„Veľmi som si zakladal na tom, že som sa stretával s ľuďmi, viedol dialóg s každým, kto mal záujem. Za míľnik považujem zadefinovanie Slovenského olympijského a športového výboru za strechu slovenského športu,“ vraví pri hodnotení uplynulých dvoch rokov.
Spolupracujete s kandidátmi, s ktorými ste súperili o post prezidenta?
Spolupracujem s pánom doktorom Delejom. Jeho problematika je jasná. Stretávame sa osobne i na pôde Slovenského olympijského a športového výboru. Komunikujem aj s Milanom Jagnešákom, držím mu palce, aby dostal boby naspäť na slovenskú športovú scénu. Málinko zložitejšia je komunikácia s Marianom Majzlíkom, nie je v Bratislave, no sme v kontakte s asociáciou športu na školách. Tu vidím určité rezervy. Je dôležité, aby sme mali dobre pripravených učiteľov telesnej výchovy, mali otvorené telocvične pre kluby, ktoré tam po školskom vyučovaní môžu prilákať deti k súťažnému športu.
Ako zatraktívniť telesnú výchovu na školách?
Jednou z mojich ambícií je dostať do školského programu odznak všestrannosti – aj v spolupráci s ministerstvom školstva. Takouto atraktívnou formou chceme prilákať deti k zábavnému športovaniu, priniesť istú formu súťaživosti i ohodnotenia – jednotlivcov i škôl. Pre nás je športovec každý – od dieťaťa, ktoré prvý raz urobilo kotrmelec, až po vrcholového olympionika. Nehovoriac o tom, že táto pyramída musí mať najväčšiu základňu v mládeži – od nej musíme začať. Sú to spojené nádoby – ak nebudeme mať kvalitných telocvikárov, ktorí chcú deti niečo naučiť a sú za to aj finančne ohodnotení, tak nemôžeme hovoriť o vyššom počte hodín telesnej výchovy. To by sa prejavilo len väčším počtom detí na lavičke.
Dnešná doba prepojeniu športu s deťmi veľmi nepraje. Ako to napraviť?
Nechcem sa nikoho dotknúť, no šport považujem za rovnako dôležitý ako iné oblasti spoločenského života: vedu, výskum, zdravotníctvo, obranu, bezpečnosť. Keby som mal zázračnú paličku, tak by som zariadil, aby sa deti učili angličtinu a športovali. Nie je to môj výmysel, je to skúsenosť z okolitých krajín. Keď budem mať super nadané dieťa, no bude chorľavé, lebo zanedbávalo pohyb, asi nebude mať šťastný život. A to je aj úloha rodičov – viesť deti k zdravému spôsobu života, do ktorého šport prirodzene patrí. Zvýši sa pravdepodobnosť, že si deti nebudú hľadať vzory v hnedých uniformách.
Na olympijskú pôdu ste prišli z biznisu. Čo má spoločné so športom, v čom je to iné?
Majú prieniky, samozrejme. Aby ste dosiahli v biznise i v športovej funkcii cieľ, ktorý ste si stanovili, musíte mať na to predpoklady. Ani najšpičkovejší športovec nedosiahne výsledok sám. Potrebuje okolo seba správnych ľudí – veľa talentov skončilo preto, lebo nemali šťastie na trénera, na podmienky, na financie. V biznise potebujete dobrý tím, dôveru bánk a inštitúcií. Ak premostím na šport, takisto potrebujete kvalitných odborníkov, ktorí vám budú dôverovať, že to, čo chcete spraviť, je reálne. Šport a biznis majú veľa spoločného, dobrí biznismeni sú neraz bývalí úspešní športovci; a úspešným športovcom prajem, aby boli dobrí biznismeni.
Z čoho máte najlepší pocit po dvoch rokoch?
Za míľnik považujem – a moji spolupracovníci tiež – valné zhromaždenie Slovenského olympijského výboru siedmeho decembra. Zadefinovalo Slovenský olympijský a športový výbor ako strešnú organizáciu slovenského športového hnutia – s veľkou podporou športových zväzov a iných športových organizácií. Dostal som veľa telefonátov a esemesiek z celého športového spektra – od prezidentov zväzov až po športovcov. Gratulovali nám, že je to úžasná vec. Všetko, čo budeme robiť odteraz, bude súvisieť s tým, či sme urobili dobré rozhodnutie. Rovnako dôležitý je post štátneho tajomníka pre šport. Zvyšuje prirodzenú autoritu a kompetentnosť športového hnutia. Jozef Gönci je skúsený olympionik, detailne pozná prostredie športu.
Čakali ste, že strecha prejde tak hladko?
Rád by som povedal, že áno, ale znelo by to príliš sebavedome. Človek má mať pokoru pred tým, ak mu niekto dá mandát – a nemôže sa tváriť, že to prišlo ľahko. Netajím, bol som optimista. My sme s každým, kto mal chuť diskutovať, riešili túto tému priebežne. Desať dní pred valným zhromaždením som ešte rokoval s prezidentmi zväzov, prečo to nie je dobré odložiť na neurčito. Keď akokoľvek kvalitne pripravíte nejaký materiál, neobsiahnete odpovede na všetky otázky. Overí ich až prax a život.
V čom bude vidieť zmenu najviac?
Vravel som – nečakajme, že na druhý deň bude svietiť slnko jasnejšie. Také zázraky sa nedejú. Aj predtým sme robili v prospech celého športu, neoddeľovali sme olympijské hnutie od zvyšku športového hnutia. Pod strechu prijmeme ďalšie zväzy. Mojím snom je mať aj inštitút arbitrážneho športového súdu, aby sme aj problémy v športovom hnutí riešili interne. A o čo silnejšie znie naše stanovisko, keď poviem, že je to stanovisko strešnej organizácie.
Foto: Pravda, Ivan Majerský
Aký najsilnejší zážitok, čo ste vo funkcii, sa vám vybaví?
Vyzdvihnúť jeden je veľmi ťažké. Úžasné boli zimné olympijské hry v Pjongčangu. Mrzlo až prašťalo, no v hľadisku sme sa pozerali na niečo, čo bude historicky zaznamenané ako najväčší úspech športu na Slovensku. Nasťa Kuzminová bola úžasná, podobne ako atmosféra v slovenskom olympijskom tíme. Krásne zážitky som mal aj zo štafety biatlonistiek, skončila piata. Na olympijských hrách mládeže v Buenos Aires som obdivoval, ako organizátori včlenili šport do krajiny a mesta, ako sa ľudia v parkoch zabávali. To je aj posolstvo do budúcnosti.
Keď sa spätne pozriete na dva roky, urobili by ste niečo inak?
Aj v biznise, aj v športe som veľa ráz prehral, veľakrát mi niečo nevyšlo. Vtedy si človek povie, mal som to spraviť lepšie, inak. Ale – že mi niekedy niečo nevyšlo, možno ma vyvarovalo pred inou chybou. Nemyslím si, že by som niečo urobil inak. Veľmi som si zakladal na tom, že som sa stretával s ľuďmi. Prešli sme Slovensko, hovoril som so županmi, starostami, primátormi, športovcami, majiteľmi klubov, s deťmi.
V akom stave je Fond na podporu športu?
Je v programovom vyhlásení vlády, v jeho príprave sme pokročili, pracovná skupina sa stretla veľakrát. O fonde sa môžeme rozprávať aj päť rokov, vždy niekto povie, že niečo nebude fungovať. Základný rámec je pripravený. Môžeme z fondu spraviť – čo je mojou víziou – centrálny zdroj financovania športu na Slovensku.
Bude centralizovať finančné zdroje a rozdeľovať ich?
V programovom vyhlásení je, že Fond na podporu športu po vzore Fondu na podporu umenia by mal byť distribútorom športových poukazov. To je však veľmi málo. Keď tvoríme takýto inštitút, tak doň centralizujme všetky zdroje – a aj športové poukazy. O tom, koľko prostriedkov na ne vyčleniť, môžeme debatovať. Neodkladajme rozhodnutie o fonde pre to, lebo sa na tomto jednom bode nevieme zjednotiť. Aj tak to ukáže prax.
Foto: Pravda, Robert Hüttner
S akými prostriedkami by fond narábal?
Ide o sumu 20 miliónov eur. Keď ju dostáva umenie, prečo by rovnaká nemohla byť aj pre šport?
Je reálne, aby fond fungoval budúci rok? Pôjde o agendu štátneho tajomníka pre šport Jozefa Gönciho?
Bude to jedna z jeho priorít. Keď sa nám tento projekt nepodarilo zaradiť do rozpočtu na rok 2019, pevne verím, že sa v polovici roka ukážu rezervy rozpočtu a od 1. septembra 2019 by fond mohol existovať.
Kam by z neho mali tiecť financie?
Ak by mal rozpočet na úrovni 20 miliónov, čo je málinko, tak by sme si nastavili parametre. Štyridsať percent by šlo napríklad na športové poukazy. Vydáme prvú emisiu, zistíme, aká je prax, koľko ľudí sa zaeviduje. Zvyšok zostane na športové podujatia, na infraštruktúru. Aj dnes máme v rozpočte výzvy na organizovanie športových podujatí. Prečo to neurobiť pod fondom? Ďalšou kapitolou je toptím. Prečo by nemal pod fond spadať vrcholový šport?
Hovoríte, že 20 miliónov je málo…
Áno, no predovšetkým nejde o systémové opatrenie. Ak ide o priamy transfer, vždy to závisí od toho, aký bude rozpočet. Skôr by som fond naviazal na viacúrovňové variabilné zložky – napríklad na odvod z nezdravých potravín. Hľadal by som zložky, ktoré síce neurčia konkrétne číslo, ale budú konštatntné. V praxi by to znamenalo, že trebárs 0,5% z tohto zdroja putuje do fondu.
Predseda parlamentu Andrej Danko navrhuje, že by na športových poukazoch mali participovať rodičia a zamestnávatelia. Súhlasíte s takouto myšlienkou?
Neviem, či je možné aplikovať model dovolenkového poukazu na športový. Vravel som – a stretol som sa s nepochopením, že by mohli zamestnávatelia prispievať nejakou formou zamestnancovi na športový poukaz – možno odvodovou úľavou. Počul som aj argumenty, že prečo by mali prispieť tí, ktorí nemajú deti. Alebo živnostníci – raz prispeje ako zamestnanec, raz ako zamestnávateľ? Potrebujeme stanoviská všetkých strán – potom dospejeme ku kompromisu. Závisí od štátneho rozpočtu, od politickej vôle – aj od tlaku od nás. Keď budeme ticho, nič sa nestane.
Foto: Pravda, Robert Hüttner
Stretnutiam s politikmi sa z titulu vašej funkcie asi vyhnúť nedá.
Z pozície prezidenta SOŠV určite nie. S výnimkou jednej politickej strany považujem za prirodzené a dôležité komunikovať aj s predstaviteľmi štátu, vlády, parlamentu, ak chceme presadzovať naše myšlienky a program rozvoja športu na Slovensku. A v konečnom dôsledku záujem podporovať a rozvíjať šport by mal byť aj prioritou štátu.
Považujete za správne, že politická strana namieta logo športového zväzu?
Namietať môže každý – aj ja, aj politická strana. Lenže po emóciách by mali prísť fakty – a po nich by sa mala debata skončiť. Keď si pozorne prečítate zákon o používaní štátnych symbolov, je v ňom napísané, kto ich môže používať. Súčasťou loga môže byť niečo, čo vychádza zo štátneho znaku, ale nemôže ísť priamo o štátny znak. Som rád, že žijem v krajine, kde môžem povedať svoj názor, ale každý by sa mal vyjadrovať k tomu, čomu rozumie.
Akým najdôležitejším výzvam budete čeliť v ďalších dvoch rokoch?
Od januára zintenzívnime prácu na Fonde na podporu športu. Chceme vrátiť späť témy o športe na školách, športových podujatiach a infraštruktúre. Práce bude veľa.
Objavil sa za tie dva roky okamih, keď ste oľutovali, že ste sa uchádzali o post šéfa SOŠV?
Nie. No bolo viacero okamihov, keď som nespal. A priznám sa, že ich bolo viac, ako keď som pôsobil v biznise. Výrazne viac! V biznise som pracoval s ľuďmi, ktorých som si vybral. V pozícii šéfa SOŠV sa stretávam aj s ľuďmi, s ktorými sa nepracuje ľahko.
Foto: Robert Hüttner, Pravda
Musíte byť väčším diplomatom?
Nepomerne. Nemôžem len tak buchnúť dverami a povedať – už ťa viac nechcem vidieť.
Ako vnímate názory že na olympiáde by sa mohlo súťažiť v elektronických športoch?
Hrozne. Mne to príde absurdné. Rozumiem tomu, že ide o biznis a veľkých partnerov, ktorí by to podporili. Keď vidím videohru, zaujíma ma len v tom zmysle, aby som dostával úlohy, čo mám fyzicky spraviť: kto zabehne viac kilometrov, spraví viac drepov. Nech to podnecuje k pohybu, nie demotivuje.
Čo očakávate od slovenských športovcov v roku 2019?
Tímovosť, jednotu. Pred každým vystúpením hovorím výprave, že nebudem hodnotiť výsledok, ale úsilie. Preto chcem odkázať aj verejnosti, aby sme športovcov nekritizovali, že nenosia medaily na fúriku. Konkurencia je obrovská, nie je jednoduché sa v nej presadiť.
Ako ste strávili Vianoce?
Domov sa vrátili obe dcéry – jedna zo Singapuru, druhá z Cambridgu. Pozerali sme rozprávky, ktoré sme dlho nevideli. Napríklad Princeznú so zlatou hviezdou na čele zbožňujem, Kazisvetov nemusím. Popritom sme si pochutnávali na kapustnici.