Hľadať
Denný / nočný režim
Sledujte nás
Pravda Pravda Domov MS v hokeji Výsledky výsledky

Zachara denne vyjde 105 schodov a trikrát v týždni trénuje. Má 90

Či páli slnko alebo vládne treskúci mráz, nikdy nevynechá svojich tradičných 105 schodov. Presne toľko ich vedie na cintorín nad ich domom v Novej Dubnici. Už je to päť rokov, čo mu odišla manželka. Odvtedy denne navštevuje jej hrob.

27.08.2018 16:57
Ján Zachara Foto:
Ján Zachara.
debata (13)

„Stále mi chýba…,“ povie Ján Zachara tichým hlasom, ktorý sa mu jediný raz na chvíľu zachveje. „Nikdy jej už nesplatím to, čo ona urobila pre mňa.“

Život sa s ním neraz nemaznal, ale nikdy sa nesťažoval. Od detstva bol optimista a veľký bojovník. Zlatého olympionika z Helsínk 1952 ešte viac zocelil box.

Pohybuje sa ako mladík. Tri razy do týždňa trénuje s mladými pästiarmi. Nohy i hlava ho poslúchajú na povel. Najstarší žijúci slovenský olympijský medailista dnes oslavuje deväťdesiate narodeniny. V obdivuhodnej fyzickej i psychickej kondícii. Šťúply chlapík si z dlhého života pamätá takmer všetko, ale nespomína si, kedy bol chorý…

Nikdy nebol hromotĺk, ktorý ničil súperov ťažkými údermi. V ringu sa priam vznášal. Jeho prednosťou boli rýchle nohy, hlava, šikovnosť, reflex a obratnosť. Týmito tromfami sa stal senzačne olympijským šampiónom v perovej váhe. Spisovateľ Ondrej Sliacky o ňom napísal poviedku s názvom Motýľ v boxerských rukaviciach.

Tie si naťahuje na ruky stále. Aj po 66 rokoch od legendárneho triumfu. V ringu sa vie stále uhnúť a aj udrieť. V kariére absolvoval 430 oficiálnych zápasov a 365 z nich vyhral.

Ján Zachara v ringu pred 66 rokmi, keď... Foto: Archív Jána Súkupa
Ján Zachara Ján Zachara v ringu pred 66 rokmi, keď vybojoval olympijské zlato.

Veľké majstrovstvo i obdivuhodná pokora a skromnosť inšpirovali aj ďalších majstrov pera. Jeho príbeh zachytil spisovateľ Rudolf Móric v knihe Majster boxerských rukavíc i popredný publicista Marián Šimo v diele Zlatá za život. Nakrútili o ňom dokument a udelili mu množstvo vyznamenaní. Na ne si nikdy nepotrpel. A bral ako samozrejmosť, že jeho výnimočná športová cesta ho v päťdesiatych rokoch minulého storočia existenčne nezabezpečila.

„Napokon som za zlato dostal nejaké peniaze. V mojom materskom závode trenčianskej Merine zorganizovali zamestnanci zbierku. Dali dokopy 10 200 korún, v tom čase predstavovali asi mesačný plat. Doplatil som si tri tisícky a kúpil som si sekretár do obývačky a dve fotelky. Musel som o tom doniesť do fabriky potvrdenie. Niektorí mi neskôr tieto peniaze vyčítali. Mysleli si, že ako olympijský šampión sa topím v peniazoch. Pred nejakým časom mi doručili list z Ameriky, kde práve budovali nejaké sociálne byty pre seniorov a požiadali ma, či by som nejakým miliónikom neprispel,“ vraví pobavene.

Na jeho počesť uzatvárali socialistické záväzky. Zväzáci sa zaviazali, že odpracujú tisíc brigádnických hodín na výstavbe športového areálu. Ružena Hollá, predáčka z trenčianskej Meriny, poslala do Helsínk telegram, v ktorom sa zaviazala, že jej tkáčky splnia štvrtý rok päťročnice už do 20. decembra.

Ján Zachara si ešte aj v deväťdesiatich rokoch... Foto: Ján Súkup
Ján Zachara Ján Zachara si ešte aj v deväťdesiatich rokoch natiahne boxerské rukavice.

„Neviem, či to všetci zvládli. Ale vtedy sa záväzky plnili. Aj keby to nebola pravda,“ usmieva sa pri tejto spomienke.

Na zlatý triumf mu ako spomienka zostala iba medaila a štartové číslo 258. Po návrate musel odovzdať aj biele tričko a červené trenírky i celé olympijské oblečenie, ktoré členovia výpravy zdedili po olympionikoch z roku 1948. Pôvodne mu vzali aj zlaté rukavice, ale tie mu neskôr vrátili a venoval ich do múzea.

Helsinská výprava bola najúspešnejšou v histórii československého športu. Doma ju čakala obrovská sláva. Na plnom strahovskom štadióne ju vítal podpredseda vlády Zdeněk Fierlinger. Vymenoval všetkých zlatých medailistov, poďakoval im, len na posledného, siedmeho zabudol. Zacharovo meno nepadlo, hoci stál na čestnej tribúne hneď vedľa Zátopkovcov.

Z Trenčína pricestovali rodičia, manželka, cítil sa zaskočený. „Urazený som však nebol, asi ma zabudli do zoznamu pripísať.“ Keď potom volali olympionikov do autobusu, lebo ich čakal pochod v centre Prahy, neodpustil si poznámku. „Ja nejdem, súdruh Fierlinger ma nepozval.“ Dostal to príkazom…

Nikdy sa netlačil do veľkého športu ako funkcionár či tréner. „K tomu som nemal vzťah. Na vysokých postoch aj v športe fungovalo silné zákulisie, človek sa musí vedieť v takom prostredí pohybovať. To nebolo nič pre mňa,“ vysvetľoval.

Celý život sa po šichtách v oceliarni dubnických ZŤS venoval najmä výchove pästiarskej mlade a viacerí jeho zverenci sa presadili aj na špičkovej úrovni.

Ale nikdy už nik nedosiahol čo on. Také talenty s takou chuťou tvrdo a poctivo pracovať sa rodia v malých národoch raz za sto rokov.

13 debata chyba
Viac na túto tému: #box #Ján Zachara