Ultramaratónec: Mrazivú vášeň hreje adrenalín. Pri omrzlinách necítite bolesť

25.01.2018 06:00

Snívať je dovolené. A plniť sny úžasné. Neraz však aj mimoriadne dramatické. Keď počúvate rozprávanie lekára Jána Krišku o jeho extrémnych dobrodružstvách, ako by ste sa nevdojak ocitli v drsno-krásnej divočine nekonečných bielych plání Aljašky, ktoré ešte nezasiahla civilizácia. Len číra samota a úsilie prekonať rôznorodé nástrahy vyše tisícmíľovej vzdialenosti z Anchorage, juhu Aljašky, do Nome, mestečka pri Beringovej úžine.

Adrenalín a všetky endorfíny vám bolesť...
Adrenalín a všetky endorfíny vám bolesť zatlačia, necítite ju, ani keď mrzne, tvrdí Ján Kriška. Autor: Archív Jána Krišku

Silné puto s prírodou

Taký je Iditarod – kopíruje trasu psích záprahov po niekdajšej zlatokopeckej tepne. Môžete si vybrať beh, bežky alebo horský bicykel.

„Tam ste zodpovedný sám za seba, na nikoho sa spoliehať nemôžete. Keď pri mínus päťdesiatich stupňoch silnejšie dýchnete, vlhkosť z úst okamžite zamrzne, cez vlastný dych ani nevidíte. Keď vám začnú zamŕzať viečka a primrzne brada k šatke, je vhodné si ísť ľahnúť, lebo sa nedá existovať,“ približuje svoju skúsenosť bratislavský rodák, 50-ročný lekár-internista so zabehnutou praxou v meste Mount Airy v Severnej Karolíne v USA.

Total brutal. Iditarod patrí k najťažším z najextrémnejších ultramaratónov, ak nie vôbec najnáročnejší.

„Keď som v roku 2016 vyhral v kategórii bežcov Yukonský arktický ultramaratón v najdlhšej, tristomíľovej, verzii, lákalo ma vyskúšať si ešte niečo divokejšie. A tak som sa prihlásil na Iditarod,“ vysvetľuje viacnásobný účastník extrémnych podujatí. Kto im príde na chuť, sotva odolá ich výzvam. Niečo ako droga.

Ako sa absolvent bratislavskej Lekárskej fakulty UK, ktorý v detstve chorľavel, stane v dobrom slova zmysle dobrodruhom-zálesákom a skúša, aké je testovať vlastné limity?

„K športu som priľnul prirodzene. Aj v okolí Bratislavy sú zaujímavé terény. Karpaty som na bežkách i horskom bicykli zjazdil krížom-krážom. V Nízkych Tatrách som na chatu pod Ďumbierom vynášal náklad, skúsil som horolezectvo i skialpinizmus. V záľube hľadať strmšie výzvy som pokračoval aj v Amerike, keď sme sa tam životne i profesijne ukotvili. Silné puto s prírodou pretrvalo a stále pretrváva.“

Vyštartoval posledný, prišiel druhý

Ultramaratónec Kriška pripodobňuje hľadanie nových ultraakcií k šúpaniu cibule.

„Pod jednou vrstvou je druhá, pod druhou tretia, štvrtá, piata… Do roku 2011 som sa venoval triatlonom a horským bicyklom. Absolvoval som niekoľko Ironmanov na Havaji. Postupne som si pridával vzdialenosti – až po sto i viacmíľové vo vysokohorských terénoch vo Švajčiarsku (Iron Trail), Taliansku (Tor des Geants), Nórsku (Norseman), na Havaji (Xterra), v Patagónii (Ultra Fjord 100),“ vymenúva. Opisovať tieto fyzické peklá nemá zmysel, stačí si na ne kliknúť.

„Páčia sa mi súťaže v hraničných podmienkach. Keď ich zvládnete, dostávate novú motiváciu,“ vraví.

Páčia sa mi súťaže v hraničných podmienkach....
Páčia sa mi súťaže v hraničných podmienkach. Keď ich zvládnete, dostávate novú motiváciu, tvrdí Ján Kriška. Autor: Pravda, Robert Hüttner

Našiel ju aj v pretekoch Ötillö SwimmRun, kombinácii plávania a behu. „Je to nekonečne krásna jednodňová súťaž pre dvoch – ak by niekto v rozbúrenom mori dostal kŕč a potreboval by pomoc. Na majstrovstvách sveta 2014 sme so synom Matúšom skončili na 26. mieste. Bežíš a plávaš 75 km medzi 24 ostrovčekmi okolo Štokholmu: na pevnine 65 km, vo vode 10 km. Boli sme prihlásení aj vlani, ale museli sme preteky vypustiť, nepustili ma na ne omrzliny z Iditarodu. Ötillö-sériu organizujem v USA, chystáme druhý ročník. Matúš pripravuje v Banskej Štiavnici prvú slovenskú edíciu na tajchoch a po okolitých vrchoch,“ podotýka Kriška senior.

Trochu sme predbehli dej, aby sme naznačili, že Iditarod je len pre dokonale pripravených.

„Tam vás neprijmú len tak, musíte doložiť, čo máte za sebou. Na prvý pokus som neuspel. Medzitým som sa dozvedel o 135-míľových pretekoch Arrowhead v Minnesote, kvalifikácii na Iditarod. Tá oblasť je studenšia ako Aljaška – treskúca zima, bežná teplota mínus tridsať, na trase sú len tri kontrolné body, kde nájdete strechu nad hlavou. Vyštartoval som posledný, lebo sa mi roztrhli šnúrky, ktorými som mal priviazané sánky s povinným výstrojom. Myslel som si, že som vzadu, no po päťdesiatich míľach som viedol. Z televízie mi hlásili, že idem na rekord. Napokon ma predstihol jeden Švéd, skončil som druhý. Príjemne ma to prekvapilo. V extrémnych podmienkach som si osvojil beh so sánkami – je to predsa len iný pohyb,“ pripomína ďalšiu zdolanú métu spred troch rokov, výrazne mrazivú.

Rodina myslela na najhoršie

Ďalšiu – tristomíľovú a víťaznú – pridal v nasledujúcom roku. Z bežcov najrýchlejšie absolvoval Yukonský arktický ultramaratón. „Myslel som si, že usporiadateľov Iditarodu týmto presvedčím. Im sa však nepáči, že Yukon má v názve prívlastky – najstudenší a najťažší, za taký ho neuznávajú. Keď však videli, čo všetko som zvládol, prikývli.“

Takže – vitajte na Iditarode!

Čo musí mať účastník vo výbave?

"Je predpísaná: spacák najmenej do mínus štyridsať stupňov, ľahkú a výhrevnú páperovku, expedičné veci, satelitný telefón, varič, určité množstvo jedla. Máte na výber jednu z troch vzdialeností: 200 míľ, 350 a vyše 1000. Zvolil som si najdlhšiu. Úvod je ešte civilizovaný – približne každých päťdesiat kilometrov je nejaká chatka, môžete si kúpiť jedlo alebo prespať. Akonáhle prejdete cez Aljašské pohorie, ste mimo civilizácie odkázaný sám na seba. Na 600-míľovej trase sú tri dedinky – a medzi nimi divočina. V osadách môžete prespať, na ďalších 300 míľach sú tri zruby.

Iditarod. Keď prejdete cez Aljašské pohorie,...
Iditarod. Keď prejdete cez Aljašské pohorie, ste mimo civilizácie odkázaný sám na seba. Autor: Archív Jána Krišku

Využil som všetko, ale aj tak som niekoľko nocí spal vonku. Denne som bežal, prípadne šiel, šestnásť až osemnásť hodín. Nie však tak rýchlo, aby som stihol prísť do ubytovní. Nedovolili to drsné podmienky – napadlo veľa nového snehu, brodil som sa vysokými závejmi. Organizátori presmerovali pôvodnú trasu psích záprahov, preto sme ju nemohli využiť. To bol najväčší limitujúci faktor.

Cestu vyznačujú odrazové sklíčka na stromoch. Paradox – vidíte, že civilizácia tu je, ale ste od nej veľmi ďaleko. V hlbokej belobe môžete ísť desať, dvadsať kilometrov, ale nie päťsto. Keď husto sneží, neraz sa prepadnete – ako keby ste šli cez rašelinisko alebo mokraďovisko. Nemáte sa čoho chytiť, len sánok, to je kotva. Za šestnásť hodín som prešiel niekedy len šestnásť kilometrov – a to som šiel na plné pecky," schuti sa zasmeje.

Ako funguje kontrola účastníkov?

„Monitorujú nás satelitné vyhľadávače. Nanešťastie, keďže som bol dlho bez bateriek, vyhľadávač mi vypol. Moji najbližší videli, že sa dva dni nepohybujem. Vystrašili sa, mysleli už aj na najhoršie. Yukon mal z tohto pohľadu lepšie zabezpečenie, dôjdu za vami snowmobilom. Na Iditarode nie, vzdialenosti sú príliš veľké. Keď máš neriešiteľný problém, môžeš zavolať lietadlo. Lenže – nemôže pristáť hocikde. Keď ide do tuhého, podporný systém nie je až taký dobrý.“

Život ponúka veľa tém

Na čo myslí ultramaratónec počas extrémneho dobrodružstva?

„Na všeličo.“ Aj na prežitie?

„Vôbec! V nijakom bode pretekov som sa neobával o život. Sústredil som sa na to, kedy kde prídem, koľko to bude trvať. Rozmýšľal som o všetkom možnom, život ponúka veľa tém. Počúval som muziku i audioknihy, mám rád hudbu – akúkoľvek. Pri Hexe si zresetujete hlavu, obľúbil som si aj slovenskú skupinu Diego. Keď už nejde dobiť baterky, kochám sa v prírodných scenériách. Dni sú krátke, väčšinu trasy bežíte v noci – kým sa dá. Každá dolinka má inú mikroklímu. Zbehnete do kotliny – a zrazu je aj mínus 55.“

Ultramaratónec Ján Kriška na prežitie počas...
Ultramaratónec Ján Kriška na prežitie počas extrémneho dobrodružstva nemyslí. Autor: Archív Jána Krišku

Ako sa v takých podmienkach človek stravuje?

„Najviac som jedol sušené ovocie a salámy. Nedá sa veľa jesť, pri hlboko mínusových teplotách je všetko na kosť. Pôvodne nám mali na určité miesta zhodiť z lietadla potraviny, no to sa pre extrémne podmienky nekonalo. Riaditeľ pretekov nám ich priniesol do jedného zrubu. Lietadlom sa nedalo pristáť, na miestach, kde nebýval sneh, sa ho nasypalo až-až. A na skútri môžete ísť len do určitej vzdialenosti, nie dlhšej ako 100 km. Pri mínus 55 stupňoch nič nefunguje, ani nenaštartujete, motory nahrievajú plameňometom, aby naskočili. Našťastie, keď je taká zima, nie je veľká vlhkosť vzduchu. Na Yukone bola vyššia, niektorým účastníkom zmrzla v prieduškách, museli skončiť,“ porovnával.

Šlo Kriškovi niekedy do tuhého?

„V mojej hlave nie, hoci mi zlyhal varič, nemohol som si variť vodu, čo mi komplikovalo situáciu. Vedel som však, že som už blízko civilizácie, nemyslel som si, že ide do tuhého… Najhoršie bolo, že v tuhom mraze sa mi nevysušili topánky, zamrzli zvnútra. Snežnice ma otlačili, urobili mi pľuzgiere – a na ne mi topánky tlačili. Rany na bokoch chodidiel sa zväčšovali a omrzli – a to bol problém. Normálne by som si topánky oteplil tak, že by som do nich dal termosku s horúcou vodou. Keď som si ráno obúval, boli zmrznuté.“

Zmrznuté mäso nevyzerá zle

Kriška vyhral medzi bežcami 350-míľovú verziu.

Keď je mäso zmrazené, nevyzerá zle - až keď ho...
Keď je mäso zmrazené, nevyzerá zle - až keď ho rozmrazíte, vraví Ján Kriška. Autor: Pravda, Robert Hüttner

„Tým sa nechválim, zapísal som sa na tisícmíľovú. V nej do cieľa dorazili šiesti cyklisti, no ani jeden bežec. Vydržal som do Ruby, zlatokopeckého mestečka. Od neho sú eskimácke dedinky každých 50 míľ, tam už cítiť civilizáciu. Po prešľapanej ceste po rieke sa dalo ísť už rýchlejšie. Lenže mal som také omrzliny, že som musel skončiť. Za šestnásť – od 19. februára do 6. marca – som prešiel šesťsto míľ.“

Ako lekár vedel posúdiť vážnosť svojich zdravotných komplikácií.

„Aj by som pokračoval, ale omrzliny sa rozšírili už na kosť. Viete, keď je mäso zmrazené, nevyzerá zle – až keď ho rozmrazíte. Adrenalín a všetky endorfíny vám bolesť zatlačia, necítite ju, ani keď mrzne… Funguje tam systém indiánsko-lokálnych kliník, sestrička cez satelitný telefón hovorí s doktorom v spádovom meste, no zdiagnostikoval som sa sám. Radil som jej, ako ošetriť a olúpať mŕtvu kožu. Rany sa mi zahojili v lete – po šiestich mesiacoch.“

Má po omrzlinách následky?

„Akurát jazvy, ale nohy sú v poriadku. V máji som po zranení prvý raz behal. Omrzol mi aj nos, amputovali mi končeky dvoch prstov na ruke, trošku mi z nich odštikli,“ vraví, ako by to bola bežná vec. „Vôbec to nevidno, prsty mi trochu natiahli.“

Môže si ako ako lekár dovoliť byť dlhšie preč? „Som spánkový lekár i lipidológ, čo je cholesterol. Spánková medicína nie je akútna záležitosť, pacientov vidím, keď ordinujem. Mám ich dosť, toto ma živí i baví – a dáva mi možnosť robiť aj ostatné veci. Ale áno – pri dlhších pobytoch by mi mohlo z klientely ubudnúť, takže myslím aj na to.“

Pivo, reštaurácia, farma

Vzápätí priblíži, čo myslí pod ostatnými vecami.

„Keď mi nohy ešte nedovolili behať, otvorili sme piváreň. V logu má nosičskú siluetu. Pivo som varil doma už sedem alebo osem rokov, bavilo ma to. Manželke sa zapáčila jedna budova v meste, prerobili sme ju na krčmičku. Máme otvorené štyri dni v týždni,“ objasňuje.

Poznáme – kde sa pivo varí, tam sa dobre darí. „Môže byť, no je za tým veľa práce i času. Najradšej mám plzenské, robíme aj plzenský ležiak. Vyrábame dvanásť druhov, niečo na belgický štýl, aj kyslé pivá, celú škálu. V pivovare zamestnávame troch ľudí, sládok som ja,“ konštatuje.

Iditarod kopíruje trasu psích záprahov po...
Iditarod kopíruje trasu psích záprahov po niekdajšej zlatokopeckej tepne. Autor: Archív Jána Krišku

Aby sa s manželkou prípadne nenudili, aj farmárčia. „Kúpili sme pozemok pri dome, okolo 20 hektárov – a gazdujeme. Máme do päťdesiat zvierat: prasiatka, ovce, kozy, sliepky, zajace, kačice. Sused má na našom pozemku kravky, aj z nich máme úžitok; staráme sa aj o vinohrad. Na vianočnom stole sme mali všetko naše: kapustu, klobásky, prošuto, pivo… Po dlhom čase sme sviatkovali aj s deťmi na Slovensku.“

Má recept, ako sa to dá všetko stihnúť?

„Po večeroch robíme v pivovare, ráno behám alebo plávam. Manželka ráno i večer obhospodári hydinu, vodu a krmivo máme nachystané, zvieratká toho až tak veľa nepotrebujú. Činorodosť dáva životu zmysluplný rozmer,“ naznačí Ján Kriška takmer filozoficky krédo, ktorého sa drží.

Nedokončená kapitola

A tak ešte raz – čím ho vábia hraničné situácie?

„Láka ma a zároveň fascinuje, že som schopný extrémne situácie zvládnuť. Teší ma, že vyriešim pacientom ich problémy, vyrobím pivo i zabíjačkové špeciality. Hranicu si stále posúvam, je to inšpirujúce: áno, toto mám za sebou, čo keby som skúsil niečo iné,“ zdôrazní.

A Iditarod?

„Stále je to obrovská výzva a neuzavretá kapitola. Rád by som tieto preteky dokončil. Noha je v poriadku, aj prsty,“ podotkne.

Čo na to jeho najbližší? „Manželka je nešťastná, ani deti nechcú, aby som šiel. Vysvetľujem im, že počas dvadsiatich ročníkov tam nik nezahynul – a omrzliny sa prihodia ľuďom aj inde. Viem, že na najbližší ročník sa chystá medzi cyklistami aj Slovák Štefan Chmel. Už sme si dohodli rande v Anchorage.“

A tak vám nevdojak zíde na um evergrín Waldemara Matušku: …těch tisíc mil, těch tisíc mil má jeden směr a jeden cíl…

#Ján Kriška #Aljaška #ultramaratónec
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
22,99
Sweet červené ruže a alstromérie

Sweet červené ruže a alstromérie

47,99
In eterno flower box šesťhran "M" maslové a  fialové ruže

In eterno flower box šesťhran "M" maslové a fialové ruže

Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk