„Tých dôvodov bolo viac. Nerozmýšľam len o svojich úspechoch, sú tu aj ďalší športovci, pre ktorých chcem ešte ostať v súťažnom dianí a byť príkladom v trénovaní,“ vraví rodáčka zo sibírskej Ťumene.
Uplynulá sezóna jej priniesla najviac radosti. Znamenite načasovala formu na olympijský vrchol roka, v Pjongčangu si rozšírila olympijskú zbierku o jedno zlato a dve striebra – a so šiestimi kovmi, tromi zlatými a tromi striebornými sa stala najúspešnejšou olympioničkou slovenskej histórie.
V akom veku ste začali vnímať olympijské hry ako najväčší športový sviatok?
Ak sa dobre pamätám, prvú zimnú olympiádu, ktorú som podrobnejšie sledovala ako dievčatko, bola naganská v roku 1998. Predtým som iba športovala, no odvtedy som si začala uvedomovať postupnosť a dôležitosť súťaží: majstrovstvá mesta, oblasti, šampionát Ruska, majstrovstvá sveta – až po súperenie pod piatimi kruhmi.
Olympijské legendy
Každému z nich zavesili na krk olympijskú medailu. Viacerí si pod päticou farebných kruhov vypočuli národnú hymnu. Denník Pravda vám prináša seriál, v ktorom si na svoje olympijské úspechy zaspomína desiatka slovenských športových legiend.
Vtedy začala klíčiť aj vaša túžba súťažiť na olympiáde?
Kedy sa tak stalo, neviem presne, no s veľkým obdivom som sa pozerala na televíziu a počúvala komentátorov, kto všetko reprezentuje Rusko. Už som sa zaujímala o biatlon, v tých časoch bola mojím veľkým športovým vzorom olympijská víťazka Galina Kuklevová – triumfovala v šprinte. Odvtedy som aj ja v kútiku duše snívala, že by som sa s ňou rada zoznámila a porozprávala sa s ňou.
Splnilo sa vám to?
Splnilo, ba na jednom podujatí sme bývali v jednej izbe. Zoznámil nás tréner Leonid Guriev. Svojho času viedol ruské družstvo žien, neskôr aj mňa. Galina sa vtedy pripravovala individuálne, keď sme sa zoznámili, bol to pre mňa jedinečný zážitok. Vtedy som bola nádejná športovkyňa-dorastenka v ťumenskom športovom klube.
Viedli vás rodičia cieľavedome k biatlonu?
Prvé športové vzory som mala doma. Moji rodičia sa aktívne venovali biatlonu, no nenaliehali na mňa ani na mladších súrodencov Antona a Aňu, aby sme ich nasledovali, avšak v športovaní nás podporovali. Skúšala som krasokorčuľovanie, volejbal, basketbal i karate, súťažne som sa venovala behu na lyžiach. Až v pätnástich rokoch som po prvý raz chytila do rúk zbraň. Zapáčilo sa mi to, vtedy som sa utvrdila, že nebudem bežkyňa na lyžiach, prejdem na biatlon.
Foto: SITA/AP, Jens Meyer
Čím vás upútal? Môžete z vašich bohatých skúseností povedať, čo je na ňom najkrajšie a čo najťažšie?
Najkrajšie je, že od začiatku až do konca nevieš, ako sa skončia preteky. O veľa veciach sa rozhoduje na strelnici – dáva viacero možností situáciu z trate napraviť, ale aj pokaziť. Tým je biatlon zaujímavý a vzrušujúci – do poslednej chvíle nemusí byť jasné, kto vyhrá. Najťažšie je, že musíš byť taký šikovný, aby si sa v krátkej chvíli vo vysokej tepovej frekvencii vedel upokojiť, skoncentrovať a mentálne nastaviť po rýchlom behu na streľbu tak, aby si trafil všetkých päť terčíkov.
Kedy sa vo vašich športových túžbach zalesklo olympijské zlato?
Keď si spätne premietam kariéru, tak šlo vlastne o môj vnútorný prísľub rodičom – obaja boli vrcholoví športovci, zúčastnili sa na všetkých veľkých podujatiach – s výnimkou olympijských hier. Pre nich to bol nesplnený športový sen. Hovorila som si, že pokiaľ sa mi bude dariť a budem sa v kariére posúvať vyššie, tak by som sa určite chcela dostať na olympiádu. A ak budem šikovná, pokúsim sa získať aj olympijské zlato.
Máte ich tri – z troch zimných olympiád, čo je v ženskom biatlone unikát. Prvému – zo šprintu vo Vancouveri 2010 – predchádzal dramatický príbeh. S odstupom času – verili ste, že sa za šesť týždňov po nepríjemnom zranení ruky postavíte na štart úvodnej biatlonovej disciplíny – a vyhráte ju?
Stalo sa to na sústredení v Rakúsku. Po náročnom vytrvalostnom tréningu som sa vracala unavená. Mala som oslabené nohy, nedala som si pozor, stratila som rovnováhu – a tak zvláštne som spadla. V tom nešťastí sme mali šťastie, na pohotovosti sme natrafili na dobrého lekára. Ihneď odporučil operáciu, bol veľkým fanúšikom biatlonu, pracoval v Obertiliachu, kde je známe biatlonové stredisko. Poznal ma, povedal, že bez operácie Vancouver nestihneme. Operoval ma špičkový chirurg. Ubezpečoval ma: Nasťa, rekonvalescencia bežne trvá šesť až osem týždňov. Ak sa to bude dobre hojiť a keď budeš chcieť, tak olympiádu stihneš. Jeho slová som si vzala doslova a dodržala – a o šesť týždňov som sa tešila z prvého olympijského zlata!
Foto: SITA/AP, Gero Breloer
Verili ste v dobrý koniec?
V prvom momente, keď sa to stalo, prišlo veľa sĺz, nemala som nijakú predstavu, v dobrý koniec som veľmi neverila. Manžel Daniel ma upokojoval: Čo sa dá robiť, môžeme sa o to pokúsiť, ak to vyjde, bude fajn, ak nie, príde ďalšia príležitosť. Veľkú úlohu zohral aj tím okolo mňa, moji blízki, aj tréner Juraj Sanitra a fyzioterapeut Marek Vrba – príkladne sa staral o zranenú ruku. Tí všetci ma povzbudzovali a verili možno viac než ja, že moja prvá olympiáda môže byť reálna – a že to dáme.
Skúste charakterizovať tri olympijské prvenstvá. Boli medzi nimi veľké rozdiely – pocitovo i výkonnostne?
Áno, každé malo svoj vlastný príbeh. S Vancouvrom sa spája môj prvý triumf. Keď sa vo vašom živote niečo stane po prvý raz, tak sa na to najprv tešíte, a keď to dobre dopadne, tak sa z toho tešíte opäť. Nepríjemnosť, ktorá sa mi stala, ma trošku znepokojovala. Veľmi milo ma potom prekvapilo, že mi prvá olympiáda vyšla po takej traume. Na Hry v Soči sme sa pripravovali s vedomím, že olympijské zlato i striebro máme, poznáme, ako chutia, vieme, na akej úrovni sa pohybujem. Štyri roky som sa naozaj veľmi zodpovedne chystala. Každú sezónu som súťažila s tým, že nesmiem poľaviť zo svojho vysokého štandardu. Každé preteky, ktoré mi nevyšli, ma mrzeli i znepokojovali. Ale – zlato v šprinte som obhájila, bola som veľmi šťastná. Olympiádu v Pjongčangu by som charakterizovala – ako vytúžený návrat. (Na svetovom šampionáte v Pjongčangu 2009 vyhrala Anastasia svoju prvú medailu pre Slovensko – striebornú, pozn.).
Ktorá olympiáda bola najemotívnejšia, ktorá stála najviac síl?
Najemotívnejšie som prežívala vancouverskú, najviac síl som nechala v Pjongčangu.
Aký najväčší zážitok máte zo zimných olympiád – okrem medailových úspechov?
Každá účasť na olympiáde je sama o sebe jedinečný zážitok. Vždy, keď cestuješ do inej krajiny, ktorá ponúka okrem najväčšej športovej udalosti ešte aj kultúrne zážitky, prinesie ti to niečo nové. Pre mňa bolo vždy dôležité spoznať i dušu krajiny – ak sa na to naskytol čas. O Soči sa hovorilo, že cestujem domov, lebo šlo o Rusko, to však vôbec nebola pravda. Narodila som sa v Ťumeni na Sibíri, Soči som predtým z vlastnej skúsenosti nepoznala. Absolvovala som tam akurát predolympijskú generálku na pretekoch Svetového pohára.
Foto: SITA, Jozef Jakubčo
Máte nejaký predštartový rituál?
Rituál nie, len sa koncentrujem. Rituály vnímam tak: keď si veríš, tak to dáš, keď si neveríš, spoliehaš sa na rituály. Hľadám iné možnosti, ako prípadne zachrániť situáciu, nie rituály. Ale pokiaľ si veríš, rituály nepotrebuješ.
Potvrdíte, že športovkyňa je po materstve odolnejšia, alebo je to individuálne?
Poznatky z výskumov a vedy hovoria, že áno. Nesmieme zabudnúť na to, že samotný pôrod je záťaž pre organizmus, je to aj veľká skúška pre každú ženu. Odolnejšia – voči čomu?
Voči fyzickej námahe – napríklad.
Ako som sa vracala do súťažného diania po prvom dieťati a čo všetko som dosiahla po druhom, tak môžem z vlastnej skúsenosti potvrdiť, že niečo na tom bude.
Ste dvojnásobná mamička. Bolo náročné rozhodnúť sa o pokračovaní v kariére? Riešili ste veľkú dilemu?
Určite áno. Mám tri zlaté olympijské medaily z troch zimných olympiád. Je to strop, čo môže športovec dosiahnuť. Sú aj ďalšie športové sny, ale v porovnaní s olympijskými víťazstvami sú menej vážne. Ako mama a manželka túžim tráviť viac času s rodinou, preto nájsť motiváciu na pokračovanie v kariére bolo veľmi ťažké. Akoby som stála na vážkach, či má význam vôbec ďalej pokračovať. Význam som našla, aj dôvod, prečo ešte pokračovať. Veľmi často mám však pocit, že pri tom všetkom trpí rodina a deti.
Foto: Ivan Majerský, Pravda
Láka vás titul majsterky sveta, ktorý ešte nemáte? To je dôvod, prečo ste sa rozhodli absolvovať ďalšiu sezónu?
Vôbec nie. Tých dôvodov pokračovať bolo viac. Keby som sa chcela stať za každú cenu majsterkou sveta, tak by som potiahla ešte dva roky. Na istotu by som šla na svetovom šampionáte v Anterselve, kde sa mi darí za každých podmienok. Nerozmýšľam však len o mojich úspechoch a cieľoch, sú tu aj ďalší športovci, pre ktorých chcem ešte ostať v súťažnom dianí a pre ktorých chcem byť príkladom, ako sa trénuje, maká a pracuje. Rada ich povzbudím a podporím, rada budem pri nich a pomôžem, pokiaľ moju pomoc potrebujú. Áno, určite sa pokúsim trafiť dvadsať terčíkov, ak mi všetko vydrží: nálada, nastavenie, zdravie. Iste, poteší ma, ak sa v nadchádzajúcej sezóne stanem majsterkou sveta, ale nie je to všetko len o tom.
Pri čom si najlepšie oddýchnete od biatlonu?
Pri svojich deťoch, keď pozeráme rozprávočky. Sadnem si k nim, sú to vzácne chvíle. Povinne oddychujem pri varení (so smiechom), a ak sa naskytne nejaká voľná chvíľa na odpočinok, alebo si môžem ľahnúť do pozície lež – ale nie na strelnici, ale do postele – na polhoďku vypnem, zregenerujem, prípadne si prečítam knihu.
Čítali ste, resp. čítate deťom rozprávky?
Určite áno, rozprávky majú rady, sú základ. Dopriala by som rozprávky nielen deťom, ale aj dospelým.
Pozvoľna sa blížia Vianoce. Darčeky radšej dávate alebo dostávate?
Prežívam až takú detskú radosť, keď niekomu pripravím darček. Pre mňa je najväčší darček, keď vidím, že som niekomu pripravila radosť – takú nehranú, neskrytú a nepredstieranú. Darčeky radšej dávam.
Foto: SITA/AP, Gregorio Borgia
Rozmýšľate už, čomu sa budete venovať po dlhej a úspešnej kariére?
Rozmýšľam už dlhšie. Každý športovec by mal o tom rozmýšľať, aj keď v kariére ešte pokračuje. Je to veľmi ťažké a zložité obdobie v živote športovca, keď má prekročiť pomyselnú hranicu. Končí sa jedna etapa života, do ktorej vložil maximálne úsilie – a má začať novú. Aj ja nad tým veľakrát uvažujem, myšlienok a nápadov je viac ako dosť, dôležité bude vybrať správnu možnosť, keď príde čas. Momentálne, keďže som sa rozhodla, že ešte pokračujem v mojom športe, tak sa maximálne sústreďujem a celú svoju energiu vynakladám na to, aby som pokračovala kvalitne – a nielen kvôli účasti na pretekoch. Samozrejme, keď raz ten čas príde, myslím si, že ostanem pri športe. Otázkou je, na akej pozícii a v akej funkcii.
Trénovanie vás neláka?
Občas áno, vedela by som si predstaviť trénovať malé deti. Nemyslím si, že by som chcela po takom dlhom období súťaženia byť bez mojej rodiny, ako trénerka znova cestovať po svete. Keby som trénovala doma v Banskej Bystrici mládež alebo deti – a nemusel by to byť ani biatlon. Uvedomujem si, že trénerstvo nie je ľahká profesia. Vyžaduje si veľa úsilia a najmä zodpovednosti. Zverenci, s ktorými spolupracuješ, sa stávajú akoby tvojimi deťmi. Sú to veľmi citlivé vzťahy, ak raz budem chcieť niekoho vychovať, tak na kvalitnej úrovni.
Je výhodou mať za trénera manžela? Nenosíte si prácu domov?
Pravdaže si robotu nosíme domov, bez toho by to nešlo. Myslím si, že je pekné, keď muž a žena majú rovnaký záujem, žijú, hľadia jedným smerom a rozmýšľajú, ako sa zdokonaľovať navzájom. To je krásne – takže v našom prípade je to výhoda.
Budete mať v rodine biatlonových nasledovníkov?
S manželom netrváme na tom, aby sa z našich detí stali profišportovci. Vieme, aké je to náročné, čo všetko to obnáša. Podporujeme ich, aby športovali, aby mali rady pohyb, boli aktívne. Keď raz príde chvíľa alebo ten správny čas, keď sa Jelisej alebo Olivia budú chcieť pre nejaký šport rozhodnúť, budeme ich podporovať. A vystríham ich pred chybami, ktorých som sa niekedy dopustila. Vedieme ich k tomu, aby skúsili toho viac a boli šikovní v každom smere, nielen v športe.