A svorne tvrdia, že sú zajedno aj v štýle, ktorým sympatická rodáčka z Dolného Kubína prekonáva nástrahy divokej vody.
Soni Stanovskej a jej otcovi a trénerovi v jednej osobe Miroslavovi vraj zohratosť veľmi uľahčuje spoločnú prácu. Sú na jej začiatku a veria, že raz príde aj olympijská odmena. Najlepšie už o dva roky v Tokiu.
Môže žmurkať koľko chce
Ponorka im po 15 rokoch spoločného tréningu vraj nehrozí. Bývalý vodný slalomár si kučeravú dcéru vzal do parády už od prvého momentu. Keď mala tri roky, ešte stále jazdil. Hovorila mu, že to chce vyskúšať aj ona. Svoje slová čoskoro dodržala.
„Je to rodinná tradícia. Po dedkovi a ocinovi som ju prebrala ja s bratom Samom a bratrancami Jakubom a Martinom. Som na ocina naviazaná. Zvykla som si pod ním pracovať. Neviem si predstaviť, že by som na tradičnú prípravu do Austrálie išla na 2–3 mesiace s niekým cudzím. Cestujeme tam s celou rodinou. Nezažívam žiadnu zmenu ako moje súperky. Myslím si, že v tomto mám výhodu,“ zamyslela sa Stanovská na galavečere Kanoista roka 2018.
Kanoistka roka priznáva, že po nejakom čase príde kríza. Keďže je ich puto veľmi silné, rýchlejšie ju prekonajú.
Foto: SITA, Martin Medňanský
„U starkých i mojich rodičov som vždy bola princezná. Keď som zažmurkala očami, nemohli mi odolať,“ zasmiala sa 18-ročná Stanovská.
Zaberajú ženské metódy na otca aj vtedy, kedy ide v príprave do tuhého?
„Som jediná vnučka a baba, ktorá z našej rodiny robí vodný slalom súťažne. Vidieť to na prístupe. Keď však príde tréning, môžem si žmurkať, koľko chcem. Musím si všetko odmakať a hotovo. Bez toho by žiadne úspechy neprišli,“ povedala.
Oci, daj mi polhodinu, učím sa
Otec je na ňu v tréningu zväčša tvrdý, ale vie byť aj benevolentný. Stanovská je momentálne v maturitnom ročníku. Tréner tomu prispôsobuje aj tréningy. Tak, aby jeho dcéra myslela na kariéru i dni, ktoré prídu po nej.
Foto: SITA, Martin Medňanský
„Niekedy mu poviem: Ocino, daj mi ešte polhodinu, učím sa. Pri inom trénerovi by som si to dovoliť nemohla. Musela by som prísť do lodenice v stanovenom čase a bodka,“ vysvetľuje. Aj Stanovského trénoval otec. Založil v Dolnom Kubíne lodenicu a vodieval tam Miroslava, jeho brata i sestru. Brat Martin tiež trénuje svojich synov. Deti rastú v lodenici podobne ako kedysi oni. Je to pre nich úplne prirodzené.
„Venovať sa svojim a cudzím deťom je rozdiel. K vlastným máte bližší vzťah, môžete v ňom prejsť viac do hĺbky. Tréner a zverenec musia mať medzi sebou úzky vzťah. S vlastnou dcérou je táto podmienka omnoho ľahšie splniteľná. Vieme, čo od seba môžeme čakať aj vyžadovať,“ hodnotí spoluprácu Stanovský.
Aj on by ako každý otec dcéru najradšej nosil na rukách. Rozmaznával či hladkal po vlasoch. Aj k tomu hocikedy príde. Po víťazstvách či pódiách to robia aj s medailou. Dostavili sa úspechy nielen v juniorskej kategórii, ale aj medzi seniorkami vo Svetovom pohári. Stanovskí veria, že prídu ďalšie.
„Rodič sa vždy snaží svoje dieťa posunúť. Niečo naučiť. Mať spoločný cieľ. Nie každý si to môže povedať. My áno. Tým, že ju pošlem náročnejšou cestou, sa skôr dočká úsmevu a radosti, ako keď ju budem potľapkávať po ramene. Chvála jej nepomôže toľko, ako tvrdá práca,“ pripomína Stanovský.
Zlomená nebýva
S usmievavou ratolesťou sa už v začiatkoch pripravovali v kanoe aj kajaku. Základ je podľa Stanovského rovnaký. Deväť žien z najlepšej svetovej desiatky sa venuje obom kategóriám. Taký je trend a oni sa ho chcú držať.
„Je to ako keď Petra Vlhová jazdí slalom a obrovský slalom,“ vysvetľuje. „Kajak je technickejší, silovejší. Kanoe skôr taká hračka,“ pridáva sa Stanovská.
Sledovať dcéru a zverenku po sklamaní bolí Stanovského dvojnásobne. Ako otca i trénera. Platí to aj naopak. Presný recept na zmiernenie sklamania neexistuje. Podľa Stanovskej v nej hrá hlavnú rolu čas.
„Keď mi to nevyjde, som veľmi smutná. Ešte viac, keď viem, že som na to mala formu. Deň-dva to trvá, potom to prejde,“ prezradila. „Sonička nebýva zlomená. Iste, aj ona má svoju očistu od neúspechu. Rýchlo však urobíme čiaru a ideme ďalej. Obaja veríme, že to dotiahneme až do Tokia,“ doplnil otec.