Slovensko na svojbytnú premiéru pod piatimi kruhmi čakalo takmer storočie. Jeho olympijský výbor práve oslavuje 25 rokov od chvíle, keď ho Medzinárodný olympijský výbor prijal za riadneho člena.
Horehronský rodák Alojz Sokol nebol tuctový účastník zázračného vzkriesenia antických hier pod Akropolou, ktoré si vysníval francúzsky barón Pierre de Coubertin. Séria jednotiek bola zhoda okolností, ale nie výkony. Postúpil do finále na 100 m, v ktorom dobehol tretí, a keby už vtedy udeľovali tri (a nie dve) medaily, získal by bronz – to bola či je túžba z ríše snov pre desiatky generácií rýchlonohých krajanov vrátane dnešného kráľa šprintu Jána Volka. Navyše v trojskoku skončil štvrtý a keby mu v rozbehu na 110 m prek. súper neskopol prekážku do dráhy, bežal by v ďalšom finále.
Olympijské legendy
Každému z nich zavesili na krk olympijskú medailu. Viacerí si pod päticou farebných kruhov vypočuli národnú hymnu. Denník Pravda vám prináša seriál, v ktorom si na svoje olympijské úspechy zaspomína desiatka slovenských športových legiend. Všetky sú súčasťou veľkej ankety Pravdy a Slovenského olympijského výboru – Olympionik štvrťstoročia.
Za tri štátne útvary
V 122-ročnej histórii olympijského novoveku sa svetom prehnali dve vojny, ktoré okrem miliónov ľudí pochovali aj pár Hier. Slováci sa po prvej, práve pred storočím, vymanili z područia rakúsko-uhorskej monarchie a cez spoločnú republiku s Čechmi pred 25 rokmi dospeli k samostatnosti. Bez toho, aby sa zvlášť búrili, hoci k spokojnosti mali ďaleko, lebo vždy boli „tí druhí“. Aj v športe, najmä za I. československej republiky.
Na prvých piatich letných Hrách (1896 – 1912), lebo vtedy ešte zimné neexistovali, pripísali rodáci z Felvidéku na uhorský účet viac ako tretinu z 30 medailí. Celý tucet: tri zlaté, šesť strieborných, tri bronzové – sedem z nich fenomenálny plavec Zoltán Halmaj! Na rovnakom počte letných Hier plus štyroch zimných od vzniku Československej republiky do druhej svetovej vojny (1920 – 1936) však získali Slováci iba dve striebra. Na porovnanie: v zozname medailistov Maďarska toho istého obdobia figurujú až štyria s koreňmi na Slovensku.
Foto: SITA/AP, Jae C. Hong
Do uhorských výprav sa dostávali prednostne členovia budapeštianskych klubov a za prvej Československej republiky zasa pražských. Ešte aj po druhej vojne. Vlastne až do druhej polovice šesťdesiatych rokov, keď aj na Slovensku vzniklo armádne stredisko vrcholového športu – dvadsať rokov po pražskom. Policajné a vysokoškolské malo ešte väčšie meškanie.
Ako sa dostal Slovák do MOV
Československý olympijský výbor vznikol v júni 1919, ale dlho bol československý len názvom, tvrdia Ján Grexa a Ľubomír Souček v knihe Slovensko v znamení piatich kruhov: „Až do polovice roku 1947 nemalo Slovensko vo výbore ani jediného zástupcu.“ Na jeho čele stál Slovák len dva roky (1970 – 1972), v Prahe žijúci Richard Nejezchleb, aj to len preto, že od roku 1955 v dôsledku personálnej únie bol šéfom ČSOV vždy šéf Čs. zväzu telesnej výchovy.
Olympizmus je kompetencia Prahy, odvolávajúc sa na demokratický centralizmus alibisticky tvrdili slovenskí športoví funkcionári. Až kým v roku 1981 dosť nečakane ich šéfa Vladimíra Černušáka nezvolili za člena Medzinárodného olympijského výboru. Dovtedy v ňom sedeli len Česi: prvé polstoročie Jiří Guth-Jarkovský, po vojne Josef Gruss a od roku 1965 František Kroutil, rodák z Moravy, v mladosti vášnivý horolezec s pár prvovýstupmi aj v Tatrách.
„Predsedovi ČSOV Antonínovi Himlovi sa nechcelo chodiť na zasadania svetovej a európskej asociácie národných olympijských výborov. Posielal mňa ako podpredsedu a generálneho sekretára Františka Kroutila. Vzdelaný a jazykovo zdatný právnik, navyše bonviván, mal medzi členmi MOV výborné renomé,“ vysvetľoval onehdy profesor Černušák. „Keď sa zo zdravotných dôvodov rozhodol odstúpiť, mal právo navrhnúť nástupcu. Vybral si mňa a ovplyvnil aj Himla.“
Poď, Faja, medzi nás…
Uprostred osemdesiatych rokov vyrukoval vtedajší prezident MOV Juan Antonio Samaranch s tézou zapojiť do riadenia športu viac bývalých športovcov a najmä športovkýň. Ľubomírovi Kadnárovi, šéfovi slovenskej kanoistiky, zišla na um Mária Mračnová. S finalistkou skoku do výšky na olympijských hrách v Mexiku 1968 (šiesta) i v Montreale 1976 (štvrtá) a bronzovou medailistkou aténskych ME 1969 spolupracoval už ako s mladou poslankyňou bratislavského magistrátu ku koncu jej kariéry. Kadnár bol muž činu: Mračnová zakrátko sedela v exekutíve slovenskej telovýchovy, Čs. olympijského výboru aj jeho olympijskej akadémie.
Foto: SITA, Jozef Jakubčo
Na schôdze do Prahy spravidla cestovala v jednom aute s Černušákom, podpredsedom akadémie a atletickým trénerom Pavlom Gleskom a riaditeľom bratislavskej Telovýchovnej školy Jánom Mitošinkom. „Boli to cesty plné inšpiratívnych debát,“ spomína. „Olympizmus na Slovensku vtedy nežil, ale živoril. Témou sa stával len pred a počas olympijských hier, čo nás všetkých štyroch hnevalo.“
Inak to nebolo ani v Čechách. Čs. olympijský výbor bol inštitúciou organizujúcou iba raz za štyri roky výpravu na olympijské hry – ostatné veci mal na starosti Čs. zväz telesnej výchovy. V Prahe si však vtedy nik neuvedomoval, že ČSOV – na rozdiel od ČSZTV – na Slovensku nemá nič, ani filiálku…
Mitošinka: Nasledujme Kataláncov!
„Pomýlene elitársky bol koncipovaný aj Československý klub olympionikov – členmi mohli byť len medailisti z kolektívnych odvetví a z individuálnych tí, ktorí na letných či zimných Hrách skončili v prvej šestici,“ dopĺňa Mračnová. „Takých Slovákov bolo oveľa menej ako Čechov, a keďže do Prahy, kde klub organizoval väčšinu akcií, cesta ďaleká, do jeho činnosti sa zapájali len niekoľkí – a pár tých, čo žili v Prahe. Práve do debaty na túto tému sa zapojil pán Mitošinka slovami: Tak sa inšpirujme Kataláncami – tiež nie sú štátotvorným národom, a predsa majú svoj olympijský výbor. Veď aj Samaranch je Katalánec, dodal.“
Mitošinka bol štvrťstoročie zástupca riaditeľa či riaditeľ Telovýchovnej školy SÚV ČSZTV, ale v mladosti aj hokejový brankár a neskôr tréner – v polovici sedemdesiatych rokov viedol dve sezóny Slovan a potom španielsku reprezentáciu aj hokejový tím slávneho futbalového klubu FC Barcelona. Vtedy za ne hrával aj Carlos Kubala, najmladší syn miestnej futbalovej legendy. Keď otec „Laci“ zistil, že jeho obľúbeného syna trénuje chlap z Bratislavy, za ktorého Slovan pred tridsiatimi rokmi hrával (šesťkrát nastúpil aj za čs. reprezentáciu), ozval sa mu. Skamarátili sa a odvtedy mal Mitošinka otvorené dvere kdekoľvek v Španielsku a v Barcelone zvlášť.
Foto: SOV
Veď aj preto ho Čs. olympijský výbor nominoval za atašé výpravy na barcelonské OH 1992. Vtedy ešte nikto netušil, že to budú posledné Hry, na ktorých spolu nastúpia českí a slovenskí športovci. Ani tí štyria z auta na trase z Bratislavy do Prahy a späť, ktorých Mitošinkov nápad inšpirovať sa Kataláncami zaujal a stal sa pre nich hlavnou témou dní a týždňov.
Posledný federálny konflikt
„Postupne sme domysleli takmer všetko – program spolku, jeho aktivity aj vyhlásenie, že sa pokladáme za súčasť Čs. olympijského výboru. V návrhu štatútu sme ho nazvali Slovenské olympijské združenie, lebo profesor Černušák upozornil, že pojem výbor môže naraziť na odpor MOV,“ spomína Mračnová. „Delegáti zakladajúceho zhromaždenia 6. apríla 1990 najviac debatovali práve o názve: výraz združenie sa im nepáčil, Slovenskú olympijskú spoločnosť odmietli pre skratku SOS – napokon schválili Olympijskú spoločnosť Slovenska. Na prvom riadnom zasadaní v septembri sa však k názvu vrátila Eva Križková-Ďurišinová, krasokorčuliarska olympionička z Innsbrucku 1976, vtedy už úspešná trénerka, a plénum na jej návrh schválilo premenovanie na Slovenský olympijský výbor. To, čo sa následne strhlo, bolo horšie ako zlý sen…“
Mračnovú zvolili za predsedníčku OSS, lebo vo voľbách dostala jasne najviac hlasov. Takže pobúrenie pražskej centrály ČSOV si zlízla najmä ona – v januári 1991 však na koberec zavolali aj podpredsedu ČSOV Pavla Gleska a československého člena MOV Vladimíra Černušáka. Ani on netušil, že federálny konflikt už riešila olympijská vrchnosť v Lausanne. Ponovembrová predsedníčka ČSOV, slávna gymnastka Věra Čáslavská tvrdé obvinenia, o. i. z „partizánčiny“, podporila citátom zo Samaranchovej odpovede na jej sťažnosť: „MOV nie je naklonený vývoju, ktorý sa uberá k množeniu regionálnych a teritoriálnych olympijských výborov. Frakcionalizmus štruktúr a ich bujnenie prispieva k oslabovaniu pozícií MOV.“
Foto: SITA
Mimochodom, Katalánsky olympijský výbor, ktorý pod týmto názvom funguje dodnes, v tom istom roku (1991) zorganizoval v Barcelone sympózium a pozval naň Mračnovú s prosbou o prednášku na tému slovenských skúseností s regionálnym olympizmom. A po ňom jej poslal ďakovný list, ktorý dodnes opatruje…
Pionierska cesta OSS
Spolok sa z donútenia vrátil k pôvodnému názvu Olympijská spoločnosť Slovenska a ešte intenzívnejšie rozvíjal rozmanité formy popularizácie olympizmu, ktoré pokladal od začiatku za hlavné. „Prvé roky boli ťažké, ale najkrajšie,“ tvrdí Mračnová. „Budovali sme zmysluplný systém aktivít a na kohokoľvek sme sa obrátili, vychádzal nám v ústrety. Všetci s láskou spomínajú na pionierske roky, v ktorých sa zrodili tradičné akcie: Beh Olympijského dňa, Dni športu, Olympiády detí a mládeže, ktoré prerástli do Kalokagatie a Olympijských festivalov, vedomostné a umelecké súťaže…“
Spoločnosť organizovala pohybové aktivity olympionikov v postkariérnom veku, vybavila im zdravotné prehliadky a presadzovala pomenovanie ulíc i športovísk po najslávnejších z nich (Nepelov zimný štadión v Bratislave, Herdova ulica v Trnave). Jej hlavným dedičstvom sú však regionálne Olympijské kluby (pôvodne Kluby olympionikov), ktorých je už 21 a majú svoje združenie – do roku 2008 mu šéfoval košický brankár Vytlačilovho strieborného tímu z Tokia 1964 Anton Švajlen a odvtedy dlhoročný veliteľ banskobystrickej Dukly Ivan Čierny.
Prvému olympijskému subjektu fandilo aj slovenské ministerstvo školstva, mládeže a telesnej výchovy, takže finančne podporoval aj talenty. Nebyť neho, československí (reálne slovenskí) vodní pólisti by neštartovali na OH 1992 – zaplatil hlavnú časť nákladov na kvalifikáciu. Na jeseň 1991 pochválila OSS aj Čáslavská: „Mladšie Slovensko je akcieschopnejšie a derie sa do sveta.“ Vtedy už pôsobila ako poradkyňa čs. prezidenta Václava Havla, ktorého nadchol nápad kandidatúry Tatier na hostiteľstvo zimných olympijských hier 2002 – áno, aj jej proces sa začal na pôde spoločnosti…
Hladký štart a vstup SOV do MOV
Niekedy veci zapadnú do celku, s ktorým nikto nekalkuloval. Podnetom na zrod Olympijskej spoločnosti Slovenska určite nebolo rozdelenie Československa, na čom jedinom sa boli schopní po voľbách 1992 zhodnúť premiéri Václav Klaus a Vladimír Mečiar. Ale fakt je, že keď k nemu došlo, existencia a činorodosť OSS sa ukázali ako veľká prednosť.
Foto: Jef Kratochvíl
Slovenský olympijský výbor nezačínal na zelenej lúke – takmer všetky lausannskou centrálou MOV vyžadované aktivity vo sfére rozvoja olympizmu pod Tatrami už bežali. Žiadny zaspatý štart, skôr v dobrom zmysle slova predčasný. Hnutie piatich kruhov taký hladký vstup nového štátu do jeho štruktúr dovtedy azda ani nezažilo.
Zrod SOV prebiehal v réžii Olympijskej spoločnosti Slovenska, ale v spolupráci s dobovými autoritami. Prípravnému výboru, ktorého zloženie vzišlo z dohody OSS, dvoch najväčších telovýchovných spolkov (SZTK a Asociácie športových zväzov SR) a rezortného slovenského ministerstva, šéfovala Mária Mračnová. Nechýbal v ňom olympijský víťaz Anton Tkáč, člen MOV Vladimír Černušák, ale ani šéf zväzov bývalého Zväzarmu (ZTŠČ) Miloslav Benca či zástupkyňa hendikepovaných športovcov Helena Hanková, takže vskutku reprezentantívne zloženie.
Na ustanovujúcom zasadnutí 12 dní pred zlomovým koncom roka 1992 kandidovala na post predsedu SOV aj Mračnová. Len čo však zistila, že jediným súperom je člen MOV Vladimír Černušák, vzdala sa ambícií v jeho prospech. „Na standig ovation, ktoré som zožala, nikdy nezabudnem,“ vraví. Následne ju zvolili za podpredsedníčku pre olympijské aktivity – a bola ňou štyri volebné obdobia, až do roku 2008!
Podpredsedami sa stali dvaja atléti – okrem Mračnovej aj bývalý guliar Anton Ihring, dlhé roky šéf slovenskej atletiky, ale tiež Asociácie športových zväzov, ktorý mal na starosti oblasť športov. Tretím – pre ekonomiku – bol vodák Ľubomír Kadnár, tri roky šéf československej a vyše dve desaťročia slovenskej rýchlostnej kanoistiky.
Hokejová eufória z debutu
Slovensko zažilo debut na priam vzorových zimných olympijských hrách v Lillehammeri 1994 v lone severskej prírody a za mrazivého počasia. Pre našich hokejistov sa však začali už v lete 1993 v Sheffielde kvalifikáciou o jediné voľné miesto na ZOH. Museli začať odspodu, nástupníctvo v ich športe pripadlo Čechom. Prišli do nohy všetci, vďaka prázdninovému termínu aj profíci z NHL a – vyhrali ju. Na olympiádu už Bondru, Cígera a Stümpela kluby neuvoľnili. Našťastie, Peter Šťastný nemal kontrakt a priam sa vyžíval v možnosti nosiť po československom a kanadskom drese aj slovenský. A po 14 rokoch hrať na olympiáde. Navyše s kapitánskym „céčkom“.
Foto: JÁN SÚKUP
Nebola to jediná pocta, čo sa Šťastnému ako legende ušla. Skladal aj sľub – s biatlonistkou Martinou Jašicovou, ktorá šiestym miestom na 15 km zapísala do olympijských análov prvý slovenský bod. A na slávnostnom otvorení pochodoval na čele výpravy ako vlajkonosič.
Šuplerovmu tímu sa podaril malý zázrak: vyhral skupinu. Vo štvrťfinále však „schytal“ Rusov a v jeho predĺžení nechal voľného Nikolišina… Potom síce podobne vyhral nad Nemeckom, no v zápase o 5. miesto s Českom utrpel debakel 1:7.
Medaily na ZOH sa Slovensko dočkalo až na štvrtý pokus – v Turíne 2006 Radoslav Žídek v premiérovom snoubordkrose vyjazdil striebro. Zlatej dokonca až na piaty: vo Vancouvri 2010 od biatlonistky Naste Kuzminovej. To však bol len jej začiatok. Úžasné, čo sa v Nasti skrýva: od pjongčanskej olympiády je s tromi zlatými a tromi striebornými medailami našou najúspešnejšou športovkyňou v celej histórii!
Unikátna premiéra v perejach
„Storočnicovú olympiádu 1996“ si nárokovali Atény, ale napokon ju hostila Atlanta. Slováci na ňu a na svoju letnú premiéru docestovali s dámou na čele: výpravu viedla Mária Mračnová. „Pokladala som to za úžasné ocenenie a snažila sa vyvarovať chýb aj chybičiek, ktoré som si pamätala z Hier, na ktorých som štartovala,“ spomína. „Na kalkulácie som nemala čas, ale – úprimne: tri medaily, každá iného druhu, boli viac, než som si trúfla želať.“
Pohodu nastolila presná muška: trapista Vladimír Slamka trafil prvý letný bod a puškár Jozef Gönci malokalibrovkou poležiačky zostrelil historický bronz. O dva dni sa z perejí indiánskej rieky Ocoee vynorila svetová senzácia: mladučký Lipták Michal Martikán v červenom kanoe vylovil zlato, zdolal aj českého obhajcu titulu Lukáša Pollerta.
Foto: TASR
Dvadsiateho siedmeho júla 1996 mal presne 17 rokov a 70 dní. Zlatú na divokej vode nikto mladší dovtedy, ale ani odvtedy nezískal. Od londýnskej olympiády 2012 tróni v análoch aj s cennejším prívlastkom: jediný slalomár s medailami z piatich olympiád v sérii (dve zlaté, dve strieborné a jedna bronzová v rokoch 1996 – 2012).
Bratia Peter a Pavol Hochschornerovci ho tromfli zlatým hetrikom (2000 – 2008), k bronzu na štvrtej (2012) však už piatu nepridali, lebo jedinú slovenskú miestenku v C2 do Ria de Janeiro 2016 získali bratranci Ladislav a Peter Škantárovci. Našľaktrafenie, ale oni tam – vyhrali! No a potom prišlo druhé našľaktrafenie: MOV mužské deblkanoe vyradil z programu Hier 2020 v Tokiu…
Medzi vodnoslalomárskymi historickými „naj“ figuruje aj kajakárka Elena Kaliská, ktorá druhý olympijský triumf v Pekingu 2008 dosiahla ako najstaršia, 36-ročná. To, čo odštartoval Martikán v Atlante, je skrátka séria, o akej sa pred 22 rokmi nikomu nemohlo ani snívať!
Ešte dopovedzme, že z premiéry sa ani rýchlostná kanoistika nevrátila s prázdnymi rukami: Slavomír Kňazovický doslova dokopol kanoe k striebru. Apropo, Slovensko už v medailovej globálnej olympijskej bilancii kanoistiky (8 – 6 – 4) predstihlo Československo (7 – 4 – 1). Figuruje na ôsmom mieste, Česko (4 – 5 – 5) na devätnástom …
Plusy a mínusy
Slovákom sa po rozdelení Československa znásobila šanca stať sa olympionikmi. Kvalitatívne silné športové odvetvia získali, kým v slabých sa jasnejšie ukázalo, ako veľmi zaostávajú. Všetky doplatili na bezhlavé ponovembrové rušenie prvkov systému vrcholového športu bez náhrady a trpeli chudobnými investíciami do infraštruktúry.
Stratili aj klasické kolektívne hry – tím krajiny s tretinovým počtom obyvateľov má nižšie predpoklady sa presadiť. Slovenské družstvá sa nominovali len na jedny letné OH – v Sydney 2000. Dokonca až tri (preto rekordná výprava so 112 športovcami), ale ani jedno nenaplnilo ambície. Pólisti skončili bez bodu poslední (12.), futbalisti po postupe z „domácich“ ME do 21 rokov odišli na OH bez pár opôr, ktoré neuvoľnili kluby, a vyhrali len nad JAR (13.), no a nádejný tím basketbalistiek po troch prehrách v úvode (aj pod dojmom trénerskej rošády pred odletom) narazil vo štvrťfinále na Američanky a skončil siedmy.
Foto: Reuters, KIM HONG-JI
Celková olympijská medailová bilancia samostatného Slovenska je vylúčne individuálneho typu: 12 zlatých, 16 strieborných a 8 bronzových. A je porovnateľná s podielom Slovákov na medailách vrátane tých z kolektívnych súťaží v podstatne dlhšej ére Československa (9 – 14 – 13). Dôkaz, že nie je dôvod sa hanbiť.
Slovenský šport však mohol byť už ďalej. Večná škoda, že sa hneď na začiatku, keď vládla eufória vo vidine nových horizontov a športová funkcionárska pospolitosť bola súdržnejšia ako neskôr, nevyužila historická šanca formovať Slovenský olympijský výbor ako strešnú organizáciu športu na Slovensku.
Ďalší diel (štvrtok 13. septembra): Martina Moravcová