„Ak by som si mohol domov do Tokia preniesť kúsok zo Slovenska, bola by to vaša emotívnosť. Tá mi tu chýba,“ vraví bronzový medailista z OH v Riu de Janeiro, ktorý sa pripravuje na domácu olympiádu.
Poznajú Japonci vodný slalom?
Keďže som na v Brazílii získal medailu, verejnosť tento šport už predsa len vníma. No nie je to tak, že by spravodajstvo z divokej vody zapĺňalo stránky najväčších denníkov. Po úspechu v Brazílii ma médiá vyhľadávali. Nepreženiem, ak poviem, že som vystúpil v šesťdesiatich reláciách a programoch. Potom som si však uvedomil, že ich zaujímam iba ja – Takuja Haneda – nie vodný slalom. Občas mi to je aj ľúto.
Pred pár rokmi ste sa sťažovali na domáce podmienky. Zlepšilo sa to?
Ťažko povedať. Vyrástol nám tu olympijský kanál, po úspechu sa mi ozvalo niekoľko domácich sponzorov, ale inak si nemyslím, že by sa vodný slalom výrazne pohol vpred. V krajine máme niekoľko šikovných vodákov, nedosahujú však úroveň na finále Svetového pohára. Za to, čo som v kariére dosiahol, vďačím Slovensku. Keby som sa tam pred rokmi neodsťahoval, nebol by som taký úspešný.
Spomenuli ste nový olympijský kanál. Aký je?
Technický. Vyzerá pekne – nie je to nič veľké ako napríklad v Pekingu. Je skôr menší. Ale ohlasy sú pozitívne, súperi, ktorí si ho vyskúšali, ho chvália. Tečie v ňom pomalšia voda. Ak by to bolo na mne, uvítal by som silnejší prúd. Japonskí novinári sa ma pýtali, či so mnou jeho stavbu niekto konzultoval. Nuž, nie je to tak, nepovedal som ani jedno slovo. Ale som spokojný.
Máte ho už v krvi?
Som Japonec, budem pretekať v domácom prostredí, ale v areáli sa stále stavia a ja tam nemôžem hocikedy trénovať. Oproti ostatným nemám zatiaľ žiadnu výhodu.
Foto: SITA, Alexandra Čunderlíková
Sníva sa vám o olympiáde?
Ani sa ma nepýtajte. Neraz som sa zobudil s olympijskými kruhmi pred očami – nie vždy som však mal na krku zavesenú aj medailu (smiech). Z Ria mám bronz, bolo by zvláštne, ak by som pred domácim podujatím upustil z medailových ambícií.
Japonská spoločnosť je vraj na výsledky športovcov mimoriadne náročná. Potvrdíte to?
Samozrejme. Ak nemáte kov, akoby ste ani nesúťažili. Uznanie sa tu dostane predovšetkým víťazom. Už teraz ľutujem džudistov, budú pod obrovským tlakom. Je to náš národný šport, verejnosť bude automaticky očakávať hŕbu zlatých medailí.
A zrejme aj od v súčasnosti najväčšej japonskej hviezdy Naomi Osakovej…
Pochopiteľne. Ale máme aj skvelých plavcov, od nich sa tiež veľa očakáva.
V rebríčku sponzorských príjmov bol nedávno tenista Kei Nišikori pred Novakom Djokovičom a Osaková pred Serenou Williamsovou. Sú japonské firmy štedré aj k iným športovcom?
Je to biznis, firmy investujú tam, kde sa im to oplatí. Nišikori aj Osaková sú neuveriteľne populárni a pocítili to aj ich bankové účty. Ale že by tiekli veľké milióny do športu ako takého, to sa nedá povedať.
Foto: Martin Medňanský
Cítiť v uliciach Tokia, že sa už blíži olympiáda?
Pravdaže. Kamkoľvek sa pozriete, nájdete niečo, čo pripomína olympijské symboly. Aj médiá o tom intenzívne informujú.
Pred mesiacom nastúpil na trón japonský cisár Nurihito. O čom sa dnes v televízii viac rozpráva?
Takto by som to neporovnával (smiech). Ale neprejde deň, aby sa tento športový sviatok neobjavil na obrazovkách. Krajina ním dlhodobo žije. Už teraz je zrejmé, že z pohľadu Japonska to bude suverénne najsledovanejšie športové podujatie v histórii krajiny.
Pred ZOH v Pjongčangu vraj ľudia v Soule olympiádou vôbec nežili. Naopak, kritizovali, že je drahá a všade budú zápchy. Ako túto udalosť vnímajú Japonci?
Všetci sa tešia. Nezaznamenal som žiadne negatívne ohlasy. Krajina mohutne investuje a chce sa ukázať v čo najlepšom svetle. Olympiáda bude našou vizitkou.
Sú Japonci športový národ?
Isteže. Ľudia majú radi rôzne druhy športov, ale opakujem, najradšej majú úspech. Domáci pretekári, ktorí na prelome júla a augusta zahviezdia, budú mať vyhrané. A to doslova.
Foto: SITA/AP, Jae C. Hong
Keď sa povie, že niečo má japonskú kvalitu, myslí sa tým absolútna dokonalosť. Bude taká aj olympiáda?
Som o tom presvedčený. Ak sa miestni ľudia do niečoho pustia, spravidla to dobre dopadne. Aj tentoraz im veľmi záleží na tom, aby sa tu celý športový svet cítil skvele. S Japonskom sa spája veľa značiek, ktoré mu robia obrovskú reklamu, ale olympiáda je hádam najväčšia príležitosť ukázať sa v tom najlepšom svetle. Určite ju využijeme.
Kedy ste prvýkrát počuli o Slovensku?
Tuším to bolo až na niektorých juniorských pretekoch. Slováci boli vo vodnom slalome vždy absolútnou špičkou a ja ako mladý pretekár som sa zrazu začal o túto krajinu zaujímať. Napokon, Mišo Martikán bol môj veľký vzor. Je to akýsi Wayne Gretzky na divokej vode. Keď som chcel od neho niečo pochytiť, bolo treba ísť za ním do Liptovského Mikuláša. Spätne to hodnotím ako vynikajúce rozhodnutie. V tej chvíli som však vôbec netušil, aký veľký vplyv bude mať Slovensko na moju kariéru.
Tokio je výnimočné mesto prepchaté najmodernejšími technológiami. Predsa len, nezažili ste po príchode na Liptov mierny šok?
Klamal by som, ak by som tvrdil, že som si vôbec nič nevšimol. Slovensko je úplne iná krajina s odlišnou kultúrou, boli veci, na ktoré som si spočiatku nevedel zvyknúť.
Na ktoré?
Napríklad jedlo. Boli časy, keď sa mi o suši aj snívalo. Ale aj to prešlo – ani som nevedel ako a zaľúbil som sa do žinčice. Prišlo to pozvoľna, najprv sa mi hnusila. Teraz v Tokiu si na ňu spomeniem a prehltnem. Mám na ňu obrovskú chuť. Rovnako na kvasenú kapustu, v Japonsku takéto suroviny nezoženiete. Máme tu však jednu reštauráciu, keď dostanem apetít na bryndzové halušky, vyberiem sa tam. Možno sa ma chcete opýtať, či ich tu jedávam s paličkami – musím vás teda sklamať, nikdy som to neskúšal (smiech).
Foto: SITA/AP, Jae C. Hong
A čo jazyk?
To bola ďalšia tortúra. Akokoľvek vám môže japončina znieť náročne, verte mi, že oproti slovenskému jazyku to je malina. Trvalo mi dva roky, kým som niečo porozumel. Prvé slová prišli až potom. Na úvod som sa naučil povedať fajne, sú však veci, s ktorými mám problém dodnes. Slovenské skloňovanie je neuveriteľne náročné.
Je niečo, čo si zakaždým beriete so sebou do Japonska?
Na horalky musím mať miesto v kufri stále. Naposledy som ich tam hodil aspoň pätnásť a len sa po nich zaprášilo. Pochopiteľne, že som ich nezjedol, rozdal som ich medzi kamarátov. Veľmi im chutili. Aj v Japonsku máme dobré sladkosti, ale vašej horalke sa nič nevyrovná.
Čo vám na Slovákoch imponuje?
Najskôr ich bezprostrednosť. Dávajú najavo emócie, keď sa tešia, ľudia naokolo to vidia. V Japonsku to tak nie je, sme uzavretí a nečitateľní. Ak by som si mohol domov preniesť kúsok zo Slovenska, bola by to vaša emotívnosť.
A čo by ste z Tokia preniesli do Bratislavy?
Určite ste už počuli o japonskej presnosti, keď sa dohodne čas stretnutia, muselo by sa stať niečo strašné, aby to neplatilo. A potom je to vzťah k pravidlám – tie sa tu musia dodržiavať. Nechcem však povedať, že mi to na Slovensku chýba, lebo vaša uvoľnenosť mi je sympatická. Máte však aj svoje muchy.
Foto: SITA/AP, Kirsty Wigglesworth
Aké?
Napríklad za volantom. To, čo vidím na cestách, je často neuveriteľné. Ste piráti a občas aj riadni nerváci. Neznášam, keď sa mi počas šoférovania niekto lepí na zadný nárazník. Žiaľ, pod Tatrami sa mi to stáva pomerne pravidelne.
Mnoho Slovákov pôjde počas OH do Japonska prvýkrát. Čo by ste im odporučili?
Aby vyskúšali rôzne jedlá. V tomto sme fakt dobrí.
Napríklad?
Suši je klasika. Určite by som im poradil, aby ochutnali všetky mäsá. Budú mať zážitok. V Tokiu sú tisícky reštaurácií, jedna vedľa druhej, budú si mať z čoho vyberať.
A načo by si mali dať Slováci pozor?
Nemyslím si, že by sa mali niečoho obávať. Pravda, Japonci sú iní, majú odlišný pohľad na svet, to, čo je na Slovensku prirodzené, môže byť u nás neraz neprípustné. Olympiáda je však priestor, kde sa budú miešať rôzne svetové kultúry a na prvom mieste bude tolerancia.
Kedy opäť zavítate na Slovensko?
Keďže som v Bratislave ukončil vysokoškolské štúdium, väčšinu roka už zostávam v Japonsku. Najbližšie prídem až v máji – potrénujem, zúčastním sa na niekoľkých pretekoch a budem ladiť formu na vrchol sezóny.
Strávili ste niekedy Vianoce aj na Slovensku?
Pravdaže, sú to nezabudnuteľné zážitky. Japonci sú budhisti, Vianoce vnímajú skôr ako veľkú atrakciu. Máme tu síce stromček, ale tým to hasne. Duchovné prežívanie týchto sviatkov sa mi veľmi páčilo.
Máte 32 rokov, vaša športová kariéra sa kráti. Máte ďalšie plány?
V tejto chvíli nie. Možno jediný – nejakou formou zostať v kontakte so Slovenskom. Táto krajina mi bude navždy blízka, neviem si predstaviť, že by som prevrátil list a zabudol na to, čo ma s ňou spája.