V posledný deň roka 2016 sa športový strelec Erik Varga počas kondičného sústredenia v Taliansku nešťastne pošmykol na chodníku a pokračovanie jeho úspešnej kariéry viselo na vlásku. Po viac ako ročnej pauze sa vďaka pomoci lekárov, terapeutiek a manželky Patrície vrátil na strelnicu. A nie hocijako. Je späť v najužšej svetovej špičke, vo svetovom rebríčku mu patrí druhá priečka.
Satisfakcia aj s hendikepom
Na majstrovstvách Európy obsadil v trape štvrtú priečku a na majstrovstvách sveta získal striebro, v mixe so Zuzanou Rehák Štefečekovou bral na oboch súťažiach zlato.
„Ťažko som mohol čakať, že sa mi vydarí takýto návrat. Vážim si, že môžem pokračovať v tom, čo ma baví. Celý rok 2018 bol úžasný, hoci som strieľal s veľkým hendikepom. Cítim satisfakciu za všetku bolesť a robotu, ktorú som musel po zranení odviesť. Získal som medaily, vystrieľal dve miestenky na olympiádu. Potvrdili sme, že Slovensko je v streľbe špičková krajina. Som na to hrdý,“ tvrdí 42-ročný brokár.
Čím si musel v predošlom roku vlastne prejsť?
Pri nešťastnom páde si zlomil ramenné púzdro, odtrhol chrupavku i kĺb a zlomil lopatku. Rameno mu po náročnej operácii a dlhej rekonvalescencii drží. Naďalej ho však trápia svaly, ktoré sa napájajú na rameno, kĺb a lopatku.
Foto: Pravda, Robert Hüttner
„Vo vnútri to nepracuje ako by malo. Pri záťaži sa mi skracujú svaly, začne to ťahať a bolieť. Potrebujeme hlboké svaly znova naučiť, aby robili, čo majú. Budeme veľa rehabilitovať a regenerovať, to je pre nás priorita na budúci rok. Potom popracujeme aj na technických veciach a o chvíľu je tu rok 2020 a s ním olympiáda,“ približuje.
Do medailovej zbierky ešte čosi chýba
Krátko po vážnom zranení si myslel, že s kariérou je koniec. Flintu však odložiť do kúta nechcel.
„Vážim si, že som sa mohol vrátiť a teším sa, že som opäť medzi najlepšími. V streľbe je obrovská konkurencia, mal som čo robiť. Sníval som aspoň o finále na šampionátoch, dopadlo to lepšie. Urobím maximum, aby som sa medzi najlepšími udržal aj naďalej. Pozerám sa len dopredu,“ priznáva.
Olympiáda v Tokiu je pre neho veľké lákadlo. Pod piatimi kruhmi štartoval už trikrát, ale ani raz mu súťaž nevyšla podľa predstáv. V Pekingu skončil ôsmy, v Londýne dvanásty a v Riu dvadsiaty prvý.
Foto: SITA, Martin Medňanský
„Vždy je veľká vec, keď môžete na olympiáde reprezentovať seba, celé Slovensko a zároveň všetkých ľudí, čo stoja okolo vás. Cesta po Hry bude ešte náročná, ale zvládneme ju,“ nepochybuje.
Nerád robí veľkohubé vyhlásenia, skôr skromne prizná, ako veľmi túži po medaile z olympiády. „Medailovú zbierku z veľkých podujatí už mám takmer kompletnú. Pripomína mi to mnoho ľudí. Budem sa snažiť zastrieľať v Tokiu čo najlepšie, uvidíme, na čo to bude stačiť,“ hovorí. „Už si ju zaslúži,“ vstúpi do debaty manželka Patrícia. „Ak by to vyšlo, bolo by to skvelé. Budem potrebovať aj kusisko šťastia,“ doplní ju s úsmevom štvornásobný medailista z MS v individuálnej disciplíne.
Na sústredenie aj so synom
Momentálne zaberá pod dohľadom manželky, ktorá je zároveň jeho kondičnou trénerkou a fyzioterapeutkou, na sústredení v Austrálii.
Foto: Pravda, Robert Hüttner
„Vybrali sme sa na osvedčené miesto. Poznáme tu ľudí, ktorí nám pomôžu, aj rôznych špecialistov,“ tvrdí.
Keďže na južnú pologuľu odišli na takmer dva mesiace, zobrali so sebou aj dvanásťročného syna Christophera. „Vybavili sme mu uvoľnenie zo školy. Samozrejme, má stanovený učebný plán a určite nebude zaháľať. No neviem si predstaviť, že by sme ho nechali dva mesiace doma,“ vysvetľuje Patrícia a manžel dodáva: „Má výhodu, že sa veľmi dobre učí. Má hlavičku po mamine. Aj preto ho pustili. Niektoré veci bude online konzultovať s učiteľmi.“
Kto sa bude synovi viac venovať?
„Jasné, že mamina. Má štyri funkcie v jednom: učiteľka, kondičná trénerka, fyzioterapeutka a manažérka,“ poznamená a rýchlo sa s úsmevom opraví: „A pochopiteľne aj manželka. To je predsa najdôležitejšie.“