Šprintér Ján Volko (20) zažil v poľskom Bydgoszczi niekoľko nečakaných bonusov. V sobotu sa stal európskym šampiónom a rekordérom do 23 rokov v behu na 200 metrov, dvakrát vylepšil vlastný slovenský rekord na tejto trati. Deň predtým bral aj striebro na polovičnej.
„Nikdy by som neveril, že sa niečoho takého dožijem,“ tešil sa sympatický pretekár bratislavského klubu Hraj na tie nohy.
Ako s odstupom niekoľkých hodín hodnotíte váš najúspešnejší víkend kariéry?
Som veľmi šťastný, že sa mi niečo také podarilo. Ani som nedúfal, že by to mohlo takto vypáliť. Som plný radosti a vďačnosti.
Na stovke ste časom 10,18 s obsadili striebornú pozíciu. Čo rozhodlo o tom, že ste na Brita Ojieho Edoburuna nestačili?
Bol lepší. Mal skvelý záver a myslím si, že ušetril aj veľa síl v predošlých dvoch behoch. Je to juniorský majster Európy, má dostatok skúseností s náročnými pretekmi. Na konci ma predbehol. Možno by to bolo iné, keby sme bežali v susedných dráhach. Som s týmto výsledkom zmierený. Rešpektujem kvalitu súpera, gratulujem mu.
So striebrom ste však spokojný, nie?
Samozrejme. Išiel som na ME do 23 rokov s ambíciou dostať sa do finále stovky i dvojstovky. Pred odchodom do Poľska som hovoril, že všetko viac ako finále bude príjemný bonus. Medailové ciele som si nedával a nakoniec mám dva cenné kovy. Som nadmieru spokojný, zažil som krásny šampionát.
Neboli ste po troch stovkárskych behoch pred dvojstovkou unavený?
Áno, bol. Bežať celkovo šesť behov v priebehu troch dní nie je žiadna sranda. Po finálovej stovke som to mal ťažké, musel som sa kvalifikovať do semifinále na 200 m. Nebolo to až také náročné fyzicky, skôr psychicky. Chcel som postúpiť. V hlave som si to zrovnal a nohy potom išli aj napriek slabším baterkám veľmi ľahko.
Napokon ste sa dostali do finále, kde ste predviedli rekord európskych šampionátov do 23 rokov. Aký to bol pocit?
Čas 20,33 s som v cieli veľmi nevnímal. Keď som tam dobehol, časomer ešte stále šiel. Skôr som si užíval, že som prvý a teda majster Európy. Výkon som zaregistroval, až keď sa objavil na veľkej tabuli.
Čo ste si pomysleli, keď ste ten údaj zbadali?
Bol som veľmi šťastný a príjemne šokovaný. Nečakal som, že budem bežať až tak rýchlo. Jasné, predpokladal som, že to bude lepšie ako semifinálových 20,54 s (čo bol tiež slovenský rekord, pozn.), ale toto som vôbec nečakal.
Deklasovali ste konkurenciu – pred druhým Francúzom Dautremerom ste vyhrali o 33 stotín sekundy. Bola to vaša najlepšia dvojstovka v kariére?
Myslím si, že áno. Nie je veľa priestoru, kde by sa mohli nájsť nejaké chybičky. Iste tam však nejaké boli a dajú sa vylepšiť. Mal som solídny štart, vyšla mi zákruta a aj v záverečnej rovinke som mal dostatok síl. Bežalo sa mi skvele a prejavilo sa to aj na čase.
Bolo náročné zaspať po takýchto dvoch skvelých výkonoch?
Ani veľmi nie. Oslavovali sme ich do noci. Keď sa k tomu pridala aj únava z toľkých behov, zaspávanie bolo otázkov pár minút.
Vy však nie ste veľmi na dlhé párty, však?
Veru nie. Ukončili sme to asi o druhej v noci. Nebola to žiadna bujará párty, len decentná oslava. Nepreháňali sme to.
Keď ste v Belehrade vybojovali striebornú medailu, vo vestibule hotela vás čakala celá slovenská výprava a gratulovala vám. Bolo to podobné aj v Bydgoszczi?
Áno. Mali sme zarezervovanú miestnosť, kde ma čakali nielen kolegovia z reprezentácie a realizačný tím, ale aj rodina a fanúšikovia. O to krajšie to bolo.
Dostali ste nejaký špeciálny darček?
Po dvojstovke nie, iba sme otvorili šampanské. Po stovke áno – poľské krovky. Ja však nejaké špeciálne dary ani nepotrebujem. Nepotrpím si na takéto veci, nie sú až také podstatné.
Medaily ste mali odložené pod vankúšom?
Nie, nie. Možno by ma tlačili počas noci, alebo by som ich poškodil. Sú krásne, nechcem to riskovať.
Spomínali ste, že vás v Poľsku boli podporiť aj rodičia. Ako ste vnímali, že boli pri vašom veľkom úspechu aj osobne?
Chceli prísť za mnou aj v marci na halové ME v Belehrade, ale nakoniec to nevyšlo. Museli byť v práci. Keďže sú prázdniny, urobili si výlet do Bydgoszczi. Je to skvelý pocit. Myslím si, že boli na mňa patrične hrdí. Videl som, že sa neubránili slzám dojatia a šťastia. Vložili do mojej výchovy i atletických začiatkov množstvo vlastnej energie a voľného času. Som rád, že im to môžem takto splácať.
Aj vy ste si poplakali?
Áno, zopár sĺz spadlo i mne. Nebolo to však nič hrozné. Náročnejšie to bolo po medailovom ceremoniáli. Nie som príliš dobrý spevák, ale hymnu som si chcel trochu zaspievať. Je splneným snom, že si ju vypočujem z najvyššieho stupienka a bude venovaná mne. Nikdy by som neveril, že sa niečoho takého dožijem. Bolo to plné emócií a hrdosti, že to takto skvele vyšlo. Som všetkým, ktorí k tomu prispeli, veľmi vďačný.
Trénerka Naďa Bendová i vy ste viackrát váhali, či do Londýna na majstrovstvá sveta kvôli nabitému programu pocestujete. V sobotu ste prekonali účastnícky limit na 200 metrov o jedenásť stotín a je pravdepodobné, že sa na základe renkingu dostanete aj do štartovej listiny na polovičnej vzdialenosti. Uvidíme vás v auguste v metropole Veľkej Británie?
Určite. Splnil som limit, jednoznačne tam pôjdem. To je ponuka, ktorá sa neodmieta. Ak by vyšla aj stovka, pobežím aj tú. Som v renkingu na postupovej pozícii, takže by to malo vyjsť.
Čo vás čaká v najbližších dňoch?
Znovu sa začína okolo mňa rozbiehať mediálny a sponzorský humbug. Riešime to za pochodu, jedno po druhom. Budeme sa snažiť všetkým vyhovieť a absolvovať každú akciu. Už som si na také veci zvykol a zvládam ich lepšie ako kedysi. Čakajú ma dva-tri dni voľna od tréningu. Potom však pokračujem v drine. Nesmiem ísť do Londýna nepripravený. Sú to majstrovstvá sveta, nemienim to tam iba odbehnúť. Je však pravda, že nám to trochu naštrbilo harmonogram…
Prečo?
Pretože sme sa plánovali sústrediť na ME do 23 rokov a v závere augusta na letnú univerziádu v Tchaj-pej. V Londýne nebudem mať veľké oči. Nepredpokladám, že tam predvediem nejaký skvelý výkon. Sú to skôr preteky za odmenu. Chcem si ich užiť v prítomnosti najlepších šprintérov na svete a fantastickej atmosféry.