Jubilant Zachara by nedal zlatú medailu ani za milión. Nepotrebujem ho

28.08.2018 07:20
Ján Zachara
Ján Zachara. Autor:

Ospravedlnil sa, že v pondelok, stredu a piatok nebude mať na rozhovor čas. V tieto dni dochádza na tréningy s mladými pästiarmi do Ilavy. Zabehaný denný režim nezmení ani v čase, keď oslavuje deväťdesiatku.

Ján Zachara, rodák z Kubry, ktorá je už súčasťou Trenčína, najstarší žijúci slovenský zlatý olympijský medailista, ju oslávil v obdivuhodnej fyzickej i psychickej kondícii v pondelok. Cíti sa výborne, ale v telocvični stále najlepšie.

Ešte sa postavíte aspoň v tréningu do ringu proti mladším boxerom?

To už len výnimočne, boxujem s tými, na ktorých rýchlosťou stačím a sú mojej váhovej kategórie alebo nižšej, aby mi nechtiac neublížili. Už nemám hlavu na to, aby mi do nej niekto triafal. Ale lapy bežne používam. Aktívne sa zapájam do tréningov.

Prečo dochádzate do Ilavy?

Lebo v Dubnici nad Váhom, kde sme množstvo rokov pôsobili, nová generácia zamkla pred nami telocvičňu. Ja sa nerád niekam nasilu tlačím. Museli sme si s trénerom Štefanom Bučkom, ktorý viedol kedysi aj reprezentáciu, hľadať miesto inde.

V Dubnici, kde ste prežili väčšinu života a preslávili ste ju ako málokto, nepustili do telocvične zlatého olympionika?

Nechcem sa sťažovať. Jedného dňa bola telocvičňa jednoducho zamknutá a naša skupina sa do nej už nedostala. Nik nám nič nevysvetlil, tento stav trvá už takmer dva roky. Myslím si, že sa tam naďalej boxuje, ale bez nás. Ja som to už ďalej neriešil. V Ilave sme našli pochopenie, trénujú tam zväčša dubnickí chlapci.

Aký je záujem o box? A aký bol vo vašich časoch?

To sa nedá porovnávať. Kedysi som mal plnú telocvičňu chlapcov i dievčat, mnohí prišli a venovali sa rôznym aktivitám, nielen boxu. Teraz sa zíde na tréningu osem až desať pästiarov.

Prečo je v súčasnosti o tento šport malý záujem?

Keď vidím, ako box predstavujú v televízii, ani sa nečudujem rodičom, že deti naň nechcú dávať. Ukazujú extrémne zápasy, neraz krv, každý vidí len tvrdý úder do hlavy. Amatérsky box je iný. To nie je len hrubá sila. Hovorí sa, že je to šerm päsťami. Samozrejme, musí byť aj úder, bez toho to nejde, inak nebodujete. Niekedy to však vyzerá, akoby sa teraz aj prepichovalo kordom.

Ján Zachara.
Ján Zachara. Autor: Ján Súkup

To nebol váš štýl…

Nikdy som neoplýval ťažkým úderom. Dokázal som sa im často vyhnúť, to museli zvládnuť nohy. V boxe je dôležitá kondičná príprava, rýchlosť, šikovnosť, bleskové nohy. Mojou prednosťou bola dobrá technika. Keď som videl, že súper nestačí, mal som s ním súcit, nedorazil som ho. Stačilo, že som vyhral. A len málokedy som zvíťazil k. o.

Keď bežia zápasy o titul svetového šampióna rôznych organizácií za ťažké milióny, sedíte pred obrazovkou?

Áno, sledujem to. Ale aby som mal z toho pôžitok, to nie. Je to možno šport – ale o obrovské peniaze. Svojho času som obdivoval legendárnych Joa Louisa alebo Cassiusa Claya. Ale moje vzory to neboli, to už bol veľký biznis. Ja som bol vždy amatér. Za šport som nebral peniaze. Stávalo sa, že po turnaji sme v trenčianskom hoteli Tatra dostali večeru. A neskôr nám v Merine ušili rovnaké obleky. Mama mala u mäsiara malú protekciu. Zabalil jej kus mäsa a dodal: A večer nech Jano vyhrá…

Na tréningoch pracujete s mladými boxermi. To je rozdiel nie jednej alebo dvoch, ale mnohých generácií. Ako si dokážete udržiavať s nimi dobrý vzťah?

Mám výhodu, že sa im viem prispôsobiť. Nečakám, že oni sa prispôsobia mne. Trošku odstup aj tak cítim. Ale nevyžadujem ho. Je to prirodzený rešpekt.

Rozprávate im historky spred vyše šesťdesiatich rokov, keď ste športovali?

Nie. A kedy? Na to nie je čas. Maximálne využívame čas v telocvični na tréningy. Ale niečo o mne asi vedia. O mne už toho napísali dosť. Nejaké články, brožúrky i knihy. Niektorí ich asi poznajú, stáva sa, že prídu, aby som im niečo podpísal.

Kto vás najviac ovplyvnil v športovej kariére?

Na jej začiatku som sa stretával aj s legendárnym boxerom Lászlom Pappom, ktorý ako maďarský repatriant chvíľu pôsobil v Bratislave. Stal sa prvým pästiarom, ktorý získal tri zlaté olympijské medaily. Mojím učiteľom i priateľom bola ďalšia legenda – Julo Torma, ktorý bol takisto maďarský repatriant. Zostal a veľmi mi pomáhal. Vďaka nemu som sa dostal aj na olympiádu 1952 do Helsínk.

Nominácie boli neraz aj trochu politikou, zákulisnou hrou. Pocítili ste to?

Neviem, či to bola politika, ale pravdou je, že ak sme sa chystali na stretnutia s Bulharmi, Poliakmi, Maďarmi, Rumunmi, Sovietmi, teda s tvrdými boxermi, vždy mali Slováci prednosť. A keď sa išlo do Francúzska alebo do Anglicka, prednosť mali Česi. Poznali to aj iní športovci, nebolo vždy jednoduché dostať sa zo Slovenska do československého výberu na veľké podujatia. Aj ja som mal s tým problém, hoci som pôsobil veľkú časť kariéry, skoro šesť rokov v Prahe a nemôžem sa sťažovať ani na zlé vzťahy, ani na podmienky. Rivalita, niekedy skrytá, sa však medzi Čechmi a Slovákmi prejavovala.

Torma vám pomohol práve pred olympiádou v Helsinkách…

Splnil som nominačné kritériá už do Londýna 1948, ale napokon na olympiádu cestoval namiesto mňa nejaký funkcionár, ktorý sa tam navyše zabudol a s výpravou sa nevrátil, bol z toho veľký problém. Chceli ma vyšupnúť z olympijského tímu aj o štyri roky neskôr, hoci opäť som si nomináciu vybojoval. Vtedy Julo povedal, že ak nepôjdem ja, nejde ani on.

To zabralo?

Stopercentne. Bol olympijský víťaz z Londýna a jeho slovo malo váhu, mohol si dovoliť povedať aj to, čo iní nie. Bol otvorený, často nevyberal slová, čo sa mnohým nepáčilo. Mal som rôznych trénerov, ale najviac som počúval jeho, najlepšie ma poznal a jeho slová boli pre mňa sväté.

V Helsinkách ste získali poslednú medailu výpravy na tejto olympiáde. Bola v poradí siedma a vo Fínsku zažilo Československo najúspešnejšie hry v histórii, v hodnotení krajín skončilo šieste…

Veľkú zásluhu na rekordnej medailovej žatve mal Emil Zátopek. To bol naozaj chlap na obdivovanie. Sám získal tri zlaté. Bol som v tom čase vojak základnej služby, člen ATK a často som sledoval na Strahove ako trénoval. Neuveriteľne drel. Také vôľové vlastnosti som u nikoho iného nevidel. A pritom to nebol nafúkanec. Obyčajný chlap. V časoch, keď som bol na športovom vrchole, boli medzi ľuďmi najmä lepšie vzťahy. A mám pocit, že v športe sa robilo systematickejšie a poctivejšie.

Ján Zachara.
Ján Zachara. Autor: Ján Súkup

Na čo si najskôr spomeniete, keď sa reč zvrtne na vaše helsinské zlato?

Prežíval som hrdosť, že som dokázal vyhrať ako jediný Slovák, to bol unikát, všetky ostatné zlaté získali českí športovci. Mne mnohí neverili, tvrdili, že nemám šancu, že som borec bez úderu. Vyhral som na olympiáde päť stretnutí, ale okrem finále mi dal najviac zabrať štvrťfinálový súboj s Maďarom Erdeim. Niekoľko mesiacov predtým som sa s ním stretol v Budapešti, bil ma ako žito. Dobre ma poznal, mimoriadne si veril, ale podcenenie sa nikdy nevypláca. Aj ja som sa o tom raz presvedčil.

Podcenili ste niekedy súpera?

Už som bol olympijský víťaz a hosťoval som vo Svite, ktorý pôsobil v celoštátnej lige. Boxovali sme s Karlovými Varmi a nastúpil som proti „nejakému“ Halalovi. Hovoril som si, že tento zápas nemôžem prehrať. V druhom kole som sa ani nenazdal a už ma rozhodca počítal. Chytil som úder na bradu, to je najcitlivejšie miesto. Odvtedy som vždy kládol na prvé miesto zásadu – nepodceňovať! V boxe stačí moment a je zle.

Olympijské zlato ste vybojovali pred 66 rokmi. Spomínate si aj na detaily turnaja?

Pamätám si všetko. V ringu som postupne zdolal Švéda Wärmströma, po ňom Juhokórejčana Su Byeong-rana, Maďara Erdeia, Juhoafričana Leischinga a vo finále Taliana Caprariho. Finálový súboj som na videu videl neskôr veľakrát. Bolo to moje najväčšie, ale nie najkrajšie víťazstvo. Málokto mi veril. Maďar Erdei mi sľúbil, že keď turnaj vyhrám, dá mi štangľu maďarskej salámy. Slovo dodržal.

V obývačke máte veľa rôznych trofejí. Aká pamiatka vám zostala na helsinský triumf?

Len zlatá medaila, všetko ostatné som musel odovzdať alebo som to venoval do múzea. Ani medailu vlastne už nemám. Daroval som ju dcére Marianne, ktorá je stará ako môj triumf. Narodila sa vo februári v roku helsinskej olympiády. Viem, že mnohí svoje medaily predali. Aj mne za ňu pred časom ponúkal zberateľ z Prahy desať tisíc. Ale ja by som ju za nič nedal.

Ani za milión?

A načo by mi bol? Mám všetko, čo potrebujem. Najmä som zdravý, to je šťastie. So ženou sme mali sen, chceli sme si postaviť domček so záhradkou, to sa nám v roku 1976 splnilo. Bývam v ňom vyše štyridsať rokov. Už som ho prepísal na dcéru, ktorá v ňom tiež býva. A spolu s nami aj syn Ján.

Ján Zachara.
Ján Zachara. Autor: Ján Súkup

Akú odmenu ste dostali za olympijské zlato?

Za zlato neboli nijaké finančné odmeny, ako to je teraz. Ale dostal som rôzne kuriózne odmeny od fanúšikov. Domov som si viezol tri kilá čokolády, s ktorou som mal u nás na dedine u detí obrovský úspech, v tom čase bol lístkový systém na potraviny. Kilo som dostal po finále od šéfkuchára výpravy Bidermanna a za každé vynechané raňajky mi odložil nejakú čokoládu ako kompenzáciu. Zväzáci z Priehrady mládeže mi venovali dvanásť dielov Stalinových spisov, o niekoľko rokov neskôr skončili v školskom zbere.

V tom čase ste boli vojak základnej služby. Ako vás ocenila armáda?

Prijal ma minister obrany Alexej Čepička a venoval mi hodinky, ktoré sú doteraz funkčné. K tomu kožený vojenský kabát, ale ten som nikdy nenosil. Povýšili ma, dostal som frčku. A desať dní dovolenky. Ale už po štyroch ma zavolali späť, čakali ma besedy s pioniermi. Veľmi ma presviedčali, aby som podpísal, zostal v armáde. Uniforma mi nevoňala. Ja rád poslúcham, nemám s tým problém, ale nie v uniforme.

Aj keď ste sa s ňou rozlúčili, domov ste sa hneď nevrátili…

Pôvodne som s tým počítal. Pod Sokolicami v Trenčíne vtedy budovali sídlisko, sľúbili mi byt, keď sa vrátim. Ale napokon ho dostal niekto iný. Prijal som teda ponuku z Prahy, do Rudej hvězdy, kde mi pridelili byt, o dva týždne som sa sťahoval. Vydržal som tam ďalšie štyri roky a až potom som sa definitívne vrátil a začal som pracovať v dubnickej fabrike v oceliarni, odkiaľ som odchádzal aj do dôchodku.

Ako často navštevujete lekára?

Len na preventívne prehliadky. Moja pani doktorka je rada, že tam nechodím. Radi sa vidíme, ale nie v ambulancii. Občas ma niečo pichne, zabolí ma hlava, ale s takými prkotinami ju neotravujem. Pamäť mi slúži. Iba keď som niekomu niečo dlžný, vtedy je to horšie (smiech).

Máte nejaký recept na plnohodnotný život v pokročilom veku?

Držím sa zásady – všetko s mierou. Zjem to, čo dcéra navarí. Mám rád ovocie i zeleninu, ale tiež to nepreháňam. Dám si aj pohár vína. Ale len príležitostne. A stále sa hýbem. Keď si môžem vybrať, idem radšej všade pešo. V génoch to asi nebude. Rodičia zomreli pomerne mladí, mali 65 rokov. Najstaršia sestra Marienka už tiež dávnejšie zomrela, ale stále žije sestra Anička, ktorá je staršia odo mňa o tri roky, býva v Piešťanoch.

Ján Zachara v ringu pred 66 rokmi, keď...
Ján Zachara v ringu pred 66 rokmi, keď vybojoval olympijské zlato. Autor: Archív Jána Súkupa

Na ktoré obdobie vášho života si najradšej spomínate? Ktoré bolo najkrajšie?

Asi na detstvo, to sa nedá vrátiť. Napriek tomu, že nebolo vždy všetko ideálne. Mama si s troma deťmi musela poradiť často sama. Otec bol za svoje komunistické presvedčenie neraz prenasledovaný, v období vojnového slovenského štátu niekoľkokrát väznený a potom ho Nemci odvliekli do koncentračného tábora, vrátil sa až po vojne. Aj ako deti sme si museli plniť nejaké povinnosti, rodičia ich od nás vyžadovali. Ale tiež si pamätám, ako sme hrávali bosí futbal s tenisovou loptičkou. Tešili sme sa vždy na jarmoky, vtedy sme si aj zopár šestákov privyrobili. Medzi ľuďmi vládla väčšia súdržnosť.

Často sa hovorí, že na rozdiel od mladosti je staroba smutná. Vnímate to rovnako?

Nesťažujem sa, lebo ja mám stále čo robiť. Nie som sám, nie je mi dlhý čas, mám radosť, že sa môžem stále hýbať a športovať. Rád čítam, sledujem televíziu, spravodajstvo, šport, historické dokumenty. Ale najmä lúštim krížovky, to je moja vášeň, nimi si cvičím pamäť. Najdôležitejšie je, aby človek zostal aktívny. Lebo povedať nie alebo nedá sa, to je veľmi ľahké.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#Ján Zachara #Helsinki 1952 #box
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
38,99
Kytica Letana 13

Kytica Letana 13

29,99
Orchidea žltá na vysoko

Orchidea žltá na vysoko

Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk