Jej bohatý príbeh dopísal koncom augusta v Trnave, kde z talentovaného žiaka vyrástol atlét svetovej extratriedy. „Hlava a myseľ chceli pokračovať, ale telo povedalo dosť. Koniec prišiel spontánne,“ vraví slovenský rekordér. Rád by sa venoval biznisu či pôsobeniu v slovenskej atletike a popritom začal so stavbou rodinného domu.
Pred niekoľkým týždňami ste ukončili bohatú kariéru. Ako ste si užili dni bez každodennej driny a športového adrenalínu?
Moja niekoľkoročná rutina sa poriadne zmenila. Dal som zbohom takmer každodenným tréningom a mám pocit, ako by som bol v týchto dňoch menej činný ako kedysi.
Sú veci, ktorým sa momentálne viac venujete, pretože ste na ne nemali čas počas aktívnej kariéry?
Nič špeciálne. Viac sa venujem prácam v domácnosti. Nakoľko mám viac času, plánujem stavbu rodinného domu. Verím, že s tým začnem už tento rok a do zimy stihnem postaviť aspoň nejakú časť.
Čo považujete za svoje najväčšie športové úspechy?
Nebolo ich málo. Rozhodne k nim patria majstrovstvá sveta 2007 v Osake, kde som získal bronz a titul majstra Európy z Barcelony 2010. Sú to pamätné momenty, podobne ako olympijské hry. Trojo som absolvoval ako športovec, lanské v Riu ako mentor Marcela Lomnického. Zo všetkých vrcholových podujatí, obzvlášť z Hier, mám nezabudnuteľné zážitky. Rád si spomínam aj na víťazstvo v Kontinentálnom pohári 2010. Teší ma aj druhý najdlhší hod bremenom vo svetových atletických tabuľkách (25,68 m, pozn.) spred dvanástich rokov. Päťkrát som sa stal univerzitným majstrom USA a stále som aj slovenský rekordér.
Myslíte si, že by ste bez štúdia a tréningu v USA dosiahli na takéto výsledky?
Som presvedčený, že nie. Boli tam výborné podmienky na prípravu.
Máte skvelé medailové i výkonnostné vysvedčenie. Je niečo, čo vám v ňom chýba?
Medaila z olympiády v Londýne 2012, chcel som zabojovať o zlato. Nikdy som sa touto ambíciou netajil. Bol som skúsený, mal som dobrú výkonnosť a v tom čase ideálny vek. Bohužiaľ, veci sa otočili opačným smerom a nebolo mi dopriate. Proti boli nečakané zdravotné problémy…
Pripravila vás infekcia zo zubných implantátov o najlepšie roky kariéry a ďalšie veľké cenné kovy?
Povedali ste to presne. V čase, keď som sa dostával na vrchol kariéry som prišiel o tie najkrajšie roky. Zažil som fantastickú sezónu 2010. Cítil som sa výborne, všetko bolo pripravené, aby moja forma gradovala a vyvrcholila na olympiáde v Londýne. Lenže na konci roka 2010 to začalo ísť dole vodou. Nahnevá, keď vás zdravotné problémy, ktoré sme vtedy nevedeli dlhý čas odhaliť, pripravia o šancu na olympijskú medailu.
Foto: SITA/AP, Manu Fernandez
Pravidelne ste sa dostávali do finále na vrcholných podujatiach. Ako ste znášali fakt, že z jedného z najlepších svetových kladivárov sa stal pretekár, ktorý nedokázal prekonať ani kvalifikačné limity?
S odstupom času to už chápem lepšie a vidím inak. Vtedy to bolo neskutočne bolestivé a frustrujúce. Človek stále hľadá príčinu vecí, ktoré sa dejú. Niektoré dokáže ovplyvniť. Mal som svoju rutinu roky pod kontrolou – tréningové plány a metódy, regenerácia, harmonogram sústredení a súťaží. Všetko pekne poukladané a naplánované. A zrazu prišli nepoznané zdravotné ťažkosti a ja som nevedel, čo s tým mám robiť. Infekcia zo mňa urobila priemerného kladivára.
Ako ste riešili svoj zdravotný stav?
Koľko ľudí, toľko názorov. Platí to aj o lekároch. Chodil som od jedného k druhému. Odpozoroval som na sebe isté veci a vďaka tréningovému denníku som našiel možnú príčinu. Potom som liečbu konzultoval s lekármi. Trvalo však tri roky, kým sme na diagnózu prišli a ďalšie dva, kým sme ju odstránili. Po viac ako piatich rokoch som bol vo veku, kedy som sa so svetovou špičkou už nemohol porovnávať. Ušla mi. Bolo to frustrujúce a veľmi finančne náročné, stálo ma to niekoľko desiatok tisíc amerických dolárov. Chodil som po rôznych vyšetreniach doma aj v USA. Bolo to strašné obdobie mojej kariéry.
Zamýšľali ste sa potom už aj nad koncom kariéry?
Nie, premýšľal som skôr opačne. Veril som, že sa dostanem na olympijské hry 2016 alebo majstrovstvá sveta 2017. Chcel som sa vrátiť a bojoval som. Zhoršoval som sa, už to nešlo. Navyše, aj finančná podpora sa z roka na rok znižovala a už som musel použiť na prípravu aj vlastné financie. To sa však nedá robiť donekonečna a ani výkony neboli dobré. Hlava a myseľ chceli, ale telo povedalo dosť. Koniec prišiel spontánne.
Vaša kariéra sa začala aj uzavrela v rodnej Trnave. Ako ste to vnímali?
Vôbec som to neplánoval, bola to skôr náhoda. Je to však pekná symbolika.
Po kariére sa športovci musia zaradiť do bežného života, čo pre nich nie je vždy jednoduché. Ako sa to zatiaľ darí vám?
Zatiaľ netuším, kam povedú moje profesijné kroky. Myslím si, že na definitívu si budeme musieť ešte pár mesiacov počkať. Je pravda, že som vyštudoval univerzitu v USA, ale v dnešnej dobe to už takmer nič neznamená. Zamestnávatelia vyžadujú ľudí s praxou, ktorú ja nemám. Robil som profesionálne šport, takže som nemal čas ju niekde získať. Je to ďalšia z obiet, s ktorou sa športovci musia popasovať. Musel som si vybrať, nedalo sa robiť dve veci naraz. Buď by bola v úzadí jedna vec alebo druhá. Vybral som si kladivo a tým utrpela moja profesijná kariéra. Najbližšie mesiace budem zisťovať, čo ďalej.
Foto: Pravda, Ivan Majerský
Máte aj nejakú konkrétnu predstavu, čo by ste chceli robiť?
Zatiaľ nie, možno niečo s biznisom.
Máte bohaté skúsenosti z kladivárskeho sektora. Keby prišla ponuka od niektorého z pretekárov, zvážili by ste ju?
Samozrejme, ale museli by to byť pre mňa výhodné podmienky. Určite by som to nerobil, ako niektorí slovenskí tréneri, ktorí sú na dôchodku. Pre nich je to skôr hobby a to ja nechcem. Chcel by som sa trénovaniu venovať naplno.
Túto rolu ste si vyskúšali pri Marcelovi Lomnickom. Bavilo vás to?
Áno, bolo to zaujímave. Je to práca, ktorá by ma bavila. Mám skúsenosti a aj chuť. Myslím si, že by som niektorým kladivárom mohol pomôcť. Poznám niektoré tréningové metódy z USA, ktoré sa na Slovensku nepoužívajú. Ako som však povedal, muselo by to byť finančne zaujímavé, aby som sa tomu mohol venovať na plný úväzok. Z toho dôvodu do úvahy prichádza skôr zahraničný pretekár ako domáci. Do atletiky som už vložil príliš mnoho prostriedkov. Chcem žiť normálny život.
Máte aj nejakú konkrétnu ponuku?
Zatiaľ nič zaujímavé neprišlo a ani som to nevyhľadával…
Prečo?
Chcem mať od atletiky chvíľku pokoj (úsmev).
Pred štrnástimi rokmi ste hodili slovenský rekord 81,81. Dilshod Nazarov vyhral lanskú olympiádu v Riu výkonom 78,68. Prečo sa v ostatnom období hádže v kladive tak málo?
Myslím si, že to má viacero príčin. Podľa mňa je jednou z nich, že Medzinárodná asociácia atletických federácií (IAAF) ignoruje kladivo. Naša disciplína nie je zaradená do programu Diamantovej ligy (DL), ale vytvorili pre kladivárov podradnú súťaž Hammer Throw Challenge. V ňom pretekári nie sú dostatočne mediálne ani finančne motivovaní a ohodnotení, ako v DL, čím je o kladivo menší záujem u športovcov, divákov aj sponzorov. Za to môže IAAF. Ďalším dôvodom môže byť aj to, že už odišla takmer celá výborná generácia, s ktorou som súperil počas mojej kariéry. Dnes na svete nie sú takí kvalitní kladivári ako predtým, výnimkou je iba Fajdek. Môžu byť za tým aj prísnejšie tresty za dopingové prehrešky. Vedia podvody zistiť aj o niekoľko rokov. Ako som však povedal, najviac kladivu škodí samotná IAAF, ktorá ho diskriminuje. Preto je úroveň kladiva taká nízka.
Je finančný rozdiel medzi Hammer Throw Challenge a DL taký veľký?
Obrovský. Keď niekto vyhrá míting DL, môže dostať aj päťkrát viac ako víťaz v kladive. Kedysi boli odmeny v kladive lukratívnejšie.
Na druhej strane však ženské kladivo napreduje. Tu táto rovnica neplatí?
Mužské, okrem Fajdeka, nenapreduje vôbec. Za ním je veľká priepasť. Ženské kladivo je však mladá disciplína, stále sa čaká, kedy príde jej vrchol. Tu je hlavný rozdiel. Venuje sa mu pomerne veľa žien a priemer sa zvyšuje. Kedysi hod okolo 70 metrov stačil na cenné kovy, teraz sa s ním len málokedy dostanete do finále. Teraz ležia medaily o 5 metrov ďalej. Na druhej strane: kedysi výkon okolo 77 metrov nestačil na mužské finále, teraz s ním máte medailu. Je to presne naopak – ženské kladivo zatiaľ nestagnuje, mužské už upadlo.
Dá sa povedať, že ste hádzali v jednej z tých slávnejší ér?
Najsilnejšie obdobie bolo v 80. rokoch minulého storočia i keď výkony v nich nie vždy boli čestné, čo sa neskôr aj potvrdilo. V mojich časoch bolo tiež dosť veľa podvodníkov, ktorí dostali, čo si zaslúžili. Napriek tomu sa dá povedať, že to bolo lepšie, ako dnes. Bola tam veľmi kvalitná skupinka, ktorá dosahovala solídne výkony i úspechy bez dopingu na vrcholných súťažiach. Som rád, že som do nej patril aj ja.
Prím hrajú vo svetovom kladive poľskí reprezentanti. Čím si to vysvetľujete?
Netreba Poliakom krivdiť, oni sú skvelí v atletike celkovo, nielen v kladive. Majú vynikajúcu podporu, infraštruktúru a najmä veľké množstvo špičkových a mladých trénerov. Pravidelne sa vzdelávajú. Sú ako počítačový softvér, ktorý sa neustále aktualizuje na najnovšiu verziu. A treba aj povedať, že Poľsko je veľká krajina, má z čoho vyberať. Nielen Anita Wlodarczyková a Fajdek kraľujú, aj predtým mali naši susedia výborných kladivárov a olympijských víťazov ako Szymon Ziółkowski či Kamila Skolimovská.
Porovnajte slovenskú atletiku na začiatku vašej kariéry a teraz po viac ako dvoch dekádach. Napreduje?
O tom niet pochýb. Stačí sa pozrieť na umiestnenia slovenských atlétov na vrcholných podujatiach a to nielen seniorov,ale aj mladších ročníkov. Zlepšili sa podmienky, reprezentácia má lepšie materiálne vybavenie. Sú to len drobné detaily, ale aj tie vplývajú na psychiku športovca. Zvýšil sa záujem o atletiku, čo je pozitívne. Myslím si však, že nám chýbajú mladí tréneri. Ani absolventi Fakulty telesnej výchovy a športu ich nechcú robiť. Chcelo by to aj nové atletické štadióny. Hlavné mesto nemá žiaden poriadny a to je veľký problém. Atletika na Slovensku ide hore, ale stále má veľa problémov, ktoré musí riešiť. Všetko sa to odvíja od podpory zo strany štátu. Nie je vysoká a preto napredujeme pomalším tempom. Uvedomujem si však, že to nie je jednoduché a netreba len kritizovať, ale aj pracovať.
Hovoríte, že netreba len kritizovať, ale aj pracovať. Keby ste dostali ponuku od vedenia Slovenského atletického zväzu, priložili by ste ruku k dielu?
Veľmi rád, ale záviselo by to od ponuky.
Vizitka Libora Charfreitaga
Narodil sa 11. 9. 1977. V rodnej Trnave atleticky začínal, vyrástol a úspešnú kariéru tu aj ukončil. Medzi jeho najväčšie úspechy patria titul majstra Európy (Barcelona, 2010), bronz na majstrovstvách sveta (Osaka, 2007), víťazstvo v Kontinentálnom pohári (Split, 2010) a finálové umiestnenia na OH 2004 v Aténách (6. miesto) a Pekingu (8. priečka). Päťkrát sa stal univerzitným šampiónom v USA, je 12-násobným slovenským rekordérom, získal 13 titulov majstra republiky a šesťkrát zvíťazil v ankete Atlét roka.