Foto: (archív PH)
Vlani v decembri ste zmenili prostredie a vyrazili ste do Afriky. Lozili ste aj v kopcoch, alebo ste len spoznávali prostredie, do ktorého sa nedostanete často?
Afrika je krásna, aj keď práve neleziete na kopce. Túto cestu som prezentoval skôr ako dovolenku. Hlavným cieľom neboli športové výkony, ale ja sa usilujem aj vtedy vybehnúť vždy na nejakú horu. Bol som v Namíbii a vyšiel som na pekný vrch Spitzkoppe, ktorý volajú aj africký Matterhorn.
Vystúpili ste na najvyššie vrchy všetkých kontinentov a zvládli ste tiež africké Kilimandžáro…
Vystúpil som na Kilimandžáro, ale aj na niektoré ďalšie africké kopce. Musím zdôrazniť, že aj Afrika je parádna na lezecké terény, má náročné, skalné i vysoké vrchy.
Vníma horolezec rozdiel, či lezie v Európe, Ázii či Afrike? Rozlišujete rôzne charaktery pohorí a vrchov?
Samozrejme, každý je iný, skaly sú rôzne, majú iný reliéf. Neupadnete do rutiny, riešite vždy odlišný charakter terénu, iné podmienky. Nemám nič proti umelým stenám, ale keď ste na jednej ceste piaty či šiesty raz, už si ju zapamätáte, leziete po pamäti, sotva vás niečo prekvapí.
Čo vám najviac sedí, kde sa cítite najlepšie?
Doma som v Tatrách, tam sa mi lezie najlepšie. Na Tatry nedám dopustiť nielen preto, že tam bývam. Sú to dospelé hory, ktoré ponúkajú horolezcovi všetko, čo potrebuje. Nájde v nich aj tisícmetrové steny, ťažšie cesty a výstupy ako v Alpách. Ale, samozrejme, nemôžem zabudnúť na Himaláje, kam vyrážam každý rok a v nich sa cítim tiež ako doma.
Mimochodom, poznáte aj niečo také ako dovolenku pri mori?
Nie som úplne rezortný typ. Na rezortného dovolenkára som ešte nedozrel. Ale na expedíciách na rôznych kontinentoch sa stalo, že som dorazil aj k moru. A je to príjemné na deň-dva si oddýchnúť, zrelaxovať, okúpať sa.
Otázka smerovala k tomu, či sa vyberiete na klasickú rodinnú dovolenku, povedzme do Egypta…
Vidíte, precestoval som svet, ale tam som v živote nebol. Nie som človek, ktorý ide na jedno miesto a tam sedí a opaľuje sa. Isteže, zopárkrát som bol aj na dovolenke pri mori, keď boli ešte deti malé. Prispôsobil som sa, ale aj vtedy som sa usiloval, aby som mal aktívny program.
Vaše deti sú už dospelé…
Lucka má 29, Peťo o tri menej. Dcéra je vydatá a teším sa práve z dvojmesačnej vnučky. Syn študuje, študuje a študuje. Pôsobí na univerzite na Floride, kde prednáša a robí si doktorát.
Aj lozí?
Nie, naše deti sme do lezenia netlačili. Usilovali sme sa sledovať, čo ich baví a podporovať ich v tom. Skôr boli na umenie ako na šport. Ak nerátam historický šerm, ktorý má niečo z jedného i druhého.
Trvalo vám 19 rokov, kým ste vyšli na všetky osemtisícovky. To nie je krátka etapa života. Ako ste sa v nej zmenili?
Nedokážem to zhodnotiť. To vedia a vidia lepšie iní. Ja si myslím, že som stále rovnaký, ale viem, že to tak nie je. Dúfam aspoň, že som sa nezmenil k horšiemu…
Foto: (archív PH)
Ako vás ovplyvnili výstupy, hory, kopce?
Neviem si ani predstaviť, ako by vyzeral môj život, keby som neliezol… Určite by bol iný, ale porovnať to neviem. Skrátka, celý život som v horách. To nie je len devätnásť rokov, od prvej po poslednú osemtisícovku. Na prvú expedíciu, na Lhoce, som sa vybral v roku 1996, takže je to už vyše 21 rokov. A predtým som chodil takisto do hôr, na môj prvý vysoký kopec – Pik Korženevskij – som vystúpil v roku 1986. Prakticky od sedemnástich rokov som sa venoval horolezectvu, pohyboval som sa v Tatrách. Hory sa stali súčasťou môjho života. Som s ním spokojný. Pokojne by som si ho ešte raz zopakoval.
Čo ste sa v horách naučili?
Najviac asi tomu, že sa nesmiem vzdať pri prvom neúspechu. Lebo nie všetko na prvý pokus vyjde. Nie vždy je cesta k úspechu jednoznačná a nie je ani jasné, či dosiahnete, čo ste si zaumienili. Naučil som sa pokore. Nemôžem prestať robiť veci len preto, že som nebol úspešný. Asi sa tomu hovorí vytrvalosť. Alebo je to niečo medzi vytrvalosťou, tvrdohlavosťou a horolezeckým egoizmom.
Čo je to horolezecký egoizmus?
Keď svoje ciele, horolezecké plány presuniete pred všetko iné. Aj na úkor rodiny. Keď to zrátam, prežil som v Himalájach celé roky. Mohol som ich stráviť inak, napríklad s deťmi. To je najväčšia daň, ktorú zaplatíte. Deti vyrastú, čas plynie a už ho nikdy nevrátite. Nikdy už nezažijem čas, keď boli malé.
Vyčítali vám to niekedy?
Absolútne nikdy, ani v náznaku. Aj ony to tak berú, že tak to má byť, že ich otec nikdy inak nežil.
Pamätáte si ešte každý detail svojich výstupov, aspoň tých na osemtisícovkách?
Žiaľ, nie. Na každej expedícii zažívam prevahu pekných okamihov, rád by som si ich všetky zapamätal, ale nejde to. Nové zážitky prebijú predchádzajúce. Určite na to vplýva aj výška, v osemtisíc metroch mozog nefunguje presne tak, ako by fungoval, keby kyslíka bolo dosť. Veľa vecí si človek nezapamätá, lebo sa na harddisk jednoducho neuložia. Je dobré, že si môžem niečo oživiť vďaka fotografiám a videu. Najmä na besedách, či pri nejakej práci, keď sa vraciam k expedíciám, si pospomínam aj na detaily, o ktorých som si myslel, že sú už dávno z pamäti vymazané. A nie sú. Len ich treba naštartovať.
Z ktorého kopca je najkrajší pohľad na svet?
Určite z Kailasu… Ale na tejto posvätnej a legendami opradenej tibetskej hore ešte nik nestál. Je považovaná za stred sveta. Ale obrátim to. Neviem, či veľa ľudí u nás pozná Choč. Nádherná hora. Vrelo ju odporúčam všetkým Slovákom. Choč je výhľadovo jeden z top slovenských kopcov. Nie je to úplne najľahší výstup, trvá niekoľko hodín, trochu sa človek spotí, ale stojí to za to.
Ktorý kopec na svete je pre vás najkrajší?
Som lokalpatriot, určite by som spomenul na prvom mieste Tatry. Nerád by som vypichoval kopce, lebo ostatné by sa mohli uraziť.
Spýtam sa teda inak: ktorá hora vám dala najviac zabrať, najviac vám vzdorovala?
Z osemtisícoviek pre mňa najviac znamenala Annapurna. Na nej som prežil najviac neuveriteľných zážitkov, pekných, smutných i dobrodružných. Je to nádherný kopec, ale nechcem ho vyzdvihovať ako najkrajší. Lenže vystupoval som naň najčastejšie – štyri razy. Dva pokusy boli úspešné, dva nie.
Čím je Annapurna výnimočná?
Vždy som o nej vedel, že nie je jednoduchá. Nebola k nám príliš ústretová, ale asi to vnímam aj z pohľadu poľského kamaráta Piotreka Pustelnika, ktorý ju zdolal ako poslednú zo všetkých osemtisícoviek. Bol som na nej s perfektnými chalanmi, to je ďalšia vec, ktorá ovplyvní vaše dojmy. Môžete byť na krásnej hore, ale keď ste tam s ľuďmi, s ktorými si nesadnete, je to problém. Vaše pocity z kopcov ovplyvňujú najviac ľudia, nie ony samé. Najsilnejšie zážitky sú spoločné, s kamarátmi.
Spomenuli ste Pustelnika, ktorý patrí medzi horolezecké legendy. Medzi ne ste sa zaradili už aj vy. Kto je pre vás najväčšia osobnosť vo vašom športe?
Uf, nikdy som o tom takto neuvažoval, nerobil som si nijaké rebríčky… Som Slovan a ak uvažujeme o výškovom horolezectve, pre mňa bol vážnou personou Poliak Wojtek Kurtyka, výborný chalan bol jeho krajan Jurek Kukuczka, na skvelej fyzickej i mentálnej úrovni je Kazach Denis Urubko. Samozrejme, veľkou legendou je Messner, každý ho pozná, dokázal veľa prevratných vecí. Ale nemusím zostať len za hranicami…
Foto: (archív PH)
Koho ste obdivoval medzi Slovákmi?
Sú to horolezci, ktorí boli pre mňa bohovia. Keď prišli napríklad chalani z Kančendžongy a v smokoveckom amfiteátri sme sledovali film z ich výstupu, pozeral som na nich s nesmiernou úctou. Pojmami sú Juzek Psotka, Mišo Orolín, Ivan Fiala, ale aj Ivan Gálfy, hoci on v závere liezol menej, skôr viedol. Ale Ivan Gálfy bol len jeden, nijaký iný nebol a už ani nebude. V roku 1988 fantastická štvorka vyšla na Everest Boningtonovou cestou – Just, Jaško, Becík, Božik… Menej sa vie, že predtým Just s Becíkom boli aj na Lhoce. Robili výstupy, ktoré boli v tom čase na špičkovej úrovni. Priekopnícke. Mali guráž, pustili sa do niečoho, o čom bol málokto presvedčený, že sa to vôbec dá urobiť.
Vašou poslednou osemtisícovkou bola vlani v máji Dhaulágirí, na ktorú vyliezol Zoltán Demján s Kazachmi v roku 1988 a tento výstup bol označený za výkon roka…
V tom čase to bolo niečo výnimočné. Bolo len málo horolezcov, ktorí si verili a pustili sa po takej ťažkej ceste na vrchol. To, čo Zolo dokázal, chcelo aj viacero iných, ale nepodarilo sa im to. Bol prvý úspešný, v tom čase absolútna špička. Osemdesiate roky predstavujú zlatú éru. Liezlo sa veľa a čo výstup, to vážny športový výkon.
Zaregistroval váš výnimočný výkon aj horolezecký svet?
Komunita špičkových výškových lezcov nie je početná. Štatistiku skresľujú komerčné výstupy alebo výstupy tých, ktorí výjdu na jednu osemtisícovku, ide im o to, aby si to vyskúšali. Najmä Everest je v tomto fenomén, láka stovky ľudí, ale nie sú to všetko horolezci. Skutočná skupina výškových lezcov, ktorá sa pravidelne stretáva v Káthmandu, Nepále, Himalájach, Pakistane, Karakorame, vie o sebe veľmi veľa. Vedela aj o mojich aktivitách a teší ma, že všetky reakcie boli pozitívne. Aj preto, že medzi nami prevláda fandenie, navzájom si prajeme, nepostrehol som nikdy rivalitu.
Napriek všetkému, čo hovoríte: aspoň trošku vás to napĺňa uspokojením, radosťou, že ste zvládli Korunu Himalájí?
Teším sa z mnohých vecí, toto medzi dôležité nekladiem. Mám radosť, že som vystúpil na Dhaulágirí a aj z toho, že som tam bol so Slovákmi. Lebo po dlhom čase to bola čisto slovenská expedícia. V mojom prípade po devätnástich rokoch, pretože všetky predchádzajúce boli medzinárodné. Teším sa, že bol so mnou na vrchole Miško Sabovčík. Nezabúdam ani na ostatných, ale on bol na prvej expedícii v Himalájach a hneď vystúpil na osemtisícovku. To sa nestáva často, lebo nováčikovia zvyčajne platia daň, potrebujú čas, aby zistili, čo vysoké hory obnášajú, ako v nich reaguje telo, lebo to sa nikde nedá natrénovať.
Často sa v súvislosti s horolezcami hovorí o motivácii, akiste aj preto, že ľudia považujú váš šport za rizikový…
Ja ho za príliš rizikový, ak chcete nebezpečný, nepovažujem. Určite nie viac ako automobilový či motoristický šport, parašutizmus alebo iné. Ovplyvňujú to médiá. Len málo expedícií, výstupov končí vážným alebo až smrteľným úrazom. Ale o tých sa dočítate a počujete najviac. To skresľuje situáciu.
Neraz ste zdôrazňovali, že výstup na všetky osemtisícovky nebol pre vás hlavný cieľ. Ale už ste stáli na vrchole všetkých a skoro vždy ste chceli vyskúšať niečo nové. Aký cieľ si stanovíte teraz?
Môj život sa nezmení. Pravdou je, že spravidla ma to ťahalo tam, kde som ešte nebol. Keby bol však mojou ambíciou len výstup na všetky osemtisícovky, asi by som ich plánoval inak, nebol by som štyri razy na Annapurne. A teraz by som bol spokojný a s horolezectvom by som skončil. Venoval by som sa iným aktivitám, ako mnohí iní. Práve však plánujem program na tento rok.
Už viete, ako bude vyzerať?
Ako mnohé iné roky predtým, nič sa nezmení. Chcem vyraziť opäť do Himalájí a teraz vyberám so svojím častým spolulezcom Horiom Colibasanom nejaký hodnotný cieľ, ktorý by vyhovoval obom. Trošku nadnesene poviem, že štrnásť osemtisícoviek bol vedľajší produkt. Boli dôsledkom toho, že sa pohybujem vo vysokých kopcoch už vyše dvadsať rokov. Keď niečo robíte veľmi dlho, tak sa vám väčšinou aj veľa podarí.
Môžete hovoriť o tohtoročnom programe už konkrétnejšie?
Chceme ísť na jeden z kopcov, kde sa nám vyliezť nepodarilo. Likvidovať resty, ako hovoria horolezci, pokúsime sa zvesiť z nich pytel. V hre sú tri. Severný hrebeň Manaslu, ktorý sme plánovali už pred troma rokmi. Aj na Dhaulágirí sme mali vymyslenú trasu, ktorá by bola prvovýstupom, aj sme sa na ňu boli pozrieť, ale nemali sme dosť času, lebo počasie bolo hrozné. A zostáva ešte Everest, na ktorom sme boli s Horiom v roku 2014, aj tam sme mali pripravenú cestu na vrchol. Vlani bol Horia na Evereste bez kyslíka ako prvý Rumun. Ale nevylučuje, že sa tam vráti, je presne ten typ ako ja. Nekompletizuje tvrdohlavo Korunu Himalájí, ale vyberá si cesty. Ľudia už stáli na všetkých vrcholoch, ale na každý vedú mnohé cesty. A tie sú dôležité.