezdy. Napríklad so spevákmi, hercami, ktorí sú populárni v celej Číne. Opäť platí, že ich mená našej verejnosti veľa nepovedia, ale tam ich sleduje aj miliarda ľudí. Sú to trochu iné čísla…
Ovládate aj čínštinu?
Málo, niečo sa na mňa síce nalepilo, ale trochu ma mrzí, že som sa čínštine nevenoval viac. Čoraz viac sa dá dohovoriť po anglicky a v Hongkongu, kde som trávil väčšinu času, je angličtina úradným jazykom. Nebol som príliš nútený učiť sa po čínsky.
Foto: Archív Michala Bučeka
Čoskoro sa vraciate do Číny. Chystáte sa na vaše obľúbené preteky v Žltej rieke?
Nie, absolvoval som ich už jedenásťkrát, ale tentoraz ich vynechám.
Ako preteky v ospevovanej Žltej rieke prebiehajú?
Je to jedna z dvoch najvýznamnejších čínskych riek. Preteky majú zimnú i letnú verziu, vyskúšal som obe. Prvá sa uskutočňuje na začiatku roka, vtedy má voda dva-tri stupne, v lete o desať viac. Sú to najvyššie položené plavecké preteky na svete. To miesto, kde sa pláva, je vo výške vyše 2300 metrov nad morom. Nadmorskú výšku je cítiť, ale nie sú to dlhé preteky. Súťažiaci musia v podstate preplávať rieku z jednej strany na druhú a dostať sa do určitého bodu.
Nie sú to nebezpečné preteky?
V rieke je silný prúd, asi trikrát rýchlejší ako v Dunaji, takže zavše je to trochu riskantné. Zahynulo tam už viacero ľudí, ale organizátori v posledných rokoch zvýšili bezpečnosť. Máme bójky, ktoré nás držia nad vodou a s každým pretekárom ide aj záchranný čln. Je to plavecký bonbónik, mám tieto preteky veľmi rád. Ale tento rok som dal prednosť zimnému triatlonu v Harbine, ktorý bude v tom istom termíne na severe Číny, na jednom z najvyšších miest v tejto oblasti, už neďaleko ruských hraníc. Rád chodím aj na miesta, kde som nikdy nebol a skúšam niečo nové.
Foto: Archív Michala Bučeka
Čím bude podujatie v Harbine zaujímavé?
Uskutoční sa v období, keď tam klesajú teploty na mínus tridsať stupňov. Tieto extrémne preteky pozostávajú z behu, jazde na horskom bicykli a behu na lyžiach.
Teraz sa už viac venujete amatérskemu športovaniu. Ktorý výsledok si v kariére najviac ceníte?
Dvakrát som štartoval na legendárnom triatlone Ironmen na Havaji a výkon deväť hodín a štyridsať minút si cením. Je to tretí najlepší výsledok Slováka na tomto ikonickom podujatí. Považujem ho aj za náplasť za to, že som sa nedostal nikdy na olympijské hry.
Mali ste také ambície?
Na začiatku kariéry. Čoskoro som však zistil, že to bude zložité. Začal som s triatlonom neskoro a chýbali mi aj fyzické dispozície na absolútne výkony v tomto športe. Nebol som talent a nedalo sa to ani vydrieť. Nemal som také predpoklady ako napríklad Rišo Varga.
Dalo sa z triatlonových ázijských pretekov vyžiť?
Ani nie, hoci prémie boli celkom vysoké. Najvyššiu sumu, ktorú som vyhral, bolo päťtisíc eur. A raz som za dve minúty zarobil skoro tritisíc eur. To bol môj najrýchlejší zárobok. Spomínam si na kurióznu situáciu v Thajsku. Vyhral som sošku z čistého bronzu, problém bol, že vážila štyridsať kilogramov, ledva som ju udržal.
Foto: Archív Michala Bučeka
Máte ju doma v Bratislave?
To nie, venoval som ju jednému sponzorovi v Hongkongu. Keď som odlietal z Thajska, nechceli ma s ňou pustiť do lietadla. Odovzdával mi ju thajský princ a kráľovská rodina požíva v krajine veľkú úctu. Spomenul som si, že mám v mobile foto, ako ju od princa preberám. Okamžite som mal ochranku a tá sošku odniesla až do lietadla. Keď som sa chcel najmä spočiatku venovať triatlonu, musel som si na to zarobiť.
Kde všade ste pracovali?
Mal som viacero džobov, ale najdlhšie – tri roky – som pracoval vo firme, ktorá vyrábala odevy popredných značiek. Najskôr som musel chodiť pol roka do školy, získal som čosi podobné ako výučný list. Začal som ako robotník pri páse a končil som ako manažér oddelenia, mal som pod sebou asi dvadsať ľudí. Pracoval som vo fabrikách v Číne, ale chodil som robiť aj do Hongkongu, Kambodže, Vietnamu. V poslednom období som pomáhal aj priateľke Silvii, ktorá vlastní distribučnú sieť na šampóny a vlasovú kozmetiku. Dokonca som viedol aj jedno kadernícke štúdio.
Váš otec, známy športový reportér, si nedávno splnil sen a absolvoval klasický maratón s cieľom v Aténach. Máte aj vy niečo, čo by ste chceli ešte zvládnuť?
V športe už nie, olympiáda je preč. Ale rád by som sa na ňu dostal ako spíker pretekov. Tomu sa teraz venujem, získal som aj prestížne miesto komentátora v triatlonovej Superlige, kde štartujú najlepší svetoví pretekári. Poznáme sa, sme kamaráti, rád by som to využil. Boli sme spolu na pretekoch nielen v Ázii, ale aj v Európe či na Bali. Je to lukratívna práca. Aj pre športovcov lákavá. Víťaz seriálu, ktorý pozostáva z piatich kvalifikačných i piatich hlavných pretekov, berie 100-tisíc dolárov. Len za účasť môže pretekár dostať až do 50-tisíc, podľa toho, ako vysoko je vo svetovom rebríčku.
Foto: Archív Michala Bučeka
Na jeseň vám udelili vysoké ocenenie európskeho hnutia fair play. Na pretekoch v Žltom mori ste zachránili život súperovi…
Bol to menej zdatný začínajúci triatlonista. Plával som v mori a odrazu som narazil do nehybného tela. Nevedel som, či žije, mal už skoro fialovú farbu, musel som rýchlo konať. Zalarmoval som záchranný čln, poskytol som mužovi prvú pomoc, naložiť ho do lode a keď som sa presvedčil, že bude v poriadku, pokračoval som v súťaži, v ktorej som napokon skončil štvrtý. Po tom, čo sa stalo, umiestnenie nebolo, samozrejme, podstatné. Neboli to významné preteky, ale štartovalo na nich niekoľko sto triatlonistov. Ale aj keby sa to stalo na olympiáde, urobil by som to rovnako.
Stretli ste sa neskôr s mužom, ktorého ste zachránili, poďakoval vám osobne?
Nie, ale ani to nečakám. Mnohí sa ma na to pýtajú. Číňania sú najmä vo vzťahu k cudzincom často dosť plachí, možno nevedel po anglicky, alebo bol nejaký iný problém. Len verím, že ho táto nepríjemná príhoda neodradila a naďalej sa venuje triatlonu. Nedávno som bol opäť na pretekoch, kde sa to stalo. Dostal som od primátora mesta ďakovný list, prišiel za mnou riaditeľ pretekov a ďalší, vyzdvihovali môj čin.
Súčasný šport ovládajú veľké penaze. Nemáte pocit, že sa z neho a zo života vôbec čoraz viac vytráca fair play?
(po chvíli uvažovania) Nemyslím si to… Dokonca si trúfam povedať, že to, čo som urobil, je úplne normálna vec. Verím, že na mojom mieste by to spravil každý.