Foto: SITA, Pavol Uhrin
„Chcela som sa rozlúčiť na dráhe. Na druhej strane sa teším na bábätko,“ prezradila slovenská rekordérka v behu na 600, 1000 a 1500 metrov dôvod, prečo odchádza z profesionálneho športu. Medzi jej najväčšie úspechy patria bronz z ME 2010 v Barcelone či dve 5. miesta z OH a ME 2012.
O konci kariéry
Mám dve správy – jedna je pre atletiku lepšia, druhá horšia. Pre mňa sú obe veľmi čerstvé. Prvou je, že čakám bábätko. Po tejto informácii som zvažovala, čo ďalej. Všetko vyústilo do druhej novinky. Definitívne končím s dráhovou atletikou a aktívnou kariérou.
O dôvodoch
Po Riu som absolvovala sústredenie na Kanárskych ostrovoch. Keď sme sa vrátili, chytala som jednu virózu za druhou a nedokázala sa z kolotoča zdravotných problémov vymaniť až do februára. Chcela som aj napriek všetkému pokračovať ďalej. Keď však prišlo prekvapenie, že sa naša rodina v apríli 2018 rozrastie, bolo rozhodnuté.
O návrate
Keďže viem, aký bol ťažký návrat po Adamkovi (4-ročný syn, pozn.), už ho neriešim. Vtedy bol prvý polrok veľmi náročný a bola som aj mladšia.
O pocitoch
Nie je to taký koniec, aký som si predstavovala. Chcela som ísť na preteky a rozlúčiť sa na dráhe. Myslím si, že o 3–4 roky mi to začne chýbať a budem smútiť. Teraz sa veľmi teším na bábätko.
O ME v Barcelone 2010
Mala som tam smolu. Veľmi ma mrzelo, že som skončila na neobľúbenej štvrtej pozícií. Po úpravách výsledkov (vylúčení dopujúcej Marie Savinovovej, pozn.) som sa po siedmich rokoch dočkala bronzu. Stáť na štadióne a mať okolo seba toľkých ľudí – to je nezabudnuteľný okamih, ktorý sa nedá ničím nahradiť. Veľmi ma cenný kov potešil aj pri dodatočnom ceremoniáli.
O poslednom štarte
Na Hrách v Riu to bola jedna z mojich najťažších osemstoviek v živote. Celú sezónu sme sa pripravovali na 1500 m, ale napokon som sa do štartového poľa nedostala. Povedala som si, že skúsim zabojovať o čo najlepší výsledok. Chýbala mi rýchlosť, trápila som sa. Mala som pocit, že bežím štvorstovku.
O úspechoch
Okrem Barcelony a olympiády v Londýne si cením viaceré pódiové výsledky v Diamantovej lige. Tam som získala najviac skúseností. Roky 2007, 2008 a 2009 boli najlepšie v mojej kariére. Cítila som sa naozaj výborne. Začala som si hovoriť, že dokážem súperiť aj s Keňankami. Celú kariéru som si však viac-menej neverila. So sebadôverou mi preto pomáhal tréner.
Foto: SITA, Mark Schiefelbein
O behaní
Je to pre mňa liek na bolesť hlavy. Nič mi na problémy s nízkym tlakom nepomáha viac. Beh je vo mne hlboko zafixovaný, bez neho neviem žiť. Určite sa budem chcieť po pôrode ukázať na nejakých pretekoch. Kedy a na akých, to ešte netuším. Predstavujem si nejaké štarty na podujatiach od 5 do 15 kilometrov. To by som mala zvládnuť aj s kočíkom. (smiech)
O nedosiahnutých métach
Najviac ma mrzí obdobie 2007–2009, kedy som cítila najväčšiu vnútornú silu. Unikli mi veľké finálové preteky, najviac ma bolela absencia na OH 2008 a MS 2007. Veľmi ma to vtedy hnevalo. Lepila sa mi smola na päty a nevedela som sa jej zbaviť.
O ďalších plánoch
Keď sa u mňa objavili zdravotné ťažkosti, kouč Pavel Slouka ma oslovil, či by som mu nepomohla s trénovaním mládeže. Potrebovala som si vyčistiť hlavu. Začala som pracovať s prípravkou v Martine a myslím si, že to tak aj zostane v budúcnosti. Baví ma to.