"Bez Mariána Klimčíka by sa nič z toho, čo sme zažili v lanskej sezóne, neudialo,” vraví presvedčivo brankár FBK Nižná, semifinalistu slovenskej extraligy zo sezóny 2016/2017, Matúš Staroň.
Viac ako štvortisícová obec, nad ktorou drží ochrannú ruku vrch Ostražica, je na severe Slovenska známa najmä kedysi chýrnou značkou televízorov a spotrebičov Orava. Ale aj najdynamickejšie sa rozvíjajúcim športom v krajine. Nižná je kolískou, v ktorej sa vďaka enormnej snahe Mariána Klimčíka zrodil florbal na Slovensku.
Hrala polovica dediny
Bývalý bežec na 1500 metrov cez prekážky nemal počas štúdia Fakulty telesnej výchovy a športu v Bratislave o florbale ani páru. „Nič také nikde na Slovensku nebolo,“ spomína Klimčík, ktorý študoval v hlavnom meste v rokoch postupného rozpadu Československa.
Rodáka z Považskej Bystrice po úspešnom ukončení štúdia doviedla láska i práca do Tvrdošína. Na miestnej obchodnej akadémii pôsobil ako učiteľ telesnej výchovy. Po troch rokoch prijal miesto v Nižnej, kde pôsobí ako učiteľ dodnes. Za múrmi základnej školy položil základy dnes veľmi obľúbeného športu medzi slovenskými deťmi i dospelými.
„V roku 1998 sme sa vybrali na volejbalový turnaj do susedného Poľska. Tam mi jeden známy posunul plastové hokejky. Dostal som nápad, že by sme si mohli v Nižnej začať hrať niečo, čo sme nazvali halový hokej. Zo začiatku sme hrali bez florbalových pravidiel – chytali sme loptičku do ruky, hlavičkovali sme, sekali si po hokejkách a aj ich dvíhali. Nič z toho sa vo florbale nesmie. Vtedy sme o tom ale nemali ani potuchy,“ smeje Klimčík.
Florbal sa Nižňanom zapáčil. Natoľko, že miestny atletický i futbalový klub mali problém do svojich radov zlanáriť deti.
„Zorganizovali sme florbalový turnaj štyroch mužstiev – žiakov, rodičov, učiteľov a sponzorov. Ohlasy boli skvelé. Netáram, ak poviem, že v tých časoch hrala florbal polovica dediny. Mladí, starí, dievčatá i ženy,“ hovorí presvedčivo.
Prvý úpadok v sínusoide záujmu o nový šport prišiel v roku 2004. Nižná narazila na neznalosť.
„Problémom s pribúdajúcimi rokmi bolo, že sme nepoznali pravidlá. Pochopil som, že ak sa chceme posunúť vyššie, napríklad do celonárodných súťaží, musíme ich zaviesť a dodržiavať. Niektorým sa to v Nižnej nepáčilo. Pýtali sa, čo čo je to za halový hokej, keď nemôžete hrať poriadne do tela. Snažil som sa im vysvetliť, že je to florbal a také sú pravidlá. Hovorili mi však, že nebudú robiť niečo ako balet. Vtedy mnohí odišli,“ priznáva trochu skormútene.
Odvážnemu šťastie praje. Usmievavému Klimčíkovi sa postupné zavádzanie oficiálnych florbalových pravidiel vyplatilo. Nižná sa odvtedy až doteraz stala jednou z najlepších liahní mladých florbalistov na Slovensku. V skromných oravských podmienkach rastie mládež, ktorá sa môže pochváliť niekoľkými republikovými titulmi.
Najprv čestnosť, potom florbal
Prístup otca dvoch dospelých synov – 20-ročného Mariána a 18-ročného Dávida – k mládeži je príkladný. Aj napriek tomu, že za to nedostane ani euro, nemenil by. Keď sa opýtate prečo, dočkáte sa nádhernej a logickej odpovede, ktorú možno aplikovať na všetky športové odvetvia.
Text je súčasťou magazínu Fair Play denníka Pravda
„Nie je nič krajšie a náročnejšie, ako vychovávať mladých ľudí. Je jednoduché dať hotovému hráčovi do ruky hokejku, nakresliť mu herné situácie a udeliť taktické pokyny. Ale keď mladého chalpca vidíte, ako spočiatku poriadne nevie utekať, držať hokejku či vystreliť, núti vás to pomôcť mu. Postupne pod vašimi rukami dieťa rastie. Pristupujem ku všetkým, ako keby to boli moje ratolesti. Najdôležitejšie je, aby z nich boli čestní ľudia, až potom dobrí florbalisti. Výchova mládeže je základom každého športu. Keď hociktorý klub nemá odchovancov, stratí záujem miestnych, to je prvý krok k záhube. Myslím si, že aj preto je napríklad slovenský hokej v zlej situácii,“ podáva rozumný argument 44-ročný Klimčík.
Florbal sa aj vďaka nemu dostáva do popredia. Má silné argumenty, ktoré ročne presvedčia stovky detí, aby si zakúpili plastovú hokejku a naháňali deravú loptičku. Je finančne nenáročný. Za tenisky, oblečenie a hokejku málokedy zaplatíte viac ako 50 eur. Ide o halový šport, dá sa hrať celoročne, pričom halu má väčšina miest a obcí na Slovensku. Riziko zranení je – pre menej kontaktný štýl hry – podstatne menšie ako pri futbale či hokeji. Florbalu nechýba dynamika, deti – s výnimkou tých, ktoré sa vyberú po náročnej brankárskej ceste – sa môžu tešiť na množstvo gólov.
„Všetko z toho florbalu pomáha. Je zvykom, že už aj na Orave sa vo futbalových súťažiach medzi školami predstaví 7–8 škôl, vo florbale ich je 10–12. Či prší, sneží alebo je horúco, deti sú v bezpečí. Nestane sa im, že kvôli počasiu ochorejú. Aj to je aspekt, ktorý hovorí v prospech florbalu a oceňujú ho aj rodičia. Navyše, je neporovnateľne lacnejší – napríklad v porovnaní s hokejom,“ doplní.
Obetavosť priniesla dary
Florbal mu dal mnoho a hoci veľa vecí urobil iba na princípe prosím – ďakujem, neľutuje ani jediný deň z devätnásťročného budovania klubu FBK Nižná. Z drobného tímu na severe krajiny, žijúceho najmä z príspevkov dobrodincov a obce, sa stal v minulom ročníku obávaný súper.
„Vďaka florbalu som tam, kde som. Veľa som obetoval, ale ešte viac dostal. Mám nádhernú manželku, skvelých synov, tento obchodík (hrdo ukáže športovú predajňu, ktorej opraty čoskoro prevezme najstarší syn), postavenie v obci ako poslanec obecného zastupiteľstva i rešpekt miestnych. Takéto veci si nekúpite za žiadne peniaze,“ znovu sa usmieva.
Počas sezóny potrebuje FBK Nižná na chod klubu približne 15-tisíc eur. „Bez výraznej podpory podnikateľov, sponzorov, 2% z daní a najmä obce by sme nemohli hrať extraligu.“ Zaujímavé je, že Nižňania nemajú v obci halu, v ktorej by mohli hrať extraligové duely. Ich domovským stánkom sa stalo susedné okresné mesto Tvrdošín.
Keď tam Klimčík bol naposledy, lomcovali s ním emócie. Podobne, ako keď sa v rozhovore dostaneme k minuloročnej historickej 4. priečke v extralige. Mnoho ľudí by si mohlo odkrojiť z nižňanského úspešného koláča svoj kúsok. Ten jeho by bol s veľkou pravdepodobnosťou najväčší.
Foto: Facebook
„Bolo to niečo fantastické,“ hrdo prizná a márne zakrýva, že s ním zamávali spomienky pripomínajúce vypredanú halu v Tvrdošíne. „Málokedy som zažil podobne silné emócie ako vtedy. Vidieť tých chlapcov bojovať i ligový titul ma vrátilo do čias, kedy som ich učil základy. Všetci hráči mužského tímu mi prešli rukami. Jeden mal bruško, druhý nevedel utekať, ďalšiemu chýbala technika, iný zasa nedokázal poriadne vystreliť. Dnes sú z nich muži, viacerí si zahrali na majstrovstvách sveta. A nepochybne majú kvalitu na to, aby raz nad hlavu zdvihli pohár pre víťaza slovenskej extraligy.“
Drvivá ofenzíva, slabá defenzíva
Nižňania sa za titulom načahovali už vlani. Neúspešne. „Naším mottom je formulka: Na tituľ! Vyslovujeme ju s mäkčeňom na konci, lebo na Orave sa rozprávame veľmi mäkko. V lanskej sezóne sme to najskôr brali skôr ako zábavu. Prišiel tréner Tomaga a všetkých nás stmelil. Zrazu sme skončili tretí po základnej časti. Z predsezónnej žartovnej formulky sa stalo niečo, o čom sme ani nesnívali. Nakoniec nechýbalo veľa a mohli sme titul naozaj mať,“ priznáva Staroň so smútkom i odhodlaním.
Po príchode trénera Martina Tomagu sa z útoku Nižnej stala prepracovaná mašina. Obhajcom titulu z ATU Košice, veľkému favoritovi AS Trenčín i neskoršiemu víťazovi ligy Tsunami Záhorská Bystrica naháňala strach.
„Chalanom zmena štýlu prospela, dopredu sme boli veľmi silní. V defenzíve nám to však nešlo podľa mojich predstáv,“ vysvetľuje Tomaga a štatistiky mu dávajú za pravdu. Nižná dala v základnej časti najviac gólov (174), inkasovala až 153, čo je tretie najhoršie vysvedčenie z 12-členného extraligového poľa.
S priemerom 7,9 streleného gólu na zápas vstupovala Nižná do play off v úlohe čierneho koňa. Vo štvrťfinále vyradila 1. FBC Trenčín 3:1 na zápasy. V semifinále narazila na favorita zo Záhorskej Bystrice. Mnohí experti vtedy predpovedali: kto vyhrá túto sériu, zdvihne nad hlavu pohár.
Predikcie sa naplnili – nepriaznivo pre Nižnú. Tomagovi zverenci dvomi výhrami vyrabovali baštu víťaza základnej časti a pred početnou domácou kulisou mohli urobiť k vytúženému finále posledný krok. Ten býva najťažší, Nižná na túto frázu tvrdo doplatila. Niekoľko stoviek fanúšikov na zaplnených tribúnach v Tvrdošíne hnalo svojich miláčikov, kamarátov, synov či spolužiakov vpred. Márne. Nižná prehrala tri zápasy v rade a obsadila konečné štvrté miesto.
Ublížila im atmosféra
„Nesmierne nás to bolelo. Florbal som hral za ostatné dva mesiace iba raz. Nechcel som ho ani vidieť,“ priznáva Staroň. „Finále som nesledoval, bolo mi jedno, kto vyhrá ligu. Po piatom semifinálovom zápase padlo v šatni mnoho sĺz. S odstupom času sme si uvedomili, že je to fantastický úspech. Ale keď ste tak blízko trofeje, máli sa vám semifinále.“ Keď sa všetkých troch doterajších respondentov opýtate, prečo to Nižňania doma nezvládli, dostanete identickú odpoveď. Ublížila im atmosféra.
„Bolo to pre nich náročné, nedokázali sa s tým vyrovnať,“ vraví Klimčík. „Nikdy predtým som nič také nezažil a to chodím do haly v Tvrdošíne roky. Mal som problém skonsolidovať sa. Doma sme sa nevyhli školáckym chybám. Hlavami sme už boli vo finále. A to nám uniklo pomedzi prsty. Nezvládli sme to psychicky,“ načrtne Staroň. „Hovoril som chalanom, nech sa nesústreďujú na divákov, že sa im poďakujú po zápase – víťazstvom. Bohužiaľ, nevyšlo to. Netreba vešať hlavu, je to cenná skúsenosť,“ burcuje Tomaga.
Tridsaťročný Tomaga pôvodne nechcel pre vyťaženost pokračovať v pozícii hlavného trénera. Tlak hráčov je však enormný. „Nechceme na lavičke iného kouča. Poznáme sa, sme kamaráti. Posunul nás na inú úroveň. Spravíme všetko pre to, aby pri mužstve zostal,“ dušuje sa Staroň. Jednou z podmienok Tomagovho zotrvania bolo, aby do mužstva prišli posily. Jedna z nich je už oficiálne potvrdená – pod Ostražicu zamieril reprezentačný brankár Dominik Turek.
„Bola to pre mňa jasná voľba, hoci som mal aj iné ponuky. Nižná má obrovský potenciál. V kádri je mnoho skúsených hráčov, sú skvelá partia, majú dobré zázemie i fanúšikov a výborne pracujú s mládežou. Už vlani ukázali, že majú na titul. Liga nemá suveréna, hocikto môže vyhrať. Teraz je na rade Nižná.“
Otrepaných fráz je mnoho. Na jednu z nich Nižňania narazili, na druhú – všetko zlé je na niečo dobré – sa spoliehajú. „Viacerí hráči, ktorí máme okolo 25 rokov, čo je na florbal už vyšší vek, sme uvažovali o konci kariéry, ak by sme postúpili aspoň do finále. Keď si spomeniem na to, čo sa na tribunách dialo v semifinále so Záhorskou Bystricou, mám zimomriavky. Nekončíme, túžime to zažiť znova a konečne priniesť Nižnej titul,“ želá si Staroň. Komu by ho dopriali?
„Najmä Majovi Klimčíkovi. Vychoval nás, je pre nás veľkým mentorom. Odmalička sme s ním trávili skoro každé popoludnie v hale. Vďaka nemu sme tam, kde sme. Bez neho by Nižná nemohla konkurovať niekoľkonásobne väčším mestám. Za všetko, čo tu vybudoval, sme mu všetci zaviazaní,“ dodáva Staroň.
Dočká sa florbalová kolíska konečne zlatého vrcholu?