Slovenský šport ťaží najmä z vody. A často aj z vody varí

31.10.2018 05:00
jan grexa, sportovy historik
Športový historik Ján Grexa. Autor: ,

Slovenský a český šport existovali pod jednou strechou 75 rokov. Aké bolo ich spolunažívanie, sme hovorili so športovým historikom, profesorom Jánom Grexom (77).

Niektorí ľudia aj po štvrťstoročí od rozdelenia prejavujú nostalgiu za spoločným štátom, iní vyzdvihujú éru samostatnosti. Do ktorej skupiny patríte?

Bol som zástanca zachovania Československa. Mrzí ma, že nebolo ani referendum, hoci by asi nič nevyriešilo. Rozdelenie ma bolelo. Po prvé, mal som syna v Prahe, kde vyštudoval medicínu, po druhé, vychádzal som z toho, že česká kultúra i spoločenský status národa bol na vyššej úrovni. To bolo dané historicky. Česi mali dlhšiu históriu, menej odnárodňovacích tlakov, vyspelú ekonomiku. Mali sme sa od koho učiť.

Videli ste aj nejaké pozitíva rozdelenia?

Prijal som realitu a hovoril som si, že konečne sa nebudeme mať na koho vyhovárať, za všetko si budeme môcť sami.

Presvedčil vás dvadsaťpäťročný vývoj o opodstatnenosti samostatnej existencie dvoch krajín?

Slovenská cesta vyznela lepšie i úspešnejšie, ako som sa pôvodne obával. Hoci prvé roky Mečiarovho obdobia boli zlé a Česi nám utekali. Ale trošku sa to už vyrovnáva. Len neviem, či je to najmä slovenským rastom alebo českým úpadkom… Ak by som zostal v športe, mám dojem, že výkonnostné rozdiely i slovenské manko sa zmierňuje. Aj keď je to ako na hojdačke. V deväťdesiatych rokoch bol napríklad český futbal a hokej na výslní, teraz nastala trochu iná situácia.

Akú pozíciu mal slovenský šport pod československou strechou?

Bolo to postavenie mladšieho brata a najmä začiatky neboli jednoduché. Uhorsko, kde sme predtým patrili, bolo v športe pomerne vyspelé, hoci to bola polofeudálna krajina v porovnaní s rakúskou časťou ríše. Šport sa rozmáhal aj vďaka maďarskej šľachte. Študovala v Anglicku a priniesla domov aj šport. Maďari sa dokonca ponúkli, že usporiadajú prvé olympijské hry, keď nebolo isté, či Atény stihnú pripraviť prvé novoveké hry. Aj v slovenských mestách šport prekvital, lenže mal maďarského ducha, maďarských funkcionárov, nerozvíjal sa na slovenskej národnej báze.

Ako sa zmenila situácia po vzniku republiky?

Keď vzniklo Československo, veľa maďarských funkcionárov odišlo, ale pomocnú ruku podal český šport, najmä Sokol, učitelia a telocvikári. O všetkom sa však rozhodovalo v Prahe. Československý olympijský výbor bol český, prvý Slovák sa do neho dostal v roku 1947. Ale sťažovali sa aj Česi, výbor nazývali „spolok pražských pánov“, nebol v ňom ani jeden mimopražský člen.

Slovenskí a českí futbalisti sa naposledy...
Slovenskí a českí futbalisti sa naposledy stretli v Trnave v zápase Ligy národov UEFA. Autor: Reuters, RADOVAN STOKLASA

Slováci si neraz povzdychli, že Praha mala hlavné slovo a ťažko sa presadzovali slovenské záujmy a špecifiká. Bolo to opodstatnené?

Občas to niekde zaškrípalo, ale myslím si, že často nešlo o nacionálny útlak, ale o klubizmus. Hráč z Prahy bol vždy bližšie ako z Košíc. Reprezentačná páka a vyššia výkonnostná úroveň bola v Čechách. Keď sa futbalisti prebojovali do finále MS 1934, v tíme bol jediný Slovák Štefan Čambal, aj ten hrával v pražskej Slavii. To isté platilo o hokeji. Jediný Slovák, ktorý reprezentoval ČSR, bol Košičan Ladislav Troják, ale už ako hráč LTC Praha. Do druhej svetovej vojny sme mali jedinú majsterku sveta Matyldu Pálfyovú – aj to ako členku družstva Československa, ktoré tvorili sokolské gymnastky.

Po druhej svetovej vojne sa situácia zlepšovala?

V protektoráte bol český šport dusený, medzinárodné styky prakticky nulové. Slováci v tom čase mali možnosť súperiť aj so zahraničnou konkurenciou, hoci prakticky len v rámci Hitlerových satelitov. Slovenský šport zásluhou medzinárodných stykov kvalitou vzrástol. Keď sa napríklad po vojne obnovili ligové súťaže, naraz bolo vo futbalovej lige až šesť slovenských klubov.

V reprezentácii mali však dlho jasnú prevahu českí športovci…

Ak berieme do úvahy výkonnosť, bolo to spočiatku logické. Česi boli napríklad v hokeji majstri Európy už v roku 1911 a 1913, na Slovensku sa začal hrať hokej až v roku 1925. V zimných športoch sa prví slovenskí športovci dostali na olympiádu až v roku 1936. Okrem hokejistu Trojáka ešte bežec na lyžiach Lukáš Mihalák.

Aká bola úspešnosť slovenských športovcov?

Pred vojnou len dvaja prispeli do československého medailového mešca. Už spomenutá gymnastka Pálfyová a zápasník Herda, ktorý vtedy takisto pôsobil v Čechách. Pocit skrivodlivosti sa objavoval, lebo my Slovania – nielen Česi a Slováci – sa radi hráme na pánov, keď cítime, že je niekto ešte horší ako my. O klubizme som už vravel. Aj teraz to tak funguje – pre Zvolen je pažravá Banská Bystrica, pre Banskú Bystricu Bratislava a my sme predtým mali pažravú Prahu.

Ako to bolo s financovaním? Dodržiavala sa proporcionalita?

Za prvej republiky boli štátne dotácie minimálne, neviem, ako sa vtedy rozdeľovanie dodržiavalo. Inak to bolo v školskom športe. Tam boli stanovené normy. Nedávno som bol v Ľubietovej. Pani riaditeľka nás s pýchou povodila po škole. Budova bola postavená ešte v roku 1928 a obci ju darovala manželka prezidenta Masaryka. Na Slovensko išlo vo všeobecnosti darov viac, lebo u nás boli chudobnejšie oblasti. Aj to malo svoje zákonitosti. Čechy boli kedysi najpriemyselnejšia časť Rakúsko-Uhorska, Slovensko agrárna krajina.

Športový historik Ján Grexa.
Športový historik Ján Grexa. Autor: Pravda, Robert Hüttner

V čom sa rozdelenie Československa najciteľnejšie prejavilo v slovenskom športe?

Otvorili sa nové možnosti. Konkurencia sa znížila a odrazu bolo jednoduchšie stať sa štátnym reprezentantom i olympionikom. Tým, že klesla konkurencia, padala aj sila slovenského športu. A stratila sa motivácia: ukázať Čechom, že sme lepší. Aká to bola sláva, keď v najpopulárnejších športoch, vo futbale či hokeji, získavali slovenské tímy tituly – najmä Trnava, Slovan, v hokeji aj Košice. Ale platí aj to, že viac Slovákov sa dostalo do sveta. A medzinárodný styk akceleruje rozvoj športu.

Ako to bolo na funkcionárskom poli?

Cítil som často až pionierske nadšenie. Bolo potrebné budovať športové zväzy, reprezentačné výbery, Slovenský olympijský výbor, športové ustanovizne. Prebiehalo to však podobne ako divoká privatizácia. Dobro išlo so zlom. Ako všade na svete, aj u nás boli ľudia, ktorí žijú pre šport a aj takí, ktorí žijú zo športu. Nevyhli sme sa aféram, rôznym problémom. Už v závere československej éry som pôsobil v olympijskom hnutí a po vzniku Slovenska som stretol aj veľa ľudí, ktorí zahoreli myšlienkami olympizmu a nemali problém ani s dobrovoľnou prácou.

Futbalisti a hokejisti sa aj po rokoch sťažujú, že im chýba konkurencia špičkových českých tímov…

Toto súperenie priťahovalo divákov. Dnes je smutný pohľad, keď na vedúci tím futbalovej súťaže príde na Pasienky päťsto ľudí. Zisk zo vstupného nestačí ani na natretie lavičiek. Myslím si, že problém je aj v tom, že v zostave najúspešnejšieho slovenského klubu nastupuje jeden či dvaja Slováci.

Ak vychádzame zo štatistík, úspešnosť slovenských športovcov po rozdelení príliš neutrpela: na olympiádach získali 12 zlatých, 16 strieborných a 8 bronzových medailí. V československých podmienkach sa na úspechoch podieľali 9 zlatými, 14 striebornými a 13 bronzovými. A v podstatne dlhšom časovom úseku…

Ale treba dodať, že z letných olympiád máme okrem Tótha už len medaily z vody. Je pre nás symbolické, že často „varíme z vody“.

Slovenský šport sa jednoznačne oslabil v kolektívnych športoch, ktoré mali v Československu silnú a úspešnú tradíciu. V čom vidíte príčinu?

Štátna podpora nie je výrazná a je málo transparentná, nejaká časť peňazí sa niekde stratí, nedostane sa priamo do športového procesu. A chýbajú nám sponzori. Zahraničné firmy kašlú na slovenský šport. Ľahšie si nájde podporu a sponzorov sólošportovec ako početný tím. To všetko niečo stojí.

V československej ére mali aj basketbal, volejbal, hádzaná silné pozície, na Slovensku vyrastalo veľa výborných hráčov a hráčok. Prečo to už neplatí?

Nie vždy dostanú talenty priestor. V niektorých športoch oslabuje kvalitu mládežníckych výberov uprednostňovanie detí bohatých rodičov, často sponzorov klubov. Kto chce preraziť aj v skromnejších podmienkach, musí byť naozaj mimoriadny talent. Je zriedkavé, že ho niekto dostane od Pána Boha. To je možno Saganov prípad. Talent treba vždy vybrúsiť. Ale keď rozhodnú peniaze a prednosť majú deti papalášov, stráca sa motivácia.

Diskutovanou témou boli spartakiády, mali zástancov i odporcov. Hrdili sa veľkou tradíciou od čias Sokola. Aký význam im prikladáte?

Nadväzovali na Všesokolské zlety, ktoré založil Tyrš. Nebola to sokolská špecialita, Tyrš odpozoroval masové cvičenia v Nemecku. Šesť sa ich uskutočnilo ešte pred vznikom ČSR, štyri v predmníchovskej republike a jedenásty po vojne v roku 1948. Zlety boli nádherné, aj vizuálne, aj organizačne. A najmä – nácvik bol dobrovoľný, bolo cťou vystupovať na zlete. Zlety vystriedali spartakiády, čo bol už termín, ktorý má korene v Sovietskom zväze, hoci tam sa pod ním viac myslelo na športové súťaže ako na masové cvičenia. Aj ja som na dvoch cvičil – ako žiak v roku 1955 a o päť rokov už ako vysokoškolák – ale v skladbe mužov. Tých nevedeli zohnať, to bol vždy problém.

Prestížne bývajú aj derby zápasy Česka a...
Prestížne bývajú aj derby zápasy Česka a Slovenska v hokeji. Autor: SITA, Ján Viazanička

V čom vidíte zásadný rozdiel medzi zletmi a spartakiádami?

Boli vo svojej podstate dobrá vec, ale kým zlety fungovali na báze absolútnej dobrovoľnosti, spartakiády skĺzavali na násilný nábor. Len u žien tento problém neexistoval. Tie k spartakiádnym cvičeniam mali vždy veľmi blízko. Nácvik spartakiády bolo lepšie ako nič. Ale mňa to nebavilo. Ako vysokoškoláci sme v rámci dvoch hodín telesnej výchovy hrávali futbal, basketbal, milovali sme hry a odrazu sme mali cvičiť prostné. Treba však povedať, že tí, ktorí spartakiády organizovali, vytvárali skladby, pohyb, hudbu, robili kus kvalitnej práce. Vyzdvihovali sme masovosť, ale veľa ľudí odcvičilo spartakiádu a skončilo. Postupne nám padali počty členov v oddieloch základnej a rekreačnej telesnej výchovy, bojovali v nich o členstvo. Aj v tomto prípade situáciu zachraňovali najmä ženy.

Viete si predstaviť v dnešnej modernej dobe spartakiádu na Slovensku?

To je ako veštenie zo sklenenej gule. Neviem, neviem… Ženy by sa asi pozbierali. Ale v Česku sa tradícia sokolských zletov udržala – aj s medzinárodnou účasťou. Nemajú takú publicitu, nie je to už taká masovka, ale majú modernejšie vydanie. Videl som niektoré vystúpenia. Bolo to pekné, dojímavé.

Mali ľudia v Československu lepšie podmienky na šport a cvičenie ako teraz?

Bolo asi viac možností a mali sme aj viac športových objektov. Profesor Perútka uvádzal, že v Bratislave bolo v roku 1967 o osem futbalových ihrísk menej ako v roku 1945! A tiež, že v roku 1968 bolo v českých krajoch 1700 telocviční a hál, na Slovensku ich bolo iba 70, necelé štyri percentá. Zanikajú ihriská, stále je nedostatok krytých bazénov, zimných štadiónov, klzísk… Slovensko v materiálnom vybavení zaostáva. Ak bol v niečom kedysi protekcionalizmus, tak v tomto. V Čechách sa budovalo viac športových objektov ako na Slovensku. Boli len výnimky. Napríklad majstrovstvá sveta v lyžovaní v roku 1970 vo Vysokých Tatrách.

Platí, že kedysi viac ľudí športovovalo, cvičilo?

Počet rekreačne športujúcich je dnes možno limitovaný tým, že mládež má podstatne väčšiu šírku rôznych záujmov i možností. Náš život sa zmenil. Vyvíja sa športové vybavenie, všetko je čoraz drahšie. Už si nekúpite tenisky za trinásť korún. Mladí športovci mali kedysi zabezpečenie v klube, teraz leží ťarcha na rodičoch. A negatívom je parazitovanie na športe. Projekty na výstavbu objektov sú predražené, lebo každý si chce z nich uliať nejaké peniaze. Aký štát, taký šport. Sme krajina s vyspelou korupciou, nečakajme, že šport bude čistý.

Bol československý šport úspešnejší ako slovenský a český?

Mohli by sme to vyjadriť počtom úspechov, medailí. Zrátať, koľko cenných kovov z OH, MS a ME získali československí športovci a koľko ich po rozdelení vybojovali českí a koľko slovenskí športovci. Pred časom som sa o to pokúsil. Vychádzalo to tak, že Československo bolo úspešnejšie ako dnes Česko či Slovensko. Porovnávanie je však zložitejšie. Mnohé sa zmenilo. Podmienky sú iné.

V čom vidíte najväčšie rozdiely?

Inak skáčete s laminátovou a inak s bambusovou žrďou. Legendárny cyklista Vlasto Ružička jazdil na bicykli á la „ukrajina“ a dnešní pretekári sedia na dokonalých strojoch. Iná je doba, iné sú podmienky, iný technický stav, iné tréningové metódy, iné financie, iná spoločenská atmosféra. Vo veľkom športe je množstvo rôznych záujmov a vplyvov, trápi ho doping. Mal by byť menej cirkusom a viac športom. Ale to je nereálne. Už dávnejšie som si povedal, že profesionálnemu športu nemôžem stopercentne veriť. Preto preferujem rekreačný šport. Dáva človeku zábavu, aj úsilie sa zlepšovať. A ak nie, nič sa nestane. Dôležité je, že sa človek hýbe.

#Česko-Slovensko #Ján Grexa #šport
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
29,99
Orchidea  ružová  na vysoko

Orchidea ružová na vysoko

29,99
Perla farebné ruže

Perla farebné ruže

Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk