Zo skromného cieľa nakoniec cez víkend vzišiel šokujúci postup do druhej najvyššej reprezentačnej súťaže. „Dosiahli sme niečo, čo sme nečakali. Je to malý zázrak," priznáva šéftréner Slovenského atletického zväzu (SAZ) Martin Pupiš (38).
Slovensko obsadilo v Izraeli druhú priečku s celkovým počtom 306,5 bodu, za víťazným Maďarskom zaostalo o 66 bodov. Čakali ste takýto výborný výsledok?
Hovorili sme si, že keď všetko pôjde na sto precent, skončíme okolo 5. – 8. miesta. Keďže sme obsadili druhú priečku, išli sme zrejme na stotridsať percent. Dosiahli sme niečo, čo sme nečakali.
Cieľom bola záchrana, ale už od úvodných disciplín hrali Slováci prím. Kedy ste začali veriť, že by to mohlo stačiť na postup?
Po prvom dni to nabralo reálne kontúry. Boli sme priebežne druhí za Maďarmi a vedeli sme si prerátať ďalšie body. Tušili sme, že by to malo vyjsť a naše pocity i počty boli správne.
Rozdiel medzi druhým Slovenskom a štvrtým Slovinskom bol 10 bodov. Kde ste získali rozhodujúci postupový náskok?
Prekvapili disciplíny, v ktorých sme predpokladali skôr pozície na chvoste ako boje o pódium. Napríklad Peter Ďurec, tretí v behu na 5000 metrov v slovenskom a osobnom rekorde (14:14,22 min, pozn.) alebo Matúš Talán, tretí na 800 m v osobnom rekorde (1:48,42). V prognózach sme boli opatrnejší. Nakoniec sme oproti pôvodnému odhadu získali o 30 bodov viac.
Atletika je individuálny šport, v Tel Avive šiel do popredia tímový duch. Premietlo sa to vo výsledkoch?
Určite, bolo to vidieť. Atléti sú vždy koncentrovaní na svoj výkon, ale emócia z tímového úspechu ich prinútila ísť na hranicu možností. Vedeli, že vo svojej súťaži musia vydať maximum, aby zapadli do úspešnej mozaiky 40 disciplín. Kto to na ME družstiev pokazí, sklame ostatných. Nechceli to dopustiť.
V 40 disciplínach si Slováci vybojovali až 19 pódiových umiestnení (4–6–9). Aj to je znak, že postup nie je dielom náhody…
Je to zaslúžené. Devätnásti, ktorí sa dostali na pódium, patria k európskej špičke a nestratia sa ani v prvej lige. Okrem toho sme viackrát skončili do 6. miesta. Potrebujeme za dva roky doladiť 5–7 disciplín, aby sme sa v druhej najlepšej lige nestratili. Radi by sme sa v konkurencii Holandska či Ruska zachránili. Tieto krajiny majú stovky kvalitných štadiónov, my pár. Postup medzi ne je malý zázrak.
Ako ste oslávili historický tímový úspech?
Bolo to pre mňa veľmi emotívne a krásne. Utvorili sme súdržný tím v individuálnom športe. Máme v tíme viacero extrovertov, napríklad šprintér Jakub Matúš. Oni najviac udržiavali tímový duch a tešili sa z postupu. Oslavy boli obrovské, nakoniec ma pretekári od radosti hodili do vodnej priekopy. Bolo to veľmi spontánne, viac sme oslavovali na štadióne ako na párty po súťaži.
Zvýšil sa kredit Slovenska z hľadiska Európskej atletiky?
Myslím si, že áno. Navyše, vďaka postupu do I. ligy sa SAZ dočká väčšej finančnej podpory od Európskej atletiky. Nie je to však žiaden rapídny posun.
Úspech sa nerodí ľahko. Čo predchádzalo tomuto reprezentačnému?
Čelíme podceňovaniu z rôznych strán, veľakrát nás považujú za bláznov. Dávame si ciele, na ktoré slovenská atletika kedysi ani nepomyslela a vieme ich napĺňať či prekonávať. Ukazuje sa, že naše bláznovstvo má racionálne základy. Na Slovensku to vyzerá tak, že štadión môže byť iba na jeden šport, ale na druhý nie. Hertha Berlín hráva domáce zápasy na olympijskom štadióne s 9-dráhovou atletickou dráhou, čo je u nás utópia. Verím, že si slovenskí politici všimnú výsledky atletiky a nebudú vo veľkom financovať iba dva športy.
Pred dvoma rokmi získal Matej Tóth zlato na MS v Pekingu v chôdzi na 50 km, vlani na Hrách v Riu. Tento rok prišiel šprintér Ján Volko z Belehradu s titulom vicemajstra sveta. Prežíva slovenská atletika najlepšie obdobie?
Áno, je v životnej forme. Prísľubom sú aj júlové (13. – 16.) ME do 23 rokov, kde dva týždne pred uzávierkou nominácie máme 17 limitárov. V minulosti tam chodilo maximálne osem pretekárov. Viacerí z tejto nastupujúcej generácie – napríklad Ján Volko či trojskokan Tomáš Veszelka – môžu mať medailové či finálové ambície.