Foto: archív OH
V Patagónii všetko ovplyvňuje počasie
Vo februári ju zdolali prví dvaja Slováci. Ondrej Húserka z Nemšovej a Jozef Krištoffy z Martina sa púšťajú na najextrémnejšie horolezecké cesty. Predviedli životný výkon. Na vrchol vyšli legendárnou cestou Southeast ridge.
Obaja sú členmi slovenskej reprezentácie v alpskom lezení. Živia sa výškovými prácami. Lozia po vysokých budovách, umývajú okná, natierajú ich, robia údržbu a rôzne opravy. Expedície si financujú sami. Niečo dostanú z dotácií Jamesu a materiál, najmä laná a špeciálne oblečenie, od sponzorov.
„Všetko sme si naplánovali a napokon sme do Argentíny nechceli ani cestovať,“ približuje 28-ročný Húserka, skúsenejší z dvojice, ktorý sa špičkovým výstupom venuje desať rokov a len v Patagónii zvládol už desať extrémnych výkonov.
„V tejto oblasti došlo v uplynulých týždňoch k tragickým nehodám. Počasie bolo zlé. A počasie v Patagónii ovplyvňuje všetko, je nevyspytateľné, nedá sa spoľahnúť ani na predpovede. Rozhodovali sme sa na poslednú chvíľu.“
Cerro Torre bola dlho považovaná za nedobytnú horu. Až skupina na čele s talianskym lezcom Cesare Maestrim v roku 1970 prišla pod horu s kompresorom a vŕtačkou.
„Postupne takmer dva roky navrtávali do skaly diery, do ktorých vkladali nity a po nich sa dostávali vyššie. Utvorili takzvanú Compresor route a ako prví ľudia vyšli až hore. To sa však považuje v horolezectve za neetické, výrazne to znižuje športovú hodnotu výkonu. S takouto pomocou techniky sa dá vyliezť takmer všetko. Táto línia je v Patagónii horolezecky najkrajšia a najpríťažlivejšia, preto v roku 2012 došla trpezlivosť Američanom a kladivami vyrazili všetky nity. Odvtedy je táto cesta zasa absolútne najťažšia.“
El Niňo im dal nádej
Vrchol Cerro Torre neleží vo vysokej výške (3128 m), ale Húserka približuje mimoriadnu zradnosť ihlicovitej hory. „Je to úplne kolmá deväťstometrová stena, na ktorej hrozí vysoké objektívne riziko, lebo na vrchole je veľká snehová čapica a ak sa trochu oteplí, z vrchu lietajú kusy ľadu, čo sme zažili teraz aj my. Vtedy musíte mať aj dosť šťastia.“
Dvojica odvážlivcov potrebovala na celú akciu štyri dni. „Nájsť okno v počasí, štyri dobré dni, je veľká vzácnosť. Naposledy tu čosi podobné zažili v roku 2016. V Patagónii je preto všetko ťažké, lebo tu vládne najhoršie počasie na svete, horšie ako v Himalájach. Zmierňuje ho El Niňo, ktorý prichádza raz za tri roky, čo bolo práve teraz, aj preto sme do Patagónie vyrazili.“
Lezenie na vrchol im trvalo celé dva dni. Pospať si mohli až 250 metrov pod vrcholom. Do ľadu a snehu si vydlabali policu, kde si postavili stan.
„Záverečný najťažší úsek sme liezli od šiestej ráno do štvrtej popoludní. Je to podobné ako na osemtisícovkách v Himalájach, výstup je len polovičný úspech. Zostup je extrémne náročný. Z Cerro Torre sme zlaňovali najskôr deväťsto a potom ešte štyristo metrov na jednom šesťdesiat metrovom lane, druhé sme mali stále v batohu pre prípad núdze. Bez lana sa nedá zostúpiť. Ja som mal zo zostupu obavy, asi väčšie ako z výstupu,“ približuje Húserka.
V tomto teréne sa človek pohybuje neustále na hranici života a smrti. Podmienky komplikuje najmä vietor.
„Ten je šialený, už tu namerali 350 km za hodinu. Zažili sme, keď fúkal rýchlosťou sto kilometrov za hodinu, čo sa už nedá poriadne chodiť, padáte na zem. Keď vás taká situácia zastihne na skale, máte jedinú šancu na prežitie. Prečkať to, ak máte bivakovacie vrece a dobré oblečenie. Aj teraz sme najprv liezli na jeden vedľajší kopec. Včas som postrehol, že sa zhoršuje počasie, rýchlo sme zišli. Také šťastie nemali traja horolezci a v ten deň na susednej hore zamrzli.“
Foto: archív OH
Výstup si vychutná až doma
Húserka sa už raz pokúšal vyliezť na Cerro Torre. Vtedy zvolil líniu Ragni Route z opačnej strany, horolezecky prístupnejšiu a jednoduchšiu. Jeho parťákom bol Maroš Červienka.
„Najskôr sa ide štyridsať kilometrov pešo, nasleduje dlhý nástup, potom sa lezie šesťsto metrov,“ približuje. „Mali sme strašnú smolu. Predtým dvadsať dní snežilo. Keď sme došli pod vrchol, narazili sme na obrovský, štyridsaťmetrový snehový prevej, ktorý sme nemohli prekopať. Celý výstup trval šesť dní. Ak by nebolo poslednej prekážky, za pol hodinu sme na vrchole. Tento rok sme si to, našťastie, vynahradili.“
Povedali si, že na Cerro Torre sa musia ešte vrátiť. Červienkovi sa to už, žiaľ, nesplnilo.
„Maroš zostal pred necelým rokom nezvestný na Mont Blancu. Na najvyššiu európsku horu sa vybral sám, zvolili si náročnú a riskantnú cestu, kde stále padajú kusy ľadu, to sa mu stalo osudným. Hneď, ako som sa to dozvedel, vybral som sa pod Mont Blanc, skúšali sme ho nájsť. Stávajú sa zázraky, že sa po piatich dňoch nezvestný odrazu zjaví na chate, ale toto, bohužiaľ, nebol ten prípad. Už sme ho nenašli…“
Pred Húserkom a Krištoffym boli na Cerro Torre najskôr Dodo Kopold a Gabo Čmárik, ale tí na vrchol nevyšli, skončili dvesto metrov pod ním. V roku 2015 vyliezli až na vrchol Michal Sabovčík, Ján Smoleň a Stano Filkor, ale išli práve horolezecky menej náročnou Ragni Route z druhej strany.
„Zdolávať takéto extrémne cesty je pre mňa veľká výzva. Lákajú ma, ale vychutnám si ich až keď som opäť dole v dedine. Najpríjemenejší je pocit, keď ste už doma a niečo veľké ste zvládli,“ uzatvára Húserka.