V mladosti sa venoval horolezectvu a skialpinizmu, neskôr prešiel na triatlon, z neho na ultramaratóny, najmä extrémne. Keď pred dvoma rokmi vyhral arktický yukonský (300 míľ), rozhodol sa vyskúšať Iditasport, jedno z fyzicky najdrsnejších podujatí v najnáročnejšej verzii Iditasport Impossible v dĺžke 1100 míľ (na bicykli, na lyžiach alebo bežecky). Pútavo rozprával, ako ho vlani nedokončil – pre omrzliny skončil po 600 míľach.
„Aj by som pokračoval, ale omrzliny sa rozšírili na kosť. Keď je mäso zmrazené, nevyzerá zle – ale keď ho rozmrazíte… Adrenalín a endorfíny vám bolesť zatlačia, necítite ju, ani keď mrzne,“ opisoval nepríjemnú okolnosť, ktorá ho zastavila.
"Stále je to obrovská výzva a neuzavretá kapitola. Rád by som tieto preteky dokončil. Noha je v poriadku, aj prsty. Nechcem to veľmi propagovať, lebo som po minulom roku trochu poverčivý,“ podotkol pri rozlúčke.
Pred pár dňami mi poslal stručný mail: „Dokázal som to. 1100 míľ cez Aljašku som dokončil za 29 dní a 20 hodín. Preteky som vyhral. Jano.“
V rozhovore približuje, čo na trase kopírujúcej zlatokopeckú magistrálu zažil v divokej prírode a ako mesiac trvajúcu tortúru absolvoval.
Aké poučenie ste si vzali z minulého roka – ak ste si nejaké vzali – a akú taktiku ste si stanovili?
Začal som pomalšie. Mal som lepší spacák, spoľahlivý varič. Bolo aj teplejšie, avšak sneh a snehové búrky sa vyskytovali na dennodennom poriadku. Bolo to preto náročnejšie ako minulý rok. Snežnice som mal na nohách každý deň – približne na 85 percent. Rozpadli sa mi, keď do cieľa ostávalo tristo kilometrov, ktoré boli najťažšie. Použil som popruhy z psích záprahov a snežnice som pozväzoval. Vydržali.
Koľko pretekárov štartovalo medzi bežcami, koľko celkovo? Koľko prišlo do cieľa?
Na 1100 míľ (cca 1800 km) štartovali traja bežci, dokončili sme dvaja: Katalánec Jorge Rufat-Latre a ja. Škót Scott Smith nedokončil. Bol som historicky šestnásty bežec v celej 25-ročnej histórii pretekov, ktorý ich absolvoval. Je to menej ľudí, než prešli cez Antarktídu alebo preplavili Atlantik na lodi. Bez akejkoľvek debaty – sú to najťažšie preteky na planéte.
Foto: Archív Jána Krišku
Aké počasie prevládalo, aký bol teplotný priemer, aké najväčšie mínus?
Teploty sa pohybovali okolo mínus desať stupňov Celzia. Najnižšie klesli k mínus tridsať, avšak s vetrom. Veterný index mohol byť okolo mínus štyridsať. Najväčšou prekážkou bol nový sneh. Pripadlo ho každý deň od 20 do 40 cm – 25 dní z 29-tich. Na Aljaške nemali toľko snehu za posledných dvadsať rokov. To spomaľovalo prechod o tridsať – štyridsať percent. Posledné dva týždne som mal priemer 80 kilometrov denne, bežal som 16 – 18 hodín. Vo finiši som šiel 36 hodín bez spánku.
Šli ste po rovnakej trase ako vlani?
Teraz organizátori určili trochu inú trasu. Išli sme tzv. južnou cestou, je náročnejšia. Menej obývaná a ide oproti rieke Yukon s veľkými protivetrami. Posledných 400 míľ je spoločných (severná a južná cesta), posledných päť dní bolo mimoriadne náročných. Prechod cez zamrznuté more bol dlhý približne päťdesiat kilometrov, fúkal ostrý protivietor, chvíľami víchrica. Prechod cez pobrežné pohorie a pobrežie pred cieľom v Nome, keď už meliete z posledného, s víchricami a kopcami mi dal poriadne zabrať. Mal som toho pravdupovediac dosť. Neveril som, že skončím, lebo som zablúdil vo víchrici. Kým vlani som sa neocitol v dramatickom ohrození života, teraz som sa s ním už skoro lúčil.
Čo všetko ste viezli na sánkach? Ako ste sa stravovali, čo ste jedli najčastejšie?
Náklad na sánkach mal približne štyridsať kilogramov. Viezol som v ňom výhrevný spacák, bivakové vrece, karimatku, varič na biele palivo (benzín). Propán pri nízkych teplotách nefunguje. Dehydratované jedlá, salámu, syry, čokoládové tyčinky, sušené ovocie, maslo a orechy. Náhradné rukavice, páperové bundy. Na sebe som mal syntetické páperky (páperie aj keď je hydrofóbne, navlhne!). Vo výbave som mal aj satelitný telefón, kameru gopro hero6 a iPhone. Počúval som audioknihy a muziku.
Ako ste sa stravovali, čo ste jedli najčastejšie?
Jedol som po každých piatich kilometroch sušené ovocie a tyčinky. Sušené dehydratované jedlo som mal dvakrát denne. Keď som prechádzal eskimáckymi dedinkami, šiel som do miestnych potravín a najedol som sa konzervového ovocia a mrazených jedál, ktoré som si zohrial v mikrovlnke.
Koľko párov topánok ste mali so sebou? Nemali ste omrzliny ako pred rokom?
Mal som dva páry topánok. Povrchové omrzliny som mal na tvári – zo silného vetra.
Museli ste prekonať nejakú krízu? Ak áno, v ktorej časti trasy?
Krízu som prekonával každý deň – najnáročnejšie boli najmä posledné tri dni, záverečný dvestomíľový úsek bol najnamáhavejší pre silný vietor a nový sneh!
Napredovali ste sám alebo ste s niekým bežali – aspoň časť trasy?
Prvých tisíc kilometrov som išiel s ostatnými pretekármi, na ďalších osemsto som sa vzdialil a išiel sám.
Kde ste väčšinou spali?
Spával som v zruboch, pod holým nebom i v telocvičniach škôl v dedinkách na trase. Zruby boli približne každých 50 km. Sú to historické obydlia, ktoré boli k dispozícii pútnikom na Iditarode pred sto rokmi.
V akej fáze trasy ste vedeli, resp. tušili, že dôjdete do cieľa?
Po celý čas som veril, že dobehnem do cieľa. Ani v tých najťažších chvíľach som nepomýšľal na to, že skončím.
Foto: Pravda, Robert Hüttner
Čím ste sa v mysli najviac zaoberali, na čo ste mysleli?
Nezaoberal som sa ničím, myslel som len na to, ako prekonať ďalší kilometer. Počúval som historické knihy, môžem byť profesorom americkej histórie.
Nečíhalo v divokej prírode nebezpečenstvo od zveri?
Videl som pár losov, muskogs – sú to zvieratá podobné jakom – a veľa stôp po vlkoch. Navzájom sme si neprekážali.
Zaregistrovali ste, že aj na Slovensku sa menila história?
Viem, čo sa dialo na Slovensku. Historickú váhu tých zmien som si uvedomil až potom, keď som došiel do cieľa.
Ako vyzerá cieľ? Čakal vás niekto z organizátorov?
Nikto ma v cieli nečakal ani nevítal. Bolo to antiklimatické. Cieľ je veľká drevená brána.
Neodhovárala vás rodina od druhého pokusu?
Rodina a kamaráti nechceli, aby som išiel. Manželka sa hnevala, starosť o piváreň, ktorú sme nedávno otvorili, ostala na nej – a aj na všetko ostatné. V našej klinike sme tiež mali problémy, časovanie môjho odchodu nebolo ideálne.
Kde ste si dožičili, resp. vychutnali prvú sprchu? Koľko kilogramov ste zhodili?
Za necelých tridsať dní na trase som sa sprchoval trikrát. Jedol som ako keby sa blížil koniec sveta. Stratil som veľa svalov, mal som desať kíl vody. Kumuláciu vody spôsobuje kombinácia straty bielkovín, pravostranného srdcového zlyhania, prebytku soli a svalovej traumy. Na štvrtý deň som sa jej zbavil. Myslím, že som schudol desať kíl. Pri mojej základnej váhe 65 kíl je to pomerne veľa.
Prvý pocit v cieli? Je časový limit, v ktorom musíte preteky zvládnuť?
Obrovská úľava, že už nemusím ísť ďalej! Limit je 35 dní.
Čo plánujete najbližšie?
Oddychovať! Prelaďujem sa na svoj profesijný režim. Som členom tímu WOGO (Women Orthopaedic Global Outreach), vymieňame kolenné kĺby pacientom v krajinách, kde si to ľudia nemôžu dovoliť. Ako internista robím pred – i pooperačné vyšetrenia. V máji ideme na Kubu. V septembri sa so synom Matúšom zúčastníme na majstrovstvách sveta ÖTILLÖ v swimrune.
Zachránil kolegu – pretekára
Ján Kriška sa počas pretekov zúčastnil na záchrannej akcii. Pretekár z druhej súťaže – štartovala o niekoľko dní neskôr – sa stratil. GPS vyhľadávač mal na sánkach, ale sánky opustil. Osem hodín sa tak podľa GPS nepohyboval. Pretekárovi rodičia a riaditeľ pretekov Iditarod Invitational požiadali šéfa pretekov Iditasport, ktorých sa zúčastnil Kriška, o pomoc. Keďže vedeli, že Kriška je lekár, poprosili ho o asistenciu.
„Dali mi snowmobil a po dvoch hodinách hľadania sme strateného účastníka našli. Bol to takmer zázrak, že nebol zamrznutý alebo omrznutý. Mal halucinácie zo spánkovej deprivácie. Mal šťastie, že sa cez noc pohyboval a teploty boli mierne. Deň predtým som sa postaral o omrznutého bicyklistu. Moja zdravotnícka skúsenosť bola na niečo dobrá,“ podotkol záchranca.