Na vodnoslalomársky kanál v Tokiu sa od expertov hrnuli slová chvály. Prečo?
Japonci sa chceli vyhnúť výstavbe druhého kanála a inštalácii nových púmp. Nechali preto vodu na mieste rozjazďovacieho kanála tiecť samospádom.
Nehovoríte to s veľkým nadšením…
Je to počuť? Nefungovalo to tak, ako by malo. Sami priznali, že to škrípe a budú to musieť vylepšiť. Dokonca aj na hlavnom kanáli sú miesta, kde tečie voda výborne a inde takmer vôbec. Zatiaľ je to v poriadku.
Prekvapila vás pripravenosť vodnoslalomárskeho areálu pozitívne alebo negatívne?
Je rok do olympiády, takže určite pozitívne. Sú to Japonci, trochu som očakával, že to bude v takomto výbornom stave. Vraj tam idú stavať ešte niečo a nevyrástla im tráva. Keby boli olympijské preteky o mesiac, nemali by žiaden problém. Majú obrovskú rezervu. Neuveriteľné…
Čo vás ešte príjemne prekvapilo?
Nátura miestnych. Z nej pramení všetko.
Napríklad?
Sú dobrosrdeční. Od malička vedia, že veci majú byť na poriadku. A aj to, že keď sa musí čakať, nie je iná možnosť. Keď príde vlak, všetci sa postavia do línie a postupne idú dnu. Ak sa nezmestia, nereptajú a čakajú na ďalší. U nás tieto veci nefungujú.
Ani sa netlačia do vlakov?
Ale áno, lenže aj v tlačenici do vlaku majú systém. Robia to organizovane, nie hlava-nehlava. Prekvapilo ma, že raz meškal vlak päť minút. Mne to však vyhovovalo, lebo keby prišiel načas, nestihol by som ho.
Na sociálnych sieťach ste vy, Grigar alebo kajakárka Eliška Mintálová poukazovali na to, že sa stojí v dlhom rade na raňajky. To sú Japonci takí puntičkári pri výbere najdôležitejšieho jedla dňa?
O to nejde. V hoteli na Slovensku si sadnete, kam chcete. V Japonsku vás musia usadiť, čo zaberie nejaký čas. Prekvapilo nás to, ale vraj to tak majú všade. Občas nám to komplikovalo život. Urobili sme to ako typickí Slováci. Išli sme bokom a vysvetlili usádzačom, že sa ponáhľame na preteky a potom nám dovolili si sadnúť kamkoľvek. Ďalší fakt je, že v Tokiu je obrovské množstvo ľudí.
A čo japonská kuchyňa? Chutila vám?
Mali sme možnosti, pri ktorých sme mohli zvoliť aj európsku stravu. Ja však mám japonskú kuchyňu rád, takže som s tým nemal problém. Nie som síce taký gurmán ako Kubo Grigar, ale bolo to fajn.
Stihli ste si pozrieť aj miestne atrakcie?
Hneď pri kanáli bolo obrovské ruské koleso. Blízko toho je Disneyland. Bývali sme v rezorte tohto lunaparku, chodil po nás vlak s Mickeymousami. Miestne koleso je najvyššie v Japonsku, má až 171 metrov. V noci svieti, vidno z neho celé mesto aj okolie. Je to jedna z najväčších atrakcií Tokia.
Boli ste sa previezť?
Jasné, bola to zábava. Nebál som sa, veď to stavali Japonci, hoci niektoré trámy by už bolo dobré ponatierať (smiech). Raz sme chceli zachytiť západ Slnka, ale nestihli sme to, celá jazda totiž trvá sedemnásť minút. Výhľady boli však naozaj krásne.
Zapáčilo sa vám aj centrum Tokia?
Videl som ho už pred dvoma rokmi. My, skúsenejší, sme pôsobili ako sprievodcovia mladším. Boli sme aj na najznámejšej križovatke Shibuya. Cez tento bulvár prejde miliarda ľudí ročne. Videl som ho párkrát aj vo filmoch. Priznávam však, že veľmi som už po Tokiu nechodil.
Omrzelo vás to?
Skôr mi prekážajú transporty. Bol som z nich unavený. Hoci na mapkách metra to vyzeralo krátko, presun z jednej strany mesta na druhú trval tak dlho, ako keby som sa z domu v Mikuláši šiel pozerať na atrakcie do Žiliny. A to sa mi veru nechcelo.
Veríte, že sa do Tokia vrátite aj o rok? Už nie ako turista, ale ako jediný slovenský kanoista?
Bolo by to do tretice. Verím, že to bude pre mňa magické číslo. Hádam sa budem po májových nominačných pretekoch tešiť. A budeme so sparingom Grigarom ladiť na preteky aj pod veľkým ruským kolesom.