SERIÁL: V Sydney sme sa prejedli hamburgerov na pol roka

27.09.2018 08:16
Erik Vlček
Erik Vlček. Autor: ,

Štartoval na piatich olympiádach, túži po šiestej. Rýchlostný kanoista Erik Vlček (36) sa nikdy nedočkal vytúženého zlata spod piatich kruhov, na krk mu však zavesili dve strieborné a jednu bronzovú medailu.

„Nehnevá ma to, hoci chvíľu trvalo, kým som si uvedomil, že aj tretie alebo druhé miesto je výborný výsledok. Najťažšie vždy bolo vyrovnať sa s očakávaniami, zodpovednosťou, tlakom od okolia aj vlastným,“ vysvetľuje Komárňan, ktorý väčšinu úspechov dosiahol v posádke štvorkajaka.

Ako ste sa dostali k rýchlostnej kanoistike?

Mal som sedem rokov, s rodičmi sme sa bicyklovali po hrádzi a na vode bolo veľa detí. Spýtali sa ma, či by som si to nechcel vyskúšať. Keď som videl, ako krúžia po vode, neváhal som. Na druhý deň sme prišli a ostal som tu až doteraz.

Išlo vám to od začiatku?

Zaujímavé je, že prvý deň som sa ani nevykúpal. Odkrúžil som všetko poctivo. Prvé kúpanie prišlo až na druhý deň. Bol som aktívne dieťa, behal som, bicykloval. Sedieť v kajaku je úplne iný pocit ako trebárs hrať futbal, nie každý sa doň dostane. Zapáčilo sa mi to a chcel som sa naučiť niečo nové. Nechytil ma ani šport samotný, ale skôr prostredie – tréneri, noví kamaráti, voda, príroda okolo.

Je pre deti stresujúce sedieť v loďke?

Niekto sa bojí viac, iný menej. Ja som sa nebál, ale je to pocit, aký inde nezažijete. Máte rešpekt, lebo sedíte na vode a loď nie je stabilná. Musíte dávať pozor a neustále sa sústreďovať. Nie je príjemné prevrátiť sa do vody.

Koľko trvá, kým sa naučíte jazdiť?

Keď si už myslíte, že všetko ovládate, príde prechod do veľkého kajaku. Je omnoho labilnejší a akoby ste sa znova učili udržať v ňom rovnováhu. Presne viete, čo máte robiť, ale loď je zrazu akási vratká.

To je obdobie, kedy ste kanoistike podľahli?

Áno, už máte za sebou nejaké preteky, dosiahnete prvé dobré výsledky a viete odhadnúť, či sa chcete tomuto športu venovať seriózne alebo ho budete robiť len ako hobby. V detstve som nikdy nevynikal. Traja alebo štyria chalani v mojom ročníku boli vždy lepší. Nikdy som sa však nevzdal a postupne, veľmi pomaličky, som ich začal dobiehať.

Kedy ste sa dočkali?

Až keď som mal sedemnásť, vyhral som v Trenčíne prvé preteky v K1 500, dovtedy som zbieral tretie a štvrté miesta. O rok sa všetko zlomilo. Prešli sme medzi mužov, čo je obrovský skok. Reálne ste stále chlapec a zrazu súťažíte s najlepšími v krajine, ktorí už jazdili na MS či na olympiáde. Nemali sme ani prechodnú kategóriu do 23 rokov, ako je to teraz.

Vám prechod k mužom, paradoxne, pomohol?

Áno. Na prvých kvalifikačných pretekoch v roku 2000 som skončil v K1 1000 piaty. Fantastický výsledok. Predo mnou boli len Robo Erban, Ďuro Kadnár, Mišo Riszdorfer a Ďuro Bača, všetko špičkoví pretekári s medzinárodnými skúsenosťami aj úspechmi. Ďalší pretekári zostali za mnou.

Čo to s vami urobilo?

Bol olympijský rok a Slovensko malo vyjazdených veľa miesteniek. Navyše, do Sydney šli aj dvaja náhradníci. Vedeli sme, že zo štyroch mladých – ja, Ďuro Tarr, Riči Riszdorfer a nepamätám si, kto bol štvrtý – vyberú dvoch náhradníkov. Zbierali sme body na domácich pretekoch. Sníval som, že ak mi budú priať hviezdy, pôjdem na olympiádu ako náhradník. Nakoniec som sa zo Sydney vrátil so štvrtým miestom v štvorkajaku.

Ako je to možné?

Po výborne zajazdenej prvej kvalifikácii ma chcel Palo Blaho vyskúšať vo štvorkajaku, ktorý vyjazdil olympijskú miestenku. Všetkých jeho členov okrem Kadnára som predbehol, asi vo mne videl potenciál. Oni ma medzi seba nechceli, čo bolo celkom logické. Nepotrebovali osemnásťročného sopliaka. Blaho toľko tlačil, až sme nakoniec poskladali vlastný štvorkajak s Erbanom, ktorý chcel tiež sedieť v lodi. Na druhých kvalifikačných pretekoch na Zelenej Vode sme staršiu posádku (Kužel, Kadnár, Chorváth, Wiebauer) dvakrát zdolali a šli sme na olympiádu.

Štvrté miesto bolo skvelý výsledok…

Nemali sme takmer žiadne medzinárodné skúsenosti. Boli sme len na majstrovstvách Európy, kde sme na päťstovke skončili druhí. Bol to fajn výsledok, starší chalani boli na tisícke siedmi. Vedeli sme, že na finále máme, ale o súperoch sme nemali veľký prehľad. Už v rozjazde sme šli solídne, najväčší favoriti Nemci nám dali len kúsok. Na finále nikdy nezabudnem. Odštartovali sme a periférne som videl, že nám všetci ušli. Hovorím si – máš osemnásť rokov aj deviate miesto bude pekné. Šli sme však ďalej naplno a na päťstovke sme zrazu všetkých dobehli. Chýbala jedna loď, no Poliakov sme už nedali a o štvrť lode sme skončili štvrtí. Nenormálne sme sa tešili. Vôbec sme neriešili, že sme takmer získali medailu.

Zažili ste odvtedy takú veľkú radosť z jazdy?

Ani nie, olympiády už boli najmä o veľkej zodpovednosti a strese. Vždy sme museli potvrdiť, že na to máme, každý čakal medailu. Mesiac, dva nás bombardovali, ako sa cítime, ako to dopadne… V Sydney to bolo o niečom inom – uvoľnené a užívali sme si to.

Aká bola prvá olympiáda?

Sydney je krásne mesto, ľudia tam boli nesmierne príjemní. Boli sme na slávnostnom otvorení a všetko bolo úžasné. Preto je Sydney pre mňa najpamätnejšia olympiáda. Bývali sme v olympijskej dedine v obrovskom dome a každý deň sme jazdili k jazeru, kde sme mali rozložený tréningový tábor a k dispozícii prenajatý dom. Všetko bolo stopercentne pripravené a skvele zabezpečené.

Ktoré spomienky – okrem tých z vody – vám najviac utkveli v pamäti?

Rozdávali tam foťáky na jedno použitie. Nacvakali ste dvadsať fotiek a hotovo, museli ste si rozmyslieť, čo si odfotíte. Mám ich stále doma. Prvýkrát sme tam zažili, že nás odfotili na známky. Domov sme potom posielali poštu s našimi známkami. Veľký zážitok bol aj McDonalds zadarmo (smiech). Vtedy boli na Slovensku len jedna alebo dve predajne. Pred súťažou sme si dávali pozor na to, čo jeme, ale po nej sme to rozbalili. Tri dni sme jedli len hamburgery (smiech). Pol roka som sa na ne nemohol ani pozrieť.

Erik Vlček.
Erik Vlček. Autor: Pravda, Ľuboš Pilc

Štvorkajak sa vám následne stal osudovým…

Po Sydney si Bača s Mišom Riszdorferom, ktorí na olympiáde vybuchli, povedali, že skúsia štvorkajak. Mišo si pochopiteľne vybral brata Ričiho a ani neviem, ako som sa s nimi ocitol v jednej lodi. Boli sme všetci z Komárna, ale rovnako mohol dostať prednosť Ďuro Tarr a moja kariéra by možno mala úplne iné smerovanie. Bol to zlomový moment.

Na ME aj MS ste vyhrávali, ale na olympiádach ste sa zlata nedočkali. Prečo?

V rokoch 2002 a 2003 sme vyhrali všetko, čo sa dalo. Na olympiádu do Atén však poskladali Maďari silný štvorkajak. Vraveli sme si, že na nás nemajú, ale realita ukázala, že boli úplne iný level. Na Nemcov sme jednoznačne mali, ale ako nám ušli Maďari, dosť nás to zdeptalo a rozhádzalo, už to potom nebola naša jazda. V cieli sme sa neradovali. Tá jazda ma bolela asi najviac v kariére, bol som na odpadnutie, nevedel som o sebe. Aj na stupňoch víťazov som neskutočne trpel, keďže pálilo slnko a my sme na sebe mali šušťáky. Vôbec som si to vtedy neužil.

Aj v Pekingu ste boli favoriti…

Najväčší! Tam nás prekvapili Bielorusi. Nikdy predtým nás nepredbehli a nikto s nimi nepočítal. Keď sa dostali pred nás, zaskočilo nás to. Veľmi sme chceli vyhrať. Pre mňa bolo druhé miesto veľké sklamanie. Chvíľu trvalo, kým som si uvedomil, že je to výborný výsledok.

Akú dôležitú úlohu zohráva na olympiáde psychika?

Olympiáda je iný level. Koná sa len raz za štyri roky a potrebuješ aj kus šťastia. Keď nám to nevyšlo, vždy bolo ubíjajúce, že treba čakať znova štyri roky. No už ma nehnevá, že nemám zlato. Asi to tak malo byť. Šancu na medailu sme mali aj v Londýne, no v závere sme urobili chybu. Ešte 70 metrov pred cieľom sme boli bezpečne na treťom mieste, no zrazu niekomu došli sily, loď sa pohla a akoby sme zastali. Všetci nás predbehli.

Pred dvoma rokmi v Riu ste sa zo striebra viditeľne tešili. V čom bol najväčší rozdiel?

Boli sme spokojní. Vedeli sme, že na Nemcov nemáme a keď to nepokazíme, skončíme druhí. Vyšlo to ako malo, hoci Česi boli len tesne za nami. Po predošlých skúsenostiach šli do toho všetci opatrnejšie, nikto sa nás nevypytoval, či prinesieme zlato ako pred Aténami a Pekingom. Najväčší tlak však aj tak vytvorí každý sám na seba. Treba ho odfiltrovať. Sme v inej pozícii ako tenisti, ktorí majú štyri grandslamy za rok. Skôr je to ako kopať kľúčovú penaltu na MS vo futbale. Postavte sa tam a skúste trafiť veľkú bránku, zistíte, že to nie je jednoduché.

Čo sa vám prvé vybaví, keď sa povie Rio?

Úžasná scenéria. Vidím sochu Krista a pod ňou jazero. Mali sme tam najrýchlejšiu a najideálnejšiu posádku, v akej som sedel. Na záverečnom ceremoniáli som niesol zástavu – to bol tiež krásny zážitok. V autobuse som sa viezol s juhoafrickou atlétkou Caster Semenyaovou, skvelými zápasníkmi, plavkyňou Katinkou Hosszuovou či gymnastkou Simone Bilesovou. Kórejčania sedeli vedľa seba a celý čas debatovali.

Erik Vlček.
Erik Vlček. Autor: Ľuboš Pilc, Pravda

Londýn?

Spomínam si, ako sme šli prvýkrát na vodu. Pršalo, ponáhľali sme sa, Ďuro Tarr si sadol do kajaku a prvým záberom sa vykúpal (smiech). To sa nestáva často. Máme skladacie pádla, na ktorých si musíte správne nastaviť uhol. Sú tam dve rysky, on si v chvate pozrel zlú, prvý raz potiahol a okamžite šiel pod vodu. Riadne sme sa zabávali a Ďuro sa len tešil, že tam nikto nebol a neurobil si väčšiu hanbu.

Peking?

Všetko tam bolo obrovské – mesto, kanál, hangáre aj dráha. Hry boli megalomanské, miestami príliš. Olympijská dedina však bola krásna a všade sa pohybovalo veľa dobrovoľníkov. Na každú somarinu mali niekoho. Napríklad tam bolo jazierko s vodnými rastlinkami a jeden človek pri ňom celý deň čupel, niečo vyberal. Druhý zase celý čas otváral dvere.

Atény?

Z Atén nemám extra zážitky. Vybaví sa mi pustatina, nič okolo a veľa nedokončených či narýchlo spravených vecí. Aj naša dráha bola medzi pustými horami.

Sydney?

Odtiaľ mám najviac zážitkov. Nevšedné pre nás mladých bolo, že sme denno-denne trávili čas s Martinou Moravcovou. Z Piešťan sa dobre pozná s Robom Erbanom, boli kamaráti a často bola u nás na izbe. Ja som mal osemnásť a ona bola dvojnásobná olympijská medailistka.

Je pre vás dôležité, aby ste sa predstavili aj v Tokiu 2020?

Už sa nenaháňam za ďalšími métami, ale na olympiádu do Tokia by som chcel ísť. Tá ma drží pri kajaku, inak by som už nejazdil. Musím vydržať dva roky. Som zmierený, že sa mi to už nemusí podariť, nasilu by som tam nešiel, nemal by som z toho dobrý pocit. Zatiaľ sa však na olympiádu cítim. Aj tento rok som sa zlepšil a keby som chcel, sedím v päťstovkovej lodi. Viem, ako veľmi ma budú najbližšie dva roky bolieť, čaká ma veľa odopierania. Kľúčové je, aby Slovensko na budúci rok získalo miestenky, lebo päťstovka je nevyspytateľná.

Ako si od kajaku najlepšie oddýchnete?

Počas sezóny, keď som doobeda aj poobede vonku, mi nerobí problém stráviť voľný deň doma. Pozerám telku, niečo si čítam alebo spím, raz do týždňa to padne vhod. Keď prídem domov unavený, niekedy mám problém aj odložiť tričko, kam patrí. Som fyzicky aj psychicky odrovnaný. Dávam si pozor, aby som vtedy nebol na blízkych protivný, lebo unavený a hladný muž je náročná kombinácia.

A čo robievate mimo sezóny?

Vtedy športujem preto, lebo chcem. Celý rok nemám čas vysadnúť na bicykel. Počas detstva som veľa bicykloval a povedal som si, že keď budem veľký a našetrím si, kúpim si najlepší bicykel. Nedávno som si tento sen splnil a kúpil si dobrý horský aj cestný. S horských chodíme jazdiť kúsok za hranice do Maďarska, neverili by ste, ale sú tam ideálne kopce. Aspoň raz za týždeň sa snažím ísť aj na vodu, lebo aj po krátkej pauze rýchlo strácate cit na jazdu.

Olympijské legendy

Každému z nich zavesili na krk olympijskú medailu. Viacerí si pod päticou farebných kruhov vypočuli národnú hymnu. Denník Pravda vám prináša seriál, v ktorom si na svoje olympijské úspechy zaspomína desiatka slovenských športových legiend. Všetky sú súčasťou veľkej ankety Pravdy a Slovenského olympijského výboru – Olympionik štvrťstoročia.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#Olympijské legendy #Erik Vlček
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk