SERIÁL: Pred finále ma rozhodili novinári. Nemal som medzi nich chodiť

„Nie som vyznávač coubertinovského hesla. Len zúčastniť sa mi nikdy nestačilo,“ tvrdí v súčasnosti tréner juniorskej reprezentácie.

Ako sa vám zmenil život po olympiáde v Aténach?

Bolo to veľmi hektické obdobie. Končil som vysokú školu. Po návrate z Atén som sa zavrel doma do knižiek a začal sa učiť na obhajobu diplomovej práce. Krátko po zisku veľkej medaily som tak zažil ďalší veľký zlom v živote a odvtedy sa venujem už len džudu.

Čo sa dialo vo vašej športovej kariére?

Vďaka úspechu som získal oveľa viac peňazí na prípravu a mohol som absolvovať viac kvalitnejších sústredení i svetových súťaží. Bohužiaľ, krátko po olympiáde som sa zranil a nedokázal som nové možnosti využiť naplno. Odvtedy sa hýbala moja kariéra ako na hojdačke. Chvíľu som sa cítil lepšie, no vždy to pokazili zranenia. Zrazu sa začala ďalšia olympijská kvalifikácia a už nič nebolo také, ako som si predstavoval. Nemal som dostatočne natrénované a do Pekingu som sa nedostal.

Aké zranenia vás pribrzdili?

Mal som odtrhnutý predný skrížený väz a potom som si vykĺbil rameno, s ktorým som mal problémy už dlhší čas. Kľúčna kosť mi v ňom držala na jeden a pol väze, takže mi operovali obe veci naraz. Šlo o vážne zranenia a vždy mi trvalo pol roka až osem mesiacov, kým som sa dostal do akejsi formy. Potom prešli maximálne tri-štyri mesiace a zranil som sa znova.

Čiže šlo o smutné obdobie?

Ťažko to takto povedať. Na jednej strane bolo krásne, akurát zdravie už nedržalo ako predtým. Pred Aténami sa mi dva roky vyhýbali akékoľvek problémy. Natrénoval som kvantum a odrazilo sa to aj na výsledkoch. Na majstrovstvách Európy som bol druhý a tretí, vyhral som akademické majstrovstvá sveta a na univerziádach som tiež získal medaily. Vyvrcholilo to pod piatimi kruhmi.

Cítili ste po Aténach väčší záujem o vašu osobu?

Možno chvíľu, ale nič extra. Po mesiaci učenia ma čakalo pár spoločenských udalostí. Navštevoval som najmä kluby po celom Slovensku, aby som spopularizoval džudo medzi deťmi, ukázal im medailu, rozdal autogramy a pofotil sa s nimi. No celkom rýchlo to vyprchalo. Po ankete Športovec roka v decembri sa na mňa viac-menej zabudlo. Na ulici ma spoznal maximálne nejaký veľký športový nadšenec.

Dokázal vtedy zväz nejako využiť váš veľký úspech?

Vôbec nie. Nemali sme vtedy ideálneho šéfa zväzu ani generálneho sekretára, vyťažili sme minimum. Získali sme len štátnu podporu podľa tabuliek a inak nič. Je veľká škoda, že sa vtedy môj úspech neodzrkadlil na počte džudistov či propagácii džuda na Slovensku.

Priznali ste sa, že medailu ste pred rozhovorom museli dlhší čas hľadať. Nemá svoje čestné miesto?

Nie. Olympijskú ani ostatné medaily nemám nikde vystavené. Kým som býval u rodičov, mal ich otec na skrini v obývačke, niečo tam aj ostalo. Nepotrebujem sa na ne doma pozerať, nežijem zo spomienok.

Foto: Pravda, Ľuboš Pilc

Jozef Krnáč Jozef Krnáč.

Keď ste ju našli, čo vám prišlo prvé na um?

Žiadne klišé, ako pichanie pri srdci a film, ako som ju získal. Najmä som bol rád, že som ju našiel (smiech). Ale viem, že sú aj takí, ktorí majú k medailám veľmi vrúcny vzťah. Pamätám si, že Mišo Martikán nechcel v Aténach tú svoju ani pustiť z ruky.

Na čo v súvislosti s Aténami najradšej spomínate?

Riešil som, ako sa tam dostane otec s kamarátmi, aby ma mohli prísť povzbudiť. Zháňal som lístky a potom sme zase riešili, ako vlastne pôjdu. Nakoniec išli mojou malou felíciou – otec a traja volejbalisti (smiech). Musela to byť zábavná cesta. Prišli, povzbudzovali ma a celé to prežili so mnou.

Bolo pre vás dôležité, že tam boli s vami?

Chodievali ma povzbudzovať pravidelne. Tvorili akýsi môj fanklub a celkom mi nosili šťastie. Ale aj dobrú náladu, ktorá je tiež veľmi dôležitá. Človek sa vďaka nej odreaguje od športového stresu. Aj oslavy striebra boli vďaka nim skvelé.

Ako ste prežívali olympiádu?

Atmosféra bola výborná. Tvorili sme tam dobrú partiu. Podarilo sa nám získať dosť medailí a dosiahnuť dobré výsledky. Olympiáda bola pre Slovensko úspešná. Moje zápasy šli postupne, zlepšoval som sa až po finále, v ktorom mi to, bohužiaľ, nevyšlo. Taký je však život.

Foto: Ľuboš Pilc, Pravda

Jozef Krnáč Jozef Krnáč.

Veľakrát ste si premietali finále a hľadali, kde ste v ňom urobili chybu?

Samozrejme. Viem presne, kedy som urobil chybu. Nemal som sa po semifinále dostať medzi novinárov, ktorí ma rozhodili. Prestal som sa plne sústreďovať a viac som myslel na to, že som vo finále a už mám istú medailu. Toto športovec nikdy nesmie riešiť. Treba si pripraviť taktiku, čo mi ušlo. Neskôr som sa s Japoncom Učišibom bil na viacerých sústredeniach a vždy som vyhrával.

Boli ste na slávnostnom otvorení Hier?

Nie. Na otvorení ani na záverečnom ceremoniáli. Necítil som potrebu stráviť tam šesť hodín. V rámci prípravy na moju súťaž to nebolo vhodné. Bol som zavretý vo vlastnej hlave a robil všetko pre správnu hmotnosť, fyzickú i psychickú pohodu. Počas záverečného ceremoniálu som zase mal už iné starosti (smiech).

Na olympiádu ste šli s medailovými ambíciami?

Nebolo to úplne tak, ale výkonnosť som mal výbornú a dosahoval som dobré výsledky. Veril som, že keď všetko dobre dopadne, dosiahnem dobrý výsledok. Každý by mal ísť na olympijské hry s tým, že podá najlepší možný výkon a pokúsi sa uspieť. Len zúčastniť sa mi nestačí. Nie som vyznávač Coubertinovho hes­la.

Pre väčšinu športových fanúšikov bola vaša medaila veľké prekvapenie. Nešlo vzhľadom na podmienky a rozšírenosť džuda na Slovensku o menší zázrak?

Jasné, že pre Slovensko to bol obrovský úspech. Aj v rámci Československa. Ak neberiem do úvahy mimozemšťana Krpálka, ktorý zbiera medaily jednu za druhou, bola medaila z olympiády vždy výnimočná udalosť. Ako tréner môžem porovnať, že teraz je mladých džudistov ešte menej, než pred pár rokmi. Rozdiely sú obrovské. Je veľký problém vychovať u nás chlapca, ktorý je konkurencieschopný aspoň v rámci Európy. Navyše sa zmenil kvalifikačný kľúč i viaceré pravidlá. Zakázali polovicu techník, ja by som sa už teraz nechytal.

Foto: SITA, Dušan Hein

Jozef Krnáč Jozef Krnáč.

O koľko menej zverencov máte?

Kedysi sme boli tak desiati až dvadsiati, ktorí sme sa na seba tlačili a približne päť žien. Teraz máme päť mužov a jednu ženu. U juniorov nás bolo aj 20–30, teraz mám v užšom reprezentačnom výbere päť ľudí…

Môže sa napriek tomu niekto dostať na olympiádu do Tokia?

Najväčšie šance majú Peťo Žilka a Miňo Randl. Maťo Poliak bol pred dvoma rokmi tretí na majstrovstvách Európy. Medzi ženami je vlastne len Viki Majorošová. Juniori nemajú šancu prekvapiť, ešte necestujú na veľké turnaje. Je to finančne veľmi náročné.

Má zväz dosť peňazí aspoň na seniorskú reprezentáciu?

Kdeže. Nemáme na to. V spolupráci s Duklou, NŠC alebo vďaka zaradeniu do top tímov môžeme chodiť na nejaké turnaje, ale zďaleka nie na všetky. Úspešné krajiny majú státisíce eur na každú zložku, u nás má kadetská, juniorská aj seniorská reprezentácia zhodne po 13 000 eur na prípravu. Keď cestujeme niekam do Dubaja či Tokia, traja pretekári minú polovicu rozpočtu.

Váš prechod k trénerstvu bol plynulý. Nezvažovali ste inú cestu?

Tým, že som vyštudoval trénerstvo aj na Fakulte telesnej výchovy a športu, už vopred som predpokladal, že ostanem pri džude a budem tréner. Celý život som sa motal okolo tatami a veľa iných vecí som sa nenaučil (smiech). Nič iné som neplánoval.

To, že ste sa nedostali na druhú olympiádu do Pekingu, bolo pre vás veľké sklamanie?

Peking ma až tak nebolel. Vnímal som to už reálne a po spomínaných zdravotných patáliách som vedel, že moje šance nie sú veľké. Viac ma mrzelo Sydney 2000. Austrália mi ušla na poslednú chvíľu na majstrovstvách Európy. Pred nimi som bol na postupovom mieste, ale dvaja džudisti ma predbehli. Dva týždne pred šampionátom som mal salmonelózu a ležal som v nemocnici. Šiel som sa tam vlastne len pozerať, ako budú jednotliví kandidáti vypadávať. Semir Pepic mal vtedy šťastie, ja nie.

Foto: SITA, Dušan Hein

Jozef Krnáč Jozef Krnáč.

Ktoré ďalšie medaily okrem olympijskej si najviac ceníte?

Titul juniorského majstra sveta bol veľký úspech. Predvádzal som veľmi rýchle zápasy a dobrú techniku. Vyhral som jednoznačne, bolo to bleskové. Ďalší rok som vyhral juniorskú Európu. Tiež som mal veľkú radosť, lebo po bronze a striebre mi už chýbalo len zlato. Univerziády a akademické MS boli veľmi podobné olympiádam. Stretne sa tam veľmi veľa ľudí z rôznych športov. Dosiahnuť dobrý výsledok vo veľkom kolektíve je vždy príjemné. O dvoch medailách zo seniorských majstrovstiev Európy hádam ani nemusím hovoriť.

Najväčší zážitok?

Keď som v hale Bercy v Paríži umlčal plné hľadisko, ktoré hnalo vpred domáceho majstra sveta. Zdolal som ho na jeho techniku, ktorú som dovtedy nikdy nehodil. Hala zrazu stíchla a kričať som začal ja. Úžasný okamih. Také zostanú v pamäti navždy.

Kedy ste sa definitívne rozhodli skončiť?

Po všetkých tých zraneniach som sa snažil urobiť ešte nejaký veľký výsledok na Svetových pohároch, aby som sa kvalifikoval na ME alebo MS. Nedostal som sa do Pekingu, tak som o rok neskôr skúsil ešte jedny MS. Príprava však už nebola taká dobrá a výsledok jej zodpovedal. Rozlúčkový zápas som však prehral s veľkým džudistom, úradujúcim európskym šampiónom.

Čo je na džude najkrajšie?

Pre každého športovca je vrchol víťazstvo. Je zadosťučinením za tvrdú prácu a odriekanie. Ozaj skvelý pocit.

A najťažšie?

Vydržať. Kľúčová je trpezlivosť. Nesmiete sa vzdať po prvých nezdaroch. Treba byť na seba tvrdší a zároveň trpezlivejší. Musíte sa naučiť padať a znova vstať. Doslova. To je najťažšie azda v každom športe.

Foto: SITA, Ján Slovák

Jozef Krnáč Jozef Krnáč.

U vás je padanie špeciálne dôležité…

Jasné, bez správnej padacej techniky si veľmi rýchlo ublížite. Padanie sa deti učia úplne na začiatku. Ak ho niekto nezvládne, nemá zmysel, aby šiel ďalej.

Trúfnete si ešte postaviť sa na tatami a bojovať so svojimi zverencami?

Mal som dosť zranení a som už aj starší človek (smiech), tak sa bijem len v newaze, teda na zemi. Nehádžem sa, aby som si neublížil.

Sú džudisti bitkári?

Ak nemáte v sebe aspoň kus agresivity a bojíte sa, nemáte šancu presadiť sa. Správny džudista sa však rozhodne nebije niekde vonku či na diskotéke. Ak sa dostatočne venuje tréningu, nemá chuť zápasiť ešte niekde mimo. Nejaké strkanice s vyhadzovačmi som prežil, ale nič extra. Džudo som na svoju ochranu použiť nemusel. Raz mi šlo o život, keď ma v Riu počas MS prepadli na pláži. Tam mi však bolo džudo zbytočné. Boli traja a mali nôž. Počkal som, nech si zoberú, čo chcú.

K džudu patria neodmysliteľne deformované uši, takzvaný karfiol. Nikdy ste neriešili, ako vyzerajú?

Je to tak pri všetkých úpolových športoch, pri ktorých sa dostáva ucho do kontaktu so súperom alebo so žinenkou. Myslím, že nikto z nás s tým nemá problém. Ucho je najmenej, horšie sú iné zranenia pri padaní a páčení – trpia ramená, kolená, lakte. Nebudete sa predsa trápiť pre škaredšie ucho (smiech). Napríklad v Japonsku si to džudisti robia naschvál. Chlap, ktorý nemá karfiol, nie je pre nich džudista.