Československá výprava sa predstavila na šestnástich letných olympijských hrách a nikdy neskončila v medailovom hodnotení krajín horšie ako v druhej desiatke. Jedinou výnimkou bol rok 1920, keď sa športovci mladej krajiny premiérovo zúčastnili na hrách v Antverpách, získali na nich len dve bronzové medaily a skončili v rebríčku na 21. mieste.
Najviac zlata viezli z Helsínk a Mexika
Československí športovci vybojovali na letných hrách 143 medailí (49–49–45). Päťkrát sa umiestnili v prvej desiatke hodnotenia krajín.
Excelovali najmä na olympiáde v Helsinkách 1952, kde sa zaradili v hierarchii hneď za najsilnejšími výpravami. Patrilo im historicky najlepšie hodnotenie – šieste miesto. Na severe Európy získali dovedna trinásť medailí a z toho sedem zlatých, čo bolo najviac v histórii.
Podobný kúsok sa Československu podarilo zopakovať už len v Mexiku 1968, keď sa v poradí krajín usadili na siedmom mieste. Domov si aj v tomto prípade viezli sedem zlatých a celkovo 13 cenných kovov.
Štyri roky predtým v Tokiu 1964 si síce pripísali československí reprezentanti ešte o jednu medailu viac, ale medzi štrnástimi bolo „len“ päť zlatých.
Zátopek ohúril svet
V Československu vyrástlo množstvo výnimočných športovcov a ťažko sa porovnáva, ktorý z nich dosiahol viac a ktorý úspech bol najcennejší. Dvaja však vyčnievali nad ostatnými a práve oni sa aj zaslúžili o to, že v Helsinkách i Mexiku zažil svet československú zlatú žatvu.
Emil Zátopek a Věra Čáslavská boli osobnosťami, ktoré prerástli hranice krajiny. Oboch vyhlásili v ich najúspešnejších rokoch za najlepších športovcov sveta.
Zátopek sa v Helsinkách stal najúspešnejším športovcom hier. Triumfoval v troch náročných a podľa mnohých nekombinovateľných atletických disciplínach – v behu na 5000 m, 10 000 m a v maratóne, ktorý bežal prvý raz v živote.
„Maratón mal byť pre mňa rezerva, keby som potreboval napraviť eventuálny predchádzajúci neúspech. Nebola to pre mňa sranda, zvlášť, keď som také dlhé preteky nikdy dovtedy neabsolvoval. Ale denne som v tréningu behal 20 až 30 kilometrov a trúfal som si zvládnuť aj maratón,“ približoval neskôr Zátopek.
Nevládzeš? Tak pridaj!
Famózny bežec vytvoril legendárnu manželskú dvojicu s Danou Zátopkovou, ktorá prispela v Helsinkách takisto do rodinnej zlatej zbierky – vyhrala oštepársku súťaž.
„Emil žiaril v Helsinkách tak silno, že ma nebolo v jeho tieni ani vidieť,“ s úsmevom spomínala. V rozhovore pre Pravdu na jar tohto roku dnes už 96-ročná legenda vysvetľovala, prečo bol Emil taký výnimočný.
„Videla som zblízka, aký bol do tréningu, ako sa vraví, zažratý. Dával do neho všetky svoje sily i srdce. Preto bol taký dobrý. Vravieval, že on nemal talent. To nebola pravda. Odmalička rád behal, mal k behu vzťah a bol stále lepší a lepší. Utvoril 61 československých rekordov. Lebo neuveriteľne makal,“ vravela.
Jeho húževnatosť potvrdzuje aj motto, ktorého sa držal. „Už nevládzeš? Tak pridaj!“
Český športovec storočia bol aj jedinečný, vtipný rozprávač, autor množstva bonmotov (Ak chcete niečo vyhrať, bežte 100 metrov. Ak chcete niečo zažiť, bežte maratón.).
Gymnastickej kráľovnej sa klaňal svet
Čáslavská dávala dokopy svoju výnimočnú medailovú zbierku na troch olympiádach.
V Ríme 1960 mladučká gymnastka prispela k striebru družstva. O štyri roky očarila Tokio a získala tri zlaté (plus jedna strieborná), ale vrchol jej kariéry prišiel v Mexiku, keď sa tešila zo štyroch zlatých v individuálnych disciplínach (plus dve strieborné).
Gymnastickej kráľovnej sa klaňal svet, ale zažila aj obdobie úplného zabudnutia. Vychutnala si sladký pocit triumfu i trpké chvíle bolesti a utrpenia.
Rok 1968 sa pre ňu stal magickým. Obrátil jej život naruby. Vyhlásili ju za najlepšiu športovkyňu sveta a druhú najpopulárnejšiu ženu planéty po Jacqueline Kennedyovej.
Jej osud sa lámal 21. augusta 1968. Keď Československo obsadili spojenecké tanky, gymnastický tím sa pripravoval na sústredení v Šumperku. Vyjadrila verejne svoj protest proti okupácii a v príprave na olympiádu musela improvizovať.
Z Vřesovej studánky do zlatého Mexika
Na viac ako týždeň sa stratila v jeseníckych lesoch, trávila čas na chalupe vo Vřesovej studánke. Trénovala na lesnej cestičke, vymerala si 77 stôp a skúšala dynamiku rozbehu. Zvalené kmene stromov jej poslúžili ako kladina a vetvy stromov ako bradlá.
Do Mexika napokon odletela a zažila výnimočnú atmosféru. Keď sa na slávnostnom nástupe objavila v Bráne borcov československá výprava, obecenstvo ju nadšene privítalo.
„Ľudia sa postavili a skandovali: Čeko, Čeko, rarara. Na to nikdy nezabudnem. To nám dodalo guráž. Bolo príjemné, že aj v Mexiku vedeli, čo sa stalo a stáli za nami,“ približovala Čáslavská.
V Auditorio Nacional preberala na stupni víťazov zlato za viacboj, bradlá, preskok a prostné. Bol to jeden z najveľkolepejších a najemotívnejších momentov v 72-ročnej histórii československého športu.
Na Rašku prišlo do Tatier 100-tisíc ľudí
Na zimných hrách nebol československý šport taký úspešný. Na šestnástich bielych olympiádach získal len 25 medailí a z toho iba dve zlaté. O prvú sa postaral skokan na lyžiach Jiří Raška v Grenoble 1968 a o druhú o štyri roky neskôr v Sappore krasokorčuliar Ondrej Nepela.
Raška sa stal najúspešnejším zimným športovcom, pretože k svojmu zlatu na strednom mostíku pridal aj striebro na veľkom. Nadchol národ a jeho životný príbeh vyrozprával spisovateľ Ota Pavel v knihe Rozprávka o Raškovi.
„Bol to nádherný let v nekonečnom tichu, ktoré trvalo kratučký ľudský vek. Maliar a redaktor Ota Mašek skoro omdlel, fotoreportér Jarda Skála prestal fotografovať a tréner Remsa si omýval obličaj snehom,“ popisoval skvelý zlatý Raškov skok Pavel.
Výnimočný skokan získal obrovskú popularitu a v roku 1968 sa nestal športovcom roka len preto, že aj v ankete žiarila Čáslavská. Na lyžiarskom svetovom šampionáte 1970 vo Vysokých Tatrách sa však na jeho skoky na Štrbskom Plese prišlo pozrieť stotisíc divákov. Raška získal „len“ striebro na veľkom mostíku.
Hádzanári i volejbalisti boli majstri sveta
Po rozdelení Československa zaznamenali najväčší ústup v oboch krajinách najobľúbenejšie kolektívne športy. V nich patrili československí športovci k svetovej alebo aspoň európskej špičke.
Obrovským úspechom bol triumf hádzanárov na MS 1967 vo Švédsku, ale predtým už mali zo šampionátov dve strieborné a dve bronzové medaily. Na olympiáde v Mníchove 1972 sa tešili zo striebra. Hádzanárky sa stali svetovými šampiónkami v roku 1957.
Veľa rokov sa držali v absolútnej špičke volejbalisti, ktorí oslavovali dva tituly majstrov sveta (1956 a 1966) a tri tituly európskych šampiónov. Pod vysokými sieťami reprezentanti Československa zbierali úspechy aj na olympiádach – získali striebro (1964) i bronz (1968).
Basketbalisti zažili najväčší triumf hneď po vojne, keď sa v roku 1946 stali majstrami Európy a potom do medailovej kolekcie pridali ešte šesť strieborných z kontinentálneho šampionátu (naposledy v roku 1985). Ženy prispeli troma striebornými a troma bronzovými z majstrovstiev sveta.
Talenty nedostanú vždy šancu
Podľa športového historika, profesora Jána Grexu prepad v kolektívnych hrách sa odvíja aj od slabej podpory, ktoré majú.
„Štátna podpora nie je výrazná a je málo transparentná, nejaká časť peňazí sa naviac niekde stratí, nedostane sa priamo do športového procesu. A chýbajú sponzori. Zahraničné firmy kašlú na slovenský šport. Ľahšie si nájde podporu a sponzorov sólošportovec ako početný tím,“ domnieva sa historik.
V československej ére sa vybudovala silná tradícia v basketbale, hádzanej, volejbale a aj na Slovensku vyrastalo veľa výborných hráčov. Teraz ich je podstatne menej.
„Nie vždy dostanú talenty priestor. V niektorých športoch oslabuje kvalitu mládežníckych výberov uprednostňovanie deti bohatých rodičov, často sponzorov klubov. Kto chce preraziť aj v skromnejších podmienkach, musí byť naozaj mimoriadny talent. A aj ten treba vždy vybrúsiť. Ale keď rozhodnú peniaze a prednosť majú deti papalášov, stráca sa motivácia,“ doplnil Grexa.
Futbalisti s medailami z MS i ME
Československo patrilo k špičke aj v najpopulárnejších kolektívnych hrách – vo futbale i hokeji.
Dosiahlo úspechy, ktoré sú v súčastnosti – najmä vo futbale, v ktorom vládne mimoriadna konkurencia – už nenapodobniteľné. V Moskve 1980 získali futbalisti zlatú olympijskú medailu. Ale v najpopulárnejšej hre planéty majú väčší cveng ich úspechy na svetovom a európskom šampionáte.
Dva razy sa predstavili vo finále MS (1934 a 1962) a raz sa tešili z titulu majstrov Európy (1976). Z kontinentálnych šampionátov majú ešte dva bronzy (1960 a 1980).
Na týchto úspechoch sa výrazne podieľali aj slovenskí futbalisti. V roku 1934 sa vo finále s Talianskom objavil v československej zostave len jediný Slovák – Štefan Čambal. O 28 rokov v Santiagu de Chile bojovali vo finále MS s Brazíliou už štyria slovenskí hráči a v zápasoch v skupine zasiahli do hry dvaja ďalší.
Absolútnu prevahu mali Slováci v tíme majstrov Európy 1976, ktorý v Juhoslávii zdolal oboch finalistov predchádzajúcich MS – najskôr Holanďanov a vo finále aj Nemcov. V základnej zostave nastúpili ôsmi Slováci.
Titul s kapitánom Rusnákom
Hokejisti síce z olympiády nikdy nevydolovali zlato, ale takmer vždy boli v hre o medaily a na stupni víťazov stáli osemkrát (po štyri razy na striebornom i bronzovom stupienku).
Na MS získali šesť titulov. Premiérový na prvom povojnovom šampionáte v Prahe v roku 1947. Bola to prvá zlatá hokejová generácia, ktorej pevnou súčasťou bol aj jediný Slovák Ladislav Troják. O rok sa tešila zo striebra a o dva roky opäť zo zlata.
Získala ho napriek tomu, že niekoľko mesiacov predtým zasiahla hokej krutá rana. Po havárii lietadla na trase z Paríža do Londýna, ktoré prevážalo časť hokejovej výpravy, zahynulo šesť reprezentantov vrátane Trojáka.
Vzápätí postihla tím ďalšia tragédia. Pred odletom na šampionát 1950 do Londýna boli úspešní hráči obvinení z vymyslenej špionáže a dostali tvrdé tresty. Na dvoch MS sa tím nezúčastnil a na stupeň víťazov sa vrátil až v roku 1955.
Mimoriadnu sériu ťahali hokejisti od MS 1969, keď na 19 turnajoch získali vždy cenný kov s výnimkou roku 1986, keď túto šnúru prerušili (5.). V tejto sérii dominovali štyri tituly. V majstrovských tímoch mali prevahu českí hráči, ale Slováci prispievali výraznou kvalitou a v roku 1985 bol kapitánom tímu Slovák Dárius Rusnák.
Vďaka vodnému slalomu a biatlonu
Aj slovenský šport pod československou strechou vychoval množstvo významných osobností. V spoločnom štáte 35-krát vyhlasovali výsledky o najlepšieho športovca Československa (prvý ročník 1959). Len sedem razy bol na čele rebríčka Slovák.
Vôbec prvý prelomil českú prevahu Ondrej Nepela, ktorý sa stal športovcom roka 1971 a o rok, keď sa tešil z olympijského zlata, bol druhý. Dvakrát sa anketu podarilo vyhrať cyklistickému šprintérovi Antonovi Tkáčovi (1976 a 1978) a o desať rokov aj chodcovi Jozefovi Pribilincovi (1986 a 1988).
Podiel Slovákov – ak berieme do úvahy olympiády – na československých úspechoch nebol taký výrazný, ako by sa dalo čakať. Československo nazbieralo vo svojej histórii 168 olympijských medailí (51–57–60), ale Slováci sa na tomto zisku podieľali len 36 (8–14–14), čo je menej ako jedna štvrtina.
Foto: SITA
Paradoxne po rozdelení sú Slováci úspešnejší, hoci možností mali zatiaľ podstatne menej – uplynulo len 24 rokov odvtedy, čo sa prvý raz predstavili na prvej samostatnej olympiáde (ZOH 1994). Na konte už majú 36 medailí, ale tretina z nich je zlatých (12–16–8).
Pravda, čísla môžu trochu skresľovať. Z deviatich letných zlatých sa o osem postarali športovci z jedného odvetvia – vodného slalomu (tri Hochschornerovci, po dve Martikán a Kaliská a jednu Škantárovci), jednou prispeli atléti (Tóth). Zo zimných hier všetky tri zlaté vlastní jediná žena – Kuzminová. A biatlon sa pričinil o sedem z ôsmich medailí.