Oveľa horšie sa však pre neho skončilo decembrové kondičné sústredenie v Taliansku. Nešťastný pád pred hotelom v posledný deň roka mal za následok vynechanie celej uplynulej sezóny.
Úplne som sa zošrotoval
Namiesto osláv Silvestra ho čakali ťažké chvíle a náročná cesta domov.
„Vždy som sa čudoval, ako sa môžu starší ľudia dolámať, keď len padnú na chodníku. Teraz už viem… Šmykol som sa a padal priamo na tvár. Aby som si nerozbil nos a nevybil zuby, stiahol som pod seba ruku a vytvoril tak strašnú páku. Zlomil som si ramenné púzdro, odtrhlo mikĺb, chrupavku a zlomilo lopatku. Úplne som sa zošrotoval,“ spomína na nepríjemnú udalosť 41-ročný rodák zo Šale.
V miestnej nemocnici mu zabandážovali ruku a následne ho čakal okamžitý prevoz domov. Na Slovensku absolvoval viaceré vyšetrenia a konzultácie. Lekári mu ihneď naznačili, že to s ním vôbec nevyzerá dobre.
„Ortopéd a špecialista na ramená Norbert Krajcsovics rozhodol, že ma musia akútne operovať, inak sa rameno nikdy nedá dokopy. Hrozila mi aj plastika, našťastie nakoniec nebola potrebná. Pred očami mi prebehla celá moja kariéra. Len som si povzdychol – úžasné… Už štvrtého januára som šiel pod nôž. Pán doktor ma dal parádne dokopy. V ramene mi ostanú titánové skrutky, skoby a mám tam aj jednu slučku, ktorá to celé drží pokope. Po operácii odhadovali rekonvelescenciu na 12 až 15 mesiacov,“ približuje dvojnásobný majster sveta v trape (2014 a 2015).
Pochvaľuje si, že aj vďaka pomoci dvoch výborných terapeutiek Evy Matlahovej a Lucie Holkovej, sa dáva postupne dokopy. Dokonca o čosi rýchlejšie, než sa predpokladalo. „Spočiatku mi bolo často do plaču. Dva-tri mesiace som mal ruku fixovanú a nemohol som s ňou nič robiť. Hýbať sa, ani ísť von na prechádzku. Vďaka operácii mi dali dokopy púzdro aj kĺb, ale svaly mi totálne ochabli a nevedel som ani zdvihnúť ruku. Teraz je to oveľa lepšie. Už som si bol aj zastrieľať. Prvú ranu rameno udrží, ale ešte to nie je úplne, ako by malo byť. Mám šťastie, že mám po boku manželku Paťku. Nútila ma a aj núti robiť niektoré pohybové a doplnkové cvičenia, ktoré som v minulosti neznášal. Teraz sú však veľmi potrebné,“ vysvetľuje dlhoročný slovenský reprezentant.
Foto: Pravda, Ľuboš Pilc
Bál som sa, že je koniec
Informácie pred operáciou mu nedávali príliš veľa dôvodov na optimizmus. Vážne sa zamýšľal, čo ho čaká.
„Bál som sa, že je koniec. Mal som hlavu v smútku. Teraz sa mi už o tom rozpráva ľahko, ale bolo to veľmi ťažké. A nie len psychicky, lež aj fyzicky. Po tridsiatich rokoch na strelnici mi bolo zaťažko pomyslieť na to, že mám skončiť zo dňa na deň,“ hovorí trojnásobný účastník olympijských hier.
Keď sa začal jeho stav postupne zlepšovať, zvažoval, keby bude môcť vziať flintu do rúk. „Pôvodne som chcel strieľať už v júni, ale hneď mi vysvetlili, že to tak rýchlo nepôjde. Preto som musel vynechať celú sezónu. Robím všetko, aby som stihol začiatok budúcej. Už som bol trénovať s otcom a technicky som to zvládal dobre. Musím si však ešte zvyknúť na tradičné otrasy zbrane. Keďže od operácie ubehlo necelých desať mesiacov, je to na dobrej ceste,“ myslí si.
Teší ho, že mu v ťažkých chvíľach pomohli nielen všetci najbližší, ale aj ľudia zo Športového centra polície či Slovenského streleckého zväzu.
„Vo všetkom tom nešťastí som mal aspoň trochu šťastie, že rok po olympiáde je vždy o čosi voľnejší. Oddýchol som si len po psychickej stránke. Človek si uvedomí, aký náročný je každý pohyb. Aj ten, ktorý sa zdá byť úplne jednoduchý. Takáto situácia vás prinúti zaoberať sa dôležitejšími vecami ako je šport. V minulosti som už premýšľal aj nad tým, ako a kedy asi ukončím kariéru. Vôbec mi však nenapadlo, že by to malo byť pre zranenie,“ dodáva.