Slafkovského túžby. Po olympiáde a vyrovnaní sa zdravým

29.01.2018 06:00
Alexander Slafkovský
Alexander Slafkovský. Autor: ,

Po siedmy raz v rade sa stal (spoločne s kolegami z vodnoslalomárskej reprezentácie Michalom Martikánom a Matejom Beňušom) majstrom sveta v hliadkach 3 x C1.

Obhájil titul európskeho šampióna. Obsadil tretie miesto v celkovom hodnotení Svetového pohára. Stal sa vicemajstrom sveta. Rok zakončil ako jednotka renkingu Medzinárodnej kanoistickej federácie.

Alexander Slafkovský prežil sezónu ako z najkrajšieho sna. Po nej je jeho túžba po olympijskom štarte, na ktorý stále čaká, ešte silnejšia. Nič z nej však nemuselo byť. Nebyť nezlomnej vôle.

Konská noha

Tá musí mať u každého elitného športovca svoje miesto. To je nepísané pravidlo. Zanietenie a schopnosť nechať v tréningu i pretekoch všetko, rozdeľuje športové zrno od pliev. V prípade Slafkovského má však iný rozmer. Bolestivý.

„Odmalička som inklinoval k lyžovaniu. Mali sme to v rodine. Mama Dagmar, za slobodna Kuzmanová, bola bývalou československou reprezentantkou v zjazdovom lyžovaní. Otec Alexander zasa trénerom prípravkárskeho krúžku. Bol som jeho členom. Raz jeden kamarát povedal, že ide na vodnoslalomársky krúžok. Mal som šesť rokov, keď som rodičom povedal, že by som tam chcel ísť aj ja. Divoká voda ma drží až doteraz. Odmalička som mal problémy s nohami. Moja budúcnosť nemohla byť spojená s lyžovaním, a tak ma vodný slalom zachránil,“ začína svoj príbeh.

Keď sa opýtate, prečo sa musiel zriecť milovaných lyží, dostanete vysvetlenie. Po ňom sa vám do mysle nevkradne ľútosť, ale skôr obrovský obdiv.

"Keď som sa narodil, mal som obe nohy vytočené dovnútra. V lekárskom žargóne sa tomu hovorí konská noha. Lekári vtedy konštatovali, že moje nohy sú vytočené tak veľmi, že nikdy nebudem môcť chodiť. Otec si ako detský lekár postavil hlavu. Začal makať na tom, aby ma na nohy postavil. Momentálne sú obe po piatich operáciách, ale podarilo sa mu to,” usmeje sa. Toľká vnútorná sila ukrytá za jedným úsmevom. O náročných chvíľach hovorí pokojne, bez póz a fráz.

Alexander Slafkovský.
Alexander Slafkovský. Autor: Ľuboš Pilc, Pravda

"Otec so mnou trikrát denne cvičil. Vykrúcal mi nohy do opačnej strany. Nosil som topánky naopak. Pomáhali mi aj lyžiarky, ktoré držali chodidlá v správnom tvare,” pokračuje. Kým jeho rovesníci bezstarostne pobehovali okolo, Slafkovský prežíval detstvo, ktoré by jedným slovom charakterizoval ako: "bolestivé.”

"Raz sme išli na röntgenové vyšetrenie. Zistilo sa, že otec tak cvičil s jednou z mojich nôh, až ju zlomil. Keď som bol malý, nerozlišoval som, čo robia ostatní a že ja to robiť nemôžem. Keď som to ako-tak začal vnímať, už som na nohách stál. Nebolo to super, bežal som trochu inak ako ostatné deti. Naháňať som sa však vedel a robil som, čo som chcel,” pridáva jednu z príhod.

Silná motivácia

V živote dieťata je veľmi dôležitá psychika. Neubíjalo ho, že niektoré športové aktivity nemohol s rovesníkmi absolvovať?

"Vôbec nie, práve naopak. Motivovalo ma, aby som sa mohol vyrovnať zdravým deťom. Teoreticky by som mohol súťažiť aj na paralympiáde, ale túžba vyrovnať sa zdravým ma ženie vpred aj v súčasnosti. Keď sa mi to darí, je to veľký bonus. Aj keď to napokon nevyjde, zakaždým si poviem, že medzi zdravými je to pre mňa veľký úspech,” opisuje svoj nekončiaci sa zdroj športovej i životnej motivácie.

Ktoré športové aktivity nemôže robiť?

"Mám rôzne obmedzenia, napríklad v pohyblivosti ľavého členka. Nemôžem behať, jednu nohu mám o dve čísla menšiu. V kanoe mi to však neprekáža. Tam sú pekne skryté. Nemôžem ani bežkovať, nenaklopím nohu do požadovaného stupňa. Squash, tenis, futbal, florbal – nič pre mňa. Sú tam rýchle zmeny smerov,” ozrejmuje Slafkovský.

Tridsaťštyriročný rodák z Liptovského Mikuláša si preto musel nájsť iné spôsoby odreagovania sa i naberania fyzickej kondície.

Alexander Slafkovský
Alexander Slafkovský Autor: Pravda, Luboš Pilc

"Rád chodím na skialpinizmus, kde sú nohy v lyžiarkach dostatočne pevné. V lete rád vysadnem na horský či cestný bicykel. Milujem hory, rád lozím na skaly. Ale len tam, kde mi to nohy dovolia. Som rád, že to dokážem. To sú všetky moje zimné i letné športové radovánky,” rozosmeje sa.

Pôjde pred svadbou do Tokia?

Kedysi k nim patril aj ľadový hokej, ktorý Slafkovský zbožňoval. Brankársky výstroj si však už tak skoro neoblečie. Ak vôbec.

"V bránke som mal nohy viac rozhodené, zmenil sa spôsob mojej chôdze. Doplatil som na to artrózou druhého a tretieho stupňa na bedrových kĺboch. Pri štvrtom sa kĺby menia za umelé. Doktor mi povedal, že ak ich v 40-tke nechcem meniť, mal by som niečo vypustiť. Rozkľaky i nárazy na ľad boli veľmi náročné. V lanskej sezóne som po jednom tréningu dva dni kríval. Povedal som si, že aj keď ma to veľmi baví, nestojí mi to za to,” konštatuje Slafkovský.

S láskou života Jelou má dve deti – syna Alexandra a dcéru Jelku. V októbri 2020 si povedia spoločné áno. Ešte predtým by sa rád dočkal ďalšieho životného míľnika – olympiády v Tokiu.

"Stále mi chýba individuálny titul majstra sveta a olympiáda mi uteká medzi prsty. Ak budem zdravý a všetko pôjde podľa plánu, zabojujem o ňu,” uzatvára silný príbeh. Bude mať aj olympijskú kapitolu?

#Alexander Slafkovský
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk