Posledné finále na Strahove sa nekonalo
V roku 1990, keď už bolo všetko pripravené a nacvičené, sa siedme spartakiádne finále neuskutočnilo. Ešte pred rozpadom spoločnej federácie sa dopísala posledná kapitola tejto niekdajšej pýchy československej telovýchovy. Spartakiády padli do nemilosti a podľa mnohých najhodnotnejšia spartakiáda v histórii, pohybovou i hudobnou úrovňou skladieb, sa na Strahov nedostala.
V čase, keď o tom padlo rozhodnutie, bolo už z peňazí na ňu určených „preinvestovaných“ podľa odhadov viac ako šesťdesiat percent.
„Keby sa podujatie pripravovalo prvý rok, je to iné. Necitlivo sa však doň zasiahlo po štyroch rokoch intenzívnych príprav,“ hnevala sa vo februári 1990 Hana Švehlová, mladá spoluautorka v skladbe žien. „Žasnem nad netolerantnosťou a ľahostajnosťou, ktorá vládne i nad tým, koľko ľudí hovorí do vecí, ktorým nerozumie,“ pokračovala talentovaná cvičiteľka i autorka, ktorá sa cítila oklamaná i sklamaná, pretože mnohomesačné úsilie vychádzalo nazmar. Pritom na peniaze sa sťažovať nemohla. Strahov padol, ale autorov vyplatili.
„Za jednu skladbu dosahoval honorár asi dvadsaťtisíc korún. Bolo nás päť autoriek, ja som dostala šesťtisíc a k tomu tisícku za popis cvikov, čo bolo náročnejšie a prácnejšie ako všetko ostatné,“ argumentovala pred takmer tridsiatimi rokmi.
Podľa nej nemuseli byť vystúpenia na Strahove také pompézne, skladby sa mohli zredukovať. „A cvičenci by si aj mnohé sami hradili.“
Medzi autormi pohybu a hudby 17 skladieb figurovalo dovedna 71 mien. Švehlová bola medzi nimi úplne najmladšia…
Najskôr zlety, potom spartakiády
Premiérovú spartakiádu uviedli v roku 1955, dovedna ich bolo šesť, organizovali ich každých päť rokov s výnimkou roku 1970. Nadväzovali na Všesokolské zlety, ktoré založil Miroslav Tyrš. Ten sa inšpiroval v masových cvičeniach v Nemecku. Desať zletov sa konalo v čase prvej republiky, jedenásty ešte po vojne v roku 1948.
„Zlety boli nádherné, aj vizuálne, aj organizačne. Nácvik bol dobrovoľný, bolo cťou vystupovať na nich. Vystriedali ich spartakiády, čo bol už termín, ktorý má korene v Sovietskom zväze, hoci tam sa pod ním viac myslelo na športové súťaže ako na masové cvičenia,“ približuje športový historik, profesor Ján Grexa.
Skladby nacvičovali státisíce cvičencov v každom veku v celej republike a najlepší sa potom zúčastnili na záverečných hromadných vystúpeniach v Prahe na Strahove, na najväčšom štadióne na svete, na ktorý sa zmestilo až dvestotisíc ľudí. Vyvolávali v cvičencoch i divákoch často veľké nadšenie i emócie.
Aj Grexa sa zúčastnil na dvoch spartakiádach, cvičil aj na Strahove. Najskôr ako žiak v roku 1955 a o päť rokov už ako vysokoškolák – ale v skladbe mužov. „Tých nikdy nebolo dosť, to bol vždy problém,“ vysvetľoval.
Zlety i spartakiády vnímal ako dobrú vec. „Problém vidím v tom, že kým zlety boli postavené na báze absolútnej dobrovoľnosti, spartakiády skĺzavali na násilný nábor. Len u žien tento problém neexistoval. Tie k spartakiádnym cvičeniam mali vždy veľmi blízko. Ale nacvičovať spartakiádnu skladbu bolo lepšie ako nerobiť nič,“ približuje historik.
Tvrdí, že tí, ktorí spartakiády organizovali, tvorili skladby, pohyb, hudbu, si zaslúžia uznanie, robili kus kvalitnej práce.
Futbalový šéf: Grandiózne dielo
Do spartakiádnych cvičení sa zapájali aj osobnosti športu. Legendárna oštepárka a olympijská víťazka z Helsínk 1952 Dana Zátopková cvičila ako dorastenka na poslednom predvojnovom sokolskom zlete 1938.
„Zúčastnila som sa aj na prvej spartakiáde, ale ako vedúca jedného družstva. Spartakiády mali vysokú úroveň. Spomínam si na poslednú. Žasla som, aké kvalitné a náročné cvičenia tam boli. To malo vysokú športovú úroveň. A bolo to naozaj veľké umelecké dielo,“ spomína dnes 96-ročná bývalá šampiónka.
V Československu dostali spartakiády gigantické rozmery a stali sa propagandistickými akciami na podporu socialistického režimu. V roku 1960 sa na rôznych úrovniach (miestnych, okresných, mestských, krajských) predstavilo v 17 skladbách prvý raz dva milióny cvičencov.
V spartakiádnom čase postupne pribúdali rôzne športové a kultúrne akcie, v Prahe sa stretávali turisti na zraze na Džbáne. V roku 1985, keď sa uskutočnila spartakiáda v plnom rozsahu posledný raz, sa konalo 12-tisíc športových podujatí a zúčastnilo sa na nich deväť miliónov ľudí.
Mimoriadny nápor zažívala každý piaty rok v júnových dňoch Praha, bola to zaťažkávacia skúška najmä pre dopravu, ale aj ubytovacie a stravovacie možnosti hlavného mesta. V roku 1980 na Strahove vystúpilo 204 800 cvičencov, čo bolo najviac v histórii. Programové bloky sledovali priamo na štadióne dva milióny ľudí.
V hľadisku sedeli nielen všetci stranícki a vládni šéfovia, ale často aj najvyšší predstavitelia svetového športu. Šéf Medzinárodného olympijského výboru (MOV), Španiel Juan Antonio Samaranch vravel, že videl viaceré spartakiádne vystúpenia vo svete, ale žiadne sa nevyrovnalo pražskému. Nadšený bol aj šéf svetového futbalu, Brazílčan Joao Havelange. Hovoril o grandióznom diele, ktoré je príkladom pre celý svet.
Rozpočet dosiahol 700 miliónov korún
Po politických a spoločenských zmenách v Československu nahradili v Prahe spartakiádu 1990 telovýchovné slávnosti – v oklieštenej podobe na podstatne menšom Rošického štadióne. Slovenskí cvičenci chýbali, ale niekde sa spartakiádne vystúpenia uskutočnili ešte na okresných úrovniach.
Foto: TASR, Archív
Odporcovia podujatia vyčítali spartakiáde okrem silného ideologického a politického podtextu aj vysoké finančné náklady, ktoré neprinášali potrebný efekt i to, že nie všetci cvičenci sa zapájali do nácviku dobrovoľne.
Už rok pred poslednou spartakiádou sa dialo niečo, čo dovtedy nebolo vôbec možné. Verejne sa diskutovalo, či je prínos spartakiády úmerný vynaloženému úsiliu i financiám. Vtedajší šéf Ústredného štábu Československej spartakiády Jindřich Poledník, ktorý bol aj predsedom ÚV ČSZTV v septembri 1989 pripustil, že o týchto problémoch sa dá hovoriť – ale až po spartakiáde.
„Jej príprava je v plnom prúde, musíme teraz sústrediť všetky sily na jej úspešné zvládnutie. Po nej sa môžeme zamýšľať, ako budeme ďalej postupovať, čo zmeniť, čo zlepšiť,“ vravel.
Prvý raz sa zverejnilo, koľko tento špás stojí. Poledník uviedol sumu 700 miliónov korún, čo sa do súčasných podmienok ťažko prepočítava (orientačne 25 miliónov eur). „Dávame ju raz za päť rokov. Na vrcholový šport vynakladáme ročne miliardu korún,“ uviedol zaujímavé čísla. Všetky náklady neznášal len štát. Na náčinie a úbory si prispievali aj cvičenci, dostávali zľavy vo výške asi 30 percent.
Diplom za zásluhy o zvyšovanie populácie
Ján Holko stojí od roku 1990 na čele Asociácie športu pre všetkých Slovenskej republiky. Najskôr bol jej výkonný tajomník, dvadsať rokov je predsedom. Domnieva sa, že spartakiádny problém si vyžaduje hlbšiu analýzu, ale podľa neho malo podujatie svoj zmysel.
„Ako majú vrcholoví športovci svoje svetové šampionáty či olympijské hry, tak aj oblasť športu pre všetkých potrebuje svoju prezentáciu. Je dobré, keď ľudia vyjdú z telocviční. O ich vystúpenia pri rôznych príležitostiach bol vždy v minulosti záujem. Dôležitý je aj sociálny aspekt, pre mnohých bol nezanedbateľný pocit, že sa stávali súčasťou veľkého celku. Spomínam si na rozhovory s ľuďmi, tvrdili, že najpevnejšie priateľstvá si vybudovali často vďaka spartakiádam.“
Tie prinášali výnimočnú atmosféru. Podľa Holka sa nedala zúžiť len na megavystúpenie v Prahe. Tému s úsmevom odľahčuje. „Šéf oddelenia masovovej telovýchovy v Prahe mal v kancelárii vyvesený veľký diplom, ktorý dostali organizátori spartakiády za zvyšovanie populácie v Československu…“
Pripomína, že ak bude niekto pripravovať aj najlepšiu akciu na svete, nie každý sa s ňou stotožní.
„Všetci neprijímali spartakiádu spontánne. Ale v spoločnosti bola na ňu utvorená dobrá klíma. Nebol to jednorázový akt. Ani pre cvičencov, ani pre organizátorov. Celý proces sa začal dva roky pred Strahovom, zasiahol takmer každú dedinku a mestečko. Dať do pohybu celý štát, bola významná vec. Asi neprestrelím, keď poviem, že väčšina ľudí spartakiádu podporovala,“ pokračoval.
Holko: Nerobili sme na zelenej lúke
V roku 1985 pracoval ako vedúci tajomník okresného výboru ČSZTV vo Zvolene a zažil ako mladý funkcionár okresnú spartakiádu. „Nebolo jednoduché zabezpečiť toto podujatie, ale nerobili sme ho na zelenej lúke. Mali sme v tom období pripravených množstvo ľudí, ktorí mali so spartakiádou veľa skúseností. A existovala veľká podpora rôznych inštitúcií, najmä škôl, občianskych združení a podobne. Mnohí ľudia presne vedeli, čo majú robiť. Školili sme aj ďalších cvičiteľov. Utvárali sme dobré predpoklady na úspech.“
Pripomína, že skladieb bolo veľa. „Niektoré mali špecifický charakter, napríklad skladba zväzarmu, nie všade bol pretlak cvičencov ako u žien alebo školskej mládeže. Ale všade sa stretlo viac cvičencov, ako bolo potrebné na hromadné vystúpenia. Existovala vždy nejaká rezerva, všetci sa do Prahy nedostali. Cvičenci z mnohých dedín a malých miest nikdy v Prahe neboli, pre mnohých to bola veľká motivácia, vyberali najlepších, išlo aj o kvalitu.“
Pripúšťa, že sa našli prípady, keď bolo potrebné niekoho presviedčať. „Utvárali sa celky a bolo zložité povedať piatim žiakom v triede, že oni nemusia cvičiť, keď ich ostatní potrebovali do zostavy. Niektorí sa prispôsobili kolektívu. To bolo to isté, ako keď sme chceli hrať medzitriedny turnaj vo futbale, ale nemali sme jedenásť hráčov, lebo všetci nemali k futbalu rovnaký vzťah. Tak sme niekoho postavili do bránky, druhého do obrany a my čo sme to trochu vedeli, sme to ubehali.“
Holko však potvrdzuje, že s odstupom mnohých rokov sa už niektoré otázky ťažko posudzujú. „Nemáme nijaký prieskum, o ktorý by sme sa mohli oprieť, môžeme vychádzať len zo skúseností, ktoré mohli byť rôzne. Muži v odboroch necvičili, s nimi boli problémy, dopĺňali sme ich mladými chlapcami. Z poslednej spartakiády si nespomínam na vážnejší problém. Na okresnej vo Zvolene bolo na štadióne vyše 20-tisíc divákov, nikdy predtým a ani potom sa už toľko ľudí v hľadisku nezišlo. Bola tam úžasná atmosféra, obrovský zážitok.“
V Česku áno, na Slovensku nie
V Česku bola tradícia hromadných vystúpení vďaka Sokolu silnejšia. U susedov pokračujú v organizovaní sokolských zletov. V lete tohto roku sa uskutočnil aj s medzinárodnou účasťou.
„Nemal takú publicitu a nebola to ani taká masovka ako v minulosti. Podujatie má modernejšie vydanie. Videl som niektoré vystúpenia. Bolo to pekné a dojímavé,“ vraví Grexa.
Nevie si predstaviť, že by sa podobné podujatie uskutočnilo na Slovensku, hoci v Prahe na zlete cvičili aj Slovenky a k úspechu pomáhali slovenskí autori. „Ale verím, že ženy by sa ešte aj teraz pozbierali, tie vždy mali k takejto forme pohybových aktivít blízko.“
Holko si takisto myslí, že dať dokopy podobnú akciu, by bolo už veľmi zložité. „Určite nie v takom rozsahu ako kedysi. Už nemáme toľko klubov a organizovaných skupín. A neškolíme ani cvičiteľov. Pohybová zdatnosť a pripravenosť mládeže klesla. Skladby neboli také jednoduché, aby ich každý bez problémov zvládol. Nejaká fyzička sa vyžadovala a ešte bolo dôležité pohyb zladiť aj s hudbou.“
Vyťahuje aj rozhodujúci fakt. „V Česku na zlete v lete cvičili len tí, ktorí sa podobným aktivitám venujú dlhodobo v odboroch, čo je obrovská devíza. Česká členská základňa si udržiava stále vysokú úroveň, venujú sa aj výchove cvičiteľov, preto mohli zorganizovať zlet na veľmi dobrej úrovni.“
Na Slovensku základňa v odboroch základnej a rekreačnej telovýchovy (ZRTV) výrazne klesla. Ľudia sa viac venujú cvičeniu privátne, čo znamená, že si musí všetko zaplatiť.
„U nás kapitál, ktorý sme desaťročia budovali – na rozdiel od Česka – nerozvíjame. Veľa odborov zaniklo. Ale nemáme štatistiku, aby sme mohli tvrdiť, že počet cvičiacich klesol alebo stúpol, veľa ľudí cvičí individuálne, vo fitnesscentrách. Šport pre všetkých by sme aj v budúcnosti radi robili viac na báze sociálneho marketingu a sprístupnili ho čo najväčšiemu množstvu záujemcov o pohyb a cvičenie,“ uzavrel Ján Holko.