Foto: Pravda, Ivan Majerský
V skutočnosti vzbudzuje Tomáš Deák (28) mimoriadny rešpekt. Najlepší slovenský bojovník v MMA si so súpermi robí, čo chce. V klietke ich škrtí, zviera silnými stehnami, ľavačkou i pravačkou rozdáva rýchle a tvrdé údery.
"Tomuto športu som sa začal venovať ako chlapec, ktorého ovládal hnev. Bol som bitkár, každý problém som riešil fyzickým stretom, no to sa zmenilo,“ vraví muž, ktorého už v sobotu čaká ďalší veľký zápas kariéry.
Na zaplnenom bratislavskom zimnom štadióne vyzve v titulovom súboji o federálneho kráľa bantamovej váhy Čecha Filipa Maceka.
Macek rád vedie psychologické vojny – súpera provokuje. O vás tvrdí, že neviete vymyslieť nič nové. Ako to vnímate?
To, čo hovorí, mi nedáva zmysel. Každý bojovník má svoj štýl. Zápasník ide zakaždým k zemi, postojár boxuje na nohách. To znamená, že každý sa drží toho, v čom je dobrý, v čom dominuje. Pokiaľ ide o mňa, v zápase boxujem, idem k zemi, pokúšam sa o škrtenie. Som zvedavý, čo ukáže Macek. Je to on, kto stále robí to isté – súperom skáče po nohe, nikdy ju však nechytí. Keď sa potom do neho niekto pustí, zabalí sa a zavrie oči. Až zápas ukáže, či mu to bude stačiť.
Vy ste zatiaľ žiadne odkazy Macekovi neposielali, nerobili ste tak ani pred vlaňajším súbojom s Čupanovom. Znamená to, že tradičné slovné prestrelky neobľubujete?
Presne tak, neuznávam ich. Verím v karmu a vesmír. Ak začnem vystrkovať rožky, niekto mi ich usekne. Ak budem lietať vysoko nad zemou, spadnem rýchlo nadol. Držím sa toho, že až zápas ukáže, kto na čo má. Ak zvíťazím, potvrdím si, že som lepší, čo ma uspokojí a hnev, ktorý mi spôsobujú provokácie, odíde.
Pôsobia na vás takéto slová motivujúco?
Jednoznačne. Nabudia ma. Proti Čupanovovi som zažil najlepší zápas kariéry. Z jednoduchého dôvodu – mal som v sebe zlosť, bol som nahnevaný. Keď som šiel do klietky, nechcel som ho len zdolať, ale túžil som po tom, aby som ho zbil, aby trpel. Moja taktika bola, že s ním pôjdem na zem. No povedal som si, že si to s ním rozdám v postoji – buď vypnem ja jeho, alebo on mňa. Chcel som, aby v každom kole túžil po konci zápasu. Takúto emóciu som mal v sebe len preto, že ma provokoval.
Tomuto športu sa venujete už jedenásť rokov. Môže sa v ňom uchytiť len človek s drsnou povahou bitkára?
Sú aj bojovníci, ktorí sa boja bitky, majú rešpekt pred úderom. Ale tak aj trénujú – uskočia od súpera, udrú, uhnú sa. Čiže sú rôzne štýly, sú medzi nami bojovníci, ktorí si držia súpera od tela a vedia uspieť aj takýmto spôsobom.
Ako ste na tom boli pred vstupom do MMA vy? Obľubovali ste bitky?
Samozrejme, bol som bitkár. Môj život nebol ideálny. Vyhodili ma zo školy. Keď som bol siedmak, prišla za mnou do školy kriminálna polícia, lebo som niekoho šikanoval. Odmalička som bol skrátka trochu problémový. V Rimavskej Sobote žilo veľa Rómov, s nimi som sa dostával do konfliktov. Spomínam si, že keď som mal dvanásť, prišiel za mnou v škole o päť rokov starší chalan a zbil som ho.
Je takáto nátura vo vašom športe výhodou?
Určite. Nechcem o sebe povedať, že som bol zlý človek. Bol som však zloduch, mal som v sebe veľa agresie, všetko som smeroval k bitke, iné riešenie som nevidel. Do MMA som v podstate prišiel ako nahnevaný chlapec. Tu som však skrotol. Aj vďaka okamihu, keď som bol pracovne na diskotéke.
O čo išlo?
Jedného chlapca som zbil tak, že som si vyrazil hánku. Zadrôtovali mi ju, bol som pol roka mimo. Vtedy som sa pozrel do neba a povedal som si – bože, už nikdy sa nepobijem na ulici, len mi dopraj, aby som mohol ďalej športovať. Odvtedy sa držím. Netajím, mal som nejaké problémy, ale už som ich nikdy neriešil bitkou.
Hovorili ste o konflikte na diskotéke. Uvedomujete si, že kdekoľvek v bare, kde dochádza ku konfliktom, môžete byť pre druhých ako nebezpečná zbraň?
Samozrejme. No ako som povedal – takýmto situáciám sa už vyhýbam. Navyše, na diskotéke som nebol už dlho. Po nociach sa rozhodne netúlam, nikto by ma vonku v takom čase nestretol. Maximálne po zápase, keď si doprajem pivo.
Všetci bojovníci hovoria o rešpekte k súperovi, sú k nemu vraj vedení od prvého tréningu. Dá sa vôbec rešpekt a túžba po zbití človeka skĺbiť?
Všetko ide ruka v ruke. Pred zápasom síce chcem súpera zbiť, no po ňom sa mu poďakujem, podám mu ruku, občas dám aj bozk na čelo. Práve preto neuznávam slovné provokácie pred súbojmi, ísť do klietky s nervami je zbytočné.
Foto: Jan Brychta
Existuje v tomto športe strach?
Samozrejme, prežívam ho aj ja. Pred každým zápasom sa s ním musím vyrovnať. Nebojím sa však súpera, ale prehry. Bojujem s tým, že ak zlyhám, môj sen sa rozplynie. Vravím si, že môžem dosiahnuť to či tamto. Lenže visí nado mnou hrozba, že v okamihu môžem prísť o všetko.
Kedy sa strach z vašej hlavy vytráca?
Keď zaznie gong. Odvtedy už premýšľam len nad tým, čo urobím súperovi. Nie je čas na to, aby som myslel na niečo iné. Najväčší adrenalín prichádza v momente, keď sa nás rozhodca pýta, či sme pripravení. Vtedy mi srdce búši, no potom príde spomínaný gong… Navyše, spomeniem si na to, ako tvrdo som trénoval a utvrdím sa v tom, že sa nemám čoho báť.
Futbalisti či hokejisti prežívajú po strelení gólu eufóriu, basketbalisti majú rovnaké pocity po dosiahnutí koša. Je to rovnaké po tom, ako zbijete súpera?
Je! Päť rokov som hrával futbal, čiže to viem porovnať. Pre futbalistu však gól znamená viac ako niekoho udrieť. U mňa je to naopak – lepší pocit mám z úderu ako z gólu. Každý máme iné ciele, ak ich splníme, prebúdza sa v nás krásny pocit.
Bojovníci MMA musia spĺňať určité váhové limity. Platí, že zhadzovanie kilogramov patrí k tomu najnáročnejšiemu, čo podstupujete?
Asi áno. Napríklad dnes (v stredu, pozn.) mám na celý deň len liter vody. Teraz si už držím malú hmotnosť. Niekedy som však vážil 75–76 kilogramov, musel som zhadzovať na 61, čiže som dával dole pätnásť kíl. Pred dvoma rokmi som mal zdravotné problémy, odvtedy nemôžem prijímať laktózu, lepok či cukor. Od základov som zmenil stravu. Preto si udržiavam prirodzených sedemdesiat kíl, čiže zakaždým zhadzujem len deväť. V momente, keď vysadím sacharidy, spadnem o päť kíl. To znamená, že reálne bojujem s tromi.
VIDEO: Promo k zápasu Deák vs. MacekPopularita MMA stúpa, čím to je?
Ľudia majú radi tvrdosť, v našom športe nechýba krv, bojujeme v klietke, čo na fanúšikov taktiež pôsobí atraktívne. Navyše, v poslednej dobe má MMA dostatočné promo, čo napomáha popularite tohto športu.
Páni Neruda a Novotný urobili z Oktagonu už pomerne známu značku. Môže sa táto súťaž porovnávať s európskou špičkou?
S ich prácou som veľmi spokojný – hoci s obomi som v istom období vychádzal len veľmi ťažko. Treba však uznať, že to, čo robia, robia na jednotku. Majú skvelé nápady, vďaka ktorým náš šport zviditeľnili.
Viackrát ste vyhlásili, že vaším cieľom nie je vstupenka do prestížnej americkej organizácie UFC, ale do japonského Rizinu. Prečo?
Najmä z finančného hľadiska.
Čo to znamená?
V UFC by som ako Slovák dostal počas prvých desiatich zápasov po tritisíc dolárov. Ak by som víťazil, tak približne 27-tisíc. V Japonsku môžem zarobiť možno aj desaťkrát toľko.
Foto: Pravda, Ľuboš Pilc
Ako to vyzerá s vaším odchodom do Rizinu?
Jednu ponuku som už dostal. Čakala ma však obhajoba titulov v ruskej organizácii Fight Nights, kde som si zranil ruku. Preto som ponuku odmietol. Teraz sa snažíme oslovovať my ich. Rokujeme, ale zatiaľ nemám nič nové.
Futbalisti v anglickej Premier League odohrajú aj tri zápasy za týždeň. Vy absolvujete dva, možno tri do roka. Ako dlho sa bojovník spamätáva zo súboja?
Podľa toho, čo má za sebou. Napríklad po zápase s Čupanovom som nevedel tri týždne chodiť, nemohol som dostúpiť na nohu. Mal som však aj také zápasy, po ktorých som šiel na druhý deň trénovať. Momentálne som v pozícii, že obhajujem tituly, tri mesiace trénujem tvrdo každý deň. Moje telo je po príprave také unavené, že aj po jednoduchšom zápase potrebuje pauzu. Predsa len, mám za sebou zakaždým absolútnu vyčerpanosť, priberanie, zhadzovanie hmotnosti. Ide o akési týranie. To je fáza, keď môže telo skolabovať, prípadne si samé privodiť zranenie – z únavy. Myseľ môže v takej fáze nevedomky vypnúť a nešťastie je na svete, čo som už niekoľkokrát zažil.
Čo robíte počas odpočinku?
Týždeň si dám zväčša voľno. So ženou vtedy ideme do Thajska, kde sú tréningové tábory. Tam si dáme ľahký tréning, popoludní ideme k moru. S nikým však nejdem do kontaktu, venujem sa sám sebe. Robím len to, na čo mám chuť. Ak si chcem zaplávať, strávim hodinu vo vode.