V obľúbenejšej kategórii C1 brala bronz.
„Už predolympijská kvalifikácia v Barcelone bola pre mňa veľká skúsenosť, samotná olympiáda ešte väčšia. Medaily sú krásny bonus navyše. Mám z nich veľkú radosť a verím, že mi účasť v Buenos Aires pomôže do ďalšej kariéry,“ tvrdí sympatická Bratislavčanka.
Vopred ste netajili, že na olympiáde mládeže máte vysoké ambície. Tréma vás nemáta?
Vždy, keď idete na veľké podujatie, musíte zo seba vydať maximum. No a keď ste ochotný športu veľa obetovať, chcete, aby vaša práca priniesla aj ovocie.
Paradoxne ste si viac verili v kanoe, kde ste získali bronz…
Som trošičku sklamaná, že z toho bol len bronz. Vlastnou chybou som sa pripravila o medailu krajšieho lesku. Ale teším sa z oboch cenných kovov.
Akú chybu ste urobili?
Tréner mi vždy hovorí – pozeraj sa sama na seba a nesleduj súperky. V semifinále proti Nemke som si uvedomovala, že sme na tom zhruba rovnako a pri predposlednej bójke som sa na ňu pozrela. V tom momente som sa rukou zachytila o bójku a stratila rozhodujúce stotinky. Mrzelo ma to.
V Buenos Aires sa súťažilo v netradičných disciplínach. Dá vám to niečo do budúcnosti vo vodnom slalome?
Po zisku medailí som ešte viac motivovavá do ďalšieho tréningu. Získala som nenahraditeľné skúsenosti z veľkého podujatia. Na trati sme boli súčasne dve, čo je veľká zmena, videla som vďaka tomu, ako na tom som. Dodalo mi to väčšie sebavedomie. Navyše, veľa sme trénovali techniku pádlovania a dlhé zábery, čo mi tiež pomôže.
Foto: Robert Hüttner, Pravda
Pripravovali ste sa na podujatie nejako špeciálne?
Vodnoslalomárska sezóna nám trvala do konca augusta, dovtedy som jazdila len na kanáli. Až potom som mala čosi vyše mesiaca na prípravu. Trénovala som v Čunove na vratnom kanáli, kde je tichá voda. Najmä šprint. Otočky okolo bójok som pilovala až na mieste, v Čunove sme sa točili len okolo slalomárskych bránok. Zaujímavé boli aj úvodné skoky z dvojmetrovej rampy, tie som si vyskúšala na kvalifikácii v Barcelone a potom až v Buenos Aires.
Skok pre vás nebol stresujúci?
Ani nie, bolo to v pohode. Len sa ho musíte naučiť. Dôležité bolo, aby prešla loď po hladine, ako keď hádžete žabky. Nech vás voda vystrelí dopredu a získate nejaký čas k dobru na súperku.
Aký dojem na vás urobilo mesto?
Buenos Aires je obrovské mesto. Má tri milióny obyvateľov a s okolím až 15 miliónov. Mali sme areál v centre mesta, kde to bolo naozaj veľmi pekné. Po pretekoch sme si našli čas aj na prehliadku mesta. S rodičmi sme šli jeden deň na typickú miestnu farmu, kde sme jazdili na koni a jedli pravé argentínske stejky. Parádny zážitok.
Bezpečnosť nebola problém?
Buenos Aires je dosť nebezpečné mesto, ale na spomínaný výlet sme šli s domácimi, ktorí sa tam vyznali, takže to nebezpečné nebolo. Bolo však potrebné vyhýbať sa okrajovým štvrtiam, kde je vysoká kriminalita. Na to nás vopred upozornili a nezobrali nás tam.
Čo ste si z Buenos Aires priniesli okrem medailí?
Perinu (smiech). Má krásnu olympijskú potlač a mám z nej radosť. Okrem nej aj mikinu či čiapku. V olympijskej dedine sme absolvovali množstvo rôznych aktivít, za ktoré sme dostávali body. Tie sa následne dali vymeniť napríklad za šatku, ruksak či externú nabíjačku na mobil.
Foto: Pravda, Robert Hüttner
To pripomína obrázok z detského tábora…
Niekedy to tak v olympijskej dedine aj vyzeralo (úsmev). Všetky aktivity sa točili okolo olympizmu. V stane antidopingovej agentúry WADA sme vypĺňali kvíz a boli tam rôzne hry, v ktorých sa riešila olympijská solidarita s inými krajinami. Zameriavali sme sa aj na vylúčenie šikany v športe. Okrem toho sme si mohli vyskúšať aj rozhovory v štúdiu či natočiť vlastné video pre sponzorov.
Nainfikovali vás dostatočne olympijskou DNA?
Jasné. To každého, kto tam bol. Na každého sa nalepila.
Takže vaším cieľom je teraz veľká olympiáda?
Najbližší cieľ je veľa trénovať a čo najviac sa zlepšovať. Musím ísť krok za krokom. Samozrejme, mám ambíciu dostať sa na veľké olympijské hry, ale bližšie o tom zatiaľ hovoriť je zbytočné.
Ako ste sa dostali k vodnému slalomu?
Ku kanálu ma priviedol tatino. Zistil, že v Čunove otvárajú nový vodácky klub a robia nábor detí. Vyskúšali sme to a ostala som pri vodnom slalome doteraz. Časom sme sa do Čunova aj presťahovali – hoci nie kvôli môjmu športu – a práve tam najčastejšie trénujem. Je super, že to mám na kanál 10 minút na bicykli.
Čo je na vašom športe najkrajšie?
Úžasné je, keď vás v lete osviežuje striekajúca studená voda. Vtedy jazdíme v krátkej bunde a užívame si to. Samotná atmosféra okolo pretekov či tréningov je tiež skvelá.
Nebáli ste sa spočiatku perejí?
Musím sa priznať, že sa stále občas bojím (smiech). V našom športe musí byť prítomný aj adrenalín.
Pamätáte si prvé spustenie sa kanálom?
Samozrejme. Po roku jazdenia na rovnej vode, menších a postupne väčších vlnkách ma pustili, aby som prešla celý kanál. V cieli bola Janka Dukátová a chválila ma, že som zišla kompletnú trať. Vravela, že to je super a mám si tento deň zapísať do kalendára veľkým písmom.
Ona je váš vzor?
Spolu s Elenou Kaliskou sú obe veľké mená slovenského ženského vodného slalomu, ale obdivujem aj Austrálčanku Jessicu Foxovú, ktorá rovnako ako ja, jazdí v kanoe aj kajaku.
Darí sa vám zosúladiť šport so štúdiom?
Ale áno. Študujem na Gymnázium Svätej Rodiny, kde sú výborní učitelia aj riaditeľka, ktorá akceptuje, že športujem. V škole sa mi snažia vytvoriť čo najlepšie podmienky, za čo som im veľmi vďačná.
Zvyknete absolvovať už aj dlhé tréningové sústredenia v zahraničí?
Pred dvoma rokmi som bola dva mesiace v Austrálii. Dostala som vtedy takúto možnosť a s rodičmi sme ju využili. Práve teraz je asi čas, aby sme šli na jarné sústredenie. Zatiaľ však neviem kam ani na ako dlho.