Hľadať
Denný / nočný režim
Sledujte nás
Pravda Pravda Domov MS v hokeji Výsledky výsledky

Otec mi dojemne napísal: Ukážte Sovietkam, že ste lepšie!

Pôjdeme? Alebo bude olympiáda bez nás? Okupačné tanky v noci z 20. na 21. augusta 1968 dramaticky zasiahli aj do vrcholiacej prípravy družstva československých gymnastiek na olympijské hry v Mexiku 1968 (12.-27. 10.).

20.08.2018 05:00
debata (29)
Marianna Némethová-Krajčírová bola členkou... Foto: Archív M. Némethovej-Krajčírovej
Marianna Némethová-Krajčírová Marianna Némethová-Krajčírová bola členkou zlatého čs. tímu na MS v Dortmunde.

Rok predtým tam na predolympijskej generálke po napínavom priebehu zdolali silné Sovietky – podobne ako aj na svetovom šampionáte v Dortmunde 1966.

Sen? Nie, trpká skutočnosť

„A to nám na predolympijskej generálke chýbala Věrka, naša najväčšia opora, najlepšia gymnastka sveta. Z tokijskej olympiády, kde sa stala miláčikom Japonska, obhajovala tri zlaté medaily. Pripravovala si nové prvky, súťažili sme len päťčlenné tímy,“ približuje Marianna Némethová-Krajčírová, najlepšia slovenská gymnastka storočia. Sovietky sľubovali odvetu práve na nadchádzajúcom olympijskom sviatku. Družstvo okolo Věry Čáslavskej naň cibrilo formu na sústredení v Šumperku.

„Keď som sa ráno 21. augusta zobudila, vravela som dievčatám, že sa mi snívalo, ako nad nami celú noc burácali lietadlá. Čudne sa na mňa pozreli – to sa ti nesnívalo, to je najsmutnejšia realita, reagovali bezmocne so slzami v očiach. Nechcela som veriť. Ani neviem, čo ma to posadlo, schytila som bicykel a uháňala do mesta presvedčiť sa na vlastné oči. A naozaj! V Šumperku na námestí už nahnevaní ľudia diskutovali s poľskými vojakmi, čo u nás hľadajú. Tvrdili, že sú na cvičení, my sme im oponovali, že sú okupanti, nech sa čím skôr vrátia domov. Našťastie, v Šumperku sa nič tragické nestalo, poľská jednotka sa stiahla na perifériu. Ale z toho zúfalého pocitu bezmocnosti bolelo srdce i duša.“

Čáslavskú schovali do horárne

Ako sa okupácia Československa – vo svete vzbudila obrovský ohlas – odzrkadlila v príprave jej reprezentantiek v športovej gymnastike, vtedajšej pýche čs. športu?

„Prvá myšlienka sa bezprostredne dotkla olympiády – vycestujeme vôbec v tejto ťaživej situácii do Mexika? Vôbec sme netušili, čo bude. Věrku Čáslavskú, ktorá sa predtým verejne angažovala a vlastenectvo by mohla rozdávať, naši činovníci schovali do horárne pri Šumperku. Tam potajme trénovala, kladinu jej nahradili spílené a od konárov orezané stromy. Straníckym kádrom prekážalo, že podpísala výzvu Dvetisíc slov a nikdy to nevzala späť, hoci si za to vytrpela svoje. Obdivuhodná žena, aj mne veľmi pomohla, ujala sa ma, keď som ako mladé ucho prišla do reprezentácie. V objekte horárničky sa chystá pri 50. výročí veľká oslava, na počesť sedemnásobnej olympijskej víťazky tam pribudnú štylizované symbolické bradlá a pamätná tabuľa,“ vraví súputnička a blízka priateľka Čáslavskej.

Pani Marika, ako ju volajú najbližší, vysvetľuje, že reprezentantky na týždeň prerušili olympijskú prípravu, poslali ich domov. „Veľmi som sa bála o najbližších, otec, vojak z povolania, slúžil v Piešťanoch, mama so sestrami bývali v Bratislave na rohu Krížnej neďaleko Justičného paláca, frekventovaného miesta. Na ceste do Bratislavy som videla nepekné veci. V Přerove, kde som prestupovala, niekoľko ľudí pod hlavňami pušiek zmývalo z vozňov heslá a nápisy nabádajúce okupantov na okamžitý odchod.“

Po týždni neistoty sa gymnastky opäť stretli a pokračovali v tréningoch. „Věrka cvičievala aj v noci, mala obavy, či bude môcť vycestovať. Keby nemohla, nešli by sme ani my. Jej celosvetová popularita však mala takú obrovskú silu, že nik si nedovolil zakázať jej reprezentovať.“

Marianna Némethová-Krajčírová (vľavo) so... Foto: SOV
Věra Čáslavská Marianna Némethová-Krajčírová (vľavo) so súputničkou a blízkou priateľkou Věrkou Čáslavskou.

Búrlivé privítanie na Aztéckom štadióne

Geopolitický rozmer okupácie Československa vo veľkom zasiahol aj mexickú olympiádu. Domáci sa v prvom momente zdráhali udeliť sovietskej výprave víza ako gesto solidarity s ťažko skúšanou krajinou v strede Európy, no k takémuto hraničnému kroku napokon nedošlo.

„Doteraz sa mi prieči zasahovanie veľkej politiky do športu. Sovietski športovci za okupáciu nemohli, viacerí sa nám v dejisku za ňu ospravedlnili. Športovci by nemali byť rukojemníkmi politikov, no žiaľ, taký je svet. Dnes to vidíme ešte viac než vtedy,“ prízvukuje jediná Slovenka vo vtedajšom vynikajúcom družstve.

Spontánnu mexickú priazeň naplno precítila pri príchode československej výpravy na Aztécky štadión počas slávnostného otvorenia Hier. „Na ten veľkolepý zážitok sa nedá zabudnúť. Vždy, keď si naň spomeniem, mám na tele zimomriavky. Keď sme vošli na dráhu, hľadisko burácalo, prejavilo nám nadšené ovácie. A sovietsku výpravu rovnako búrlivo vypískalo. Organizátori umiestnili do jednej jedálne výpravy piatich krajín, ktoré k nám vtrhli, my sme sa stravovali so športovcami zo Západu,“ približuje.

Vzápätí ponúkne dojímavú súvislosť.

„Otca ako vojaka z povolania veľmi ranila okupačná intervencia piatich štátov. Napísal mi povzbudzujúci list, aby sme svetu ukázali, že sme lepšie ako sovietske reprezentantky. Aj nám to vyšlo, aj nie. Vedeli sme, že ak Věra odcvičí svoj vysoký štandard, viacboj vyhrá. Nemala to jednoduché, sledovali ju tajní, náročnú úlohu však naša perfekcionistka bravúrne zvládla, získala ešte o jedno zlato viac než v Tokiu 1964. Z princeznej sa stala gymnastická kráľovná. Keď sa v prostných o zlato delila s Petrikovovou, pri sovietskej hymne odvrátila na protest hlavu. Každé bodovanie je subjektívne, mala som pocit, že rozhodcovia nepripustili, aby sme vyhrali aj súťaž družstiev. Podľahli sme o 65 tisícin bodu,“ vraví členka strieborného tímu. V preskoku ju od bronzu delilo 25 stotín…

Družička bez kytice

Najsledovanejšou udalosťou olympiády sa v jej závere stala svadba Věry Čáslavskej s atlétom Josefom Odložilom.

„Vyvolala neuveriteľné davové šialenstvo. Mexičania podobne ako Japonci Věru milovali, v barokovej katedrále by neprepadol špendlík, nedalo sa prejsť, takmer šlo o život. Naozaj, niektorí ľudia sa vyštverali na sochy svätcov, mladomanželka sa obávala, aby sa im nebodaj niečo nestalo,“ vraví jedna z družičiek.

Pri tom sa aj zasmeje: „Boli sme družičky s kvetinami bez kvetov, v rukách nám v neuveriteľnej tlačenici ostali len stopky, na kostýmových sakách nám chýbali gombíky. Po svadobnom obrade sme takmer tri hodiny čakali v chrámovej kobke, kam nás odviedli, lebo sa nedalo bezpečne vyjsť von. A ešte aj potom sa prechádzali po námestí tisícky ľudí. Mladomanželov ochranka vyviedla bočným východom. Na svadobnú hostinu sme dorazili o tretej v noci. Nik však nešomral, doznievali v nás jedinečné emócie. Nesmierna popularita úspešného manželského páru vzbudzovala enormnú pozornosť médií i fanúšikov, noviny písali, že na svadbu sa prišlo pozrieť do stotisíc ľudí. Škoda, že sa ostro sledovaný vzťah časom tragicky pokazil…“

Snímka zo svadby Věry Čáslavskej s Josefom...
Věra Čáslavská, svadba Snímka zo svadby Věry Čáslavskej s Josefom Odložilom.

Visela som, kde sa dalo

Marianna so športovou gymnastikou prešla takmer celý svet. Lenže – podľa vyjadrení lekárov športovať vraj vôbec nemala – jej rodičom to zakazovali.

„Za úspešnú kariéru a za všetko krásne, čo som v nej zažila – a bolo toho neúrekom – vďačím otcovi. Po narodení som mala vykĺbené nohy, doktori boli striktne prísni: nijaký šport! Na gymnastiku som ani nepomyslela. Otec, ktorý sa staral o kondíciu brancov, sa s tým nevedel zmieriť. Tvrdil, že práve šport by mohol deťom s takouto diagnózou pomôcť,“ vracia sa do detstva.

Rozpamätáva sa, ako ju s nohami v sadre a v remeňoch vešal na dvere, na stromy, všelikde.

„Visela som, kde sa len dalo. Detstvo som prežila u babky v Moravskom Svätom Jáne. Lozila som tam v korunách stromov, prirodzene som si osvojovala orientáciu v priestore. Predtým som podstúpila liečenie i rehabilitáciu v bratislavskej nemocnici na Hlbokej. Paradoxne – neďaleko odtiaľ bola a stále je telocvičňa Sokola, kde sme so sestrou Dášou trénovali. Nedávno som ju navštívila – a spomienky opäť ožili, videla som tam všetky náradia, na ktorých som cvičila. Športovej gymnastike sme sa začali vážne venovať v telovýchovnej jednote na Vinohradoch, otec bol predsedom oddielu. Tréner Ján Čížik zrejme niečo vo mne vybadal, čo som nadobudla cvičením v detstve: odraz, rýchlosť, dynamiku pohybu. Mala som rada aj atletiku, najmä skok do výšky i diaľky,“ vymenúva. Živé striebro sa v jedenástich rokoch stalo prvý raz majsterkou republiky vo svojej vekovej kategórii.

Marianna Némethová - Krajčírová. Foto: Ľuboš Pilc, Pravda
Marianna Némethová - Krajčírová, Marianna Némethová - Krajčírová.

V záhrade u cisára Hirohita

V šestnástich vycestovala Marianna Krajčírová na svoju prvú olympiádu do Tokia 1964, vo výprave bola najmladšia.

„Zažívala som niečo úžasné, prvý raz som letela lietadlom, plnými dúškami som vstrebávala dosiaľ nepoznané. Veľmi sa mi páčila mentalita Japoncov. Věrka si ich podmanila precíznym majstrovstvom, nevtieravým pôvabom i eleganciou. Naše strieborné družstvo ako jediné pozval cisár Hirohito do jeho záhradnej rezidencie. Jedinečný zážitok!,“ opisuje nevšednú návštevu.

Do Japonska sa vrátila aj po mexickej olympiáde – a takisto šlo o veľmi príjemný pobyt. „V rovnakom čase sa s kariérou lúčili dva gymnastické idoly: Věrka i japonský hrdina Jukio Endo. Japonci nás pozvali na spoločné turné ich a našej reprezentácie. Šlo o exhibičné vystúpenia bez súťažného napätia a stresu, o to však priateľskejšie a srdečnejšie.“ Iný stres, napätie a veľká tragédia sa najlepšej slovenskej športovej gymnastke spája s jej treťou olympiádou v Mníchove 1972.

Marianna Némethová-Krajčírová. Foto: Pravda, Ľuboš Pilc
Marianna Némethová-Krajčírová Marianna Némethová-Krajčírová.

„Organizátori obrátili poradie, športovú gymnastiku zaradili na úvod Hier. V olympijskej dedine nás od izraelskej výpravy delil len plot. Ráno sme si s jej členmi mávali na pozdrav, povzbudzovali sme sa. Keď som na druhý deň po návrate domov v televízii videla, ako izraelských športovcov prepadli palestínski extrémisti a napokon prišli o život jedenásti športovci, oblial ma studený pot. Niečo temné akoby viselo vo vzduchu, veľmi ľahko sa tam dalo prejsť bezpečnostnými zónami. Nechcela som veriť vlastným očiam, že dejisko olympiády poznačí smrtiaci teror.“

Vidí sa vo vnučke

Po skončení kariéry sa Marianna Némethová-Krajčírová dala na trénerskú dráhu, venovala sa mládeži, takmer dve desaťročia pôsobila v Taliansku. V súčasnosti opäť pomáha v bratislavskej Slávii UK s prípravkou.

„Deťom sa venujem už len pre radosť, robia ma mladšou, udržujú ma v optimistickej nálade. Sledujem, či sa medzi nimi neobjavia talenty. Vybrala som si – aj vďaka oteckovi – najkrajší šport. Gymnastika je základom každého, neviem, ako by som bez nej žila, je mojou srdcovkou,“ vyznáva sa slovenská Športová legenda z roku 2016.

Marianna Némethová-Krajčírová s trofejou pre... Foto: Pravda, Ľuboš Pilc
Marianna Némethová-Krajčírová Marianna Némethová-Krajčírová s trofejou pre slovenskú Športovú legendu.

Nedávno na vlastné oči sledovala európsky šampionát v Glasgowe – a držala palce vnučke Zale Bedenikovej. „Po zranení sa nedostala do optimálnej formy, nemohla podať optimálny výkon, no je päťnásobnou majsterkou Slovinska. Dcéra sa tam vydala, so Zalou i jej mamou sa máme o čom rozprávať,“ pripomína držiteľka šiestich medailí z vrcholných podujatí (dve striebra z olympijských hier, zlato a bronz z majstrovstiev sveta, dva bronzy z majstrovstiev Európy). Veľmi sa teší na slávnosť 6. októbra v Bratislave pri príležitosti osláv storočnice československej športovej gymnastiky.

„Po čase sa opäť stretneme s bývalými kolegyňami, pospomíname na krásne časy. Akurát mi je smutno, že sa tohto veľkého sviatku nedožila Věrka. Jej smrť pred dvoma rokmi ma veľmi zasiahla. Mám jej byť za čo vďačná, brala som ju ako staršiu sestru.“

© Autorské práva vyhradené

29 debata chyba
Viac na túto tému: #Marianna Némethová-Krajčírová #OH 1968 #50 rokov od okupácie Československa