„Povedali sme si, že ešte nejako zorganizujeme 50. ročník, aby sme to zaokrúhlili na pekné číslo, no v závere to už bolo trápenie. Keď človek žil s niečím, čo malo parádny svetový lesk, ťažko niesol, že po skvelých rokoch postupne prichádzal útlm – až do zániku. Už na to neboli peniaze. O to viac mi zaplesalo srdce, že pred rokom po šesťročnej prestávke opäť ožil. Rozdiel je, že nie síce v Bratislave, ale pár kilometrov za ňou v modernom komplexe x-bionic® sphere v Šamoríne,“ vraví atletický nadšenec. Od roku 1970 bol tajomníkom mítingu. Pamätá si jeho najkrajšie časy i dožívajúce ročníky.
Učili sme sa od Ostravy
„Na môj prvý kontakt s mítingom si spomínam veľmi dobre: mal som štrnásť, v roku 1962 som sa šiel na Tehelné pole pozrieť na preteky Cena Pravdy. Najviac ma zaujal skvelý belgický stípliar Gaston Roelants, neskorší olympijský víťaz z Tokia 1964 na 3000 m prekážok. O rok som prišiel do atletického oddielu Slovan, trénovali sme na štadióne v Mierovej kolónii. Trochu som koketoval s atletikou: so šprintom a diaľkou. Keď v roku 1970 položili na Interi tartan, tak si nás s Jozefom Valterom, neskorším predsedom organizačného výboru, vyhliadol energický Štefan Madro, vtedajší tajomník TJ Internacionál Slovnaft Bratislava. V decembri vznikol atletický oddiel – nezávisle od pretekov. "Keď máme tartan, musia byť aj kvalitné preteky, vravel. V máji 1970 som už bol tajomníkom atletického oddielu aj organizačného výboru.“
Čo mal na starosti? „Spočiatku všetko s papiermi v príprave, radili mi skúsenejší športoví funkcionári. Postupne sa formoval organizačný výbor. Atléti k nám prichádzali z ostravskej Zlatej tretry, už vtedy renomovaného mítingu. S jej organizátormi sme nadviazali užšiu spoluprácu. Inter predtým nemal atletiku, a tak ani tradíciu. V roku 1967 dostaval štadión, ponúkal priestor na osemdráhový atletický ovál. Keď naň položili tartan, v tých časoch hit, Pavol Kršák, vtedajší šéf športového oddelenia denníka Pravda a uznávaný atletický expert, navrhol Madrovi obnoviť Veľkú cenu Pravdy. Od roku 1968 mala prestávku. Do názvu pribudla Televízia ako ďalší partner, neskôr aj Slovnaft. Vysúkali sme si rukávy a začali si sme dvoriť kráľovnej.“
Podpora z celého Slovenska
V tom čase malo Československo tri atletické mítingy: v Prahe Memoriál Evžena Rošického, v Ostrave Zlatú tretru, v Bratislave péteesku.
„Pre nás v organizačnom výbore to bola srdcovka. Zainteresovali sme všetkých, ktorí boli ochotní a vedeli pomôcť. Praha mala ambíciu byť najlepšia, no našou výhodou bolo, že nás podporovalo celé Slovensko i jeho politické špičky. Predseda slovenskej vlády Peter Colotka mal pre míting veľké pochopenie. V jeden rok v predvečer pretekov prijal takmer stovku účastníkov. Ak sa vyskytli problémy s vízami, čo bolo vtedy dosť nepríjemné, zavolal ministrovi zahraničných vecí Bohušovi Chňoupkovi – a bolo po starosti. A tak postupne najvyššia kvalita prichádzala k nám,“ pripomína Ozorák.
Vysvetľuje, ako to vtedy chodilo. „Za socializmu fungovali výmenné protokoly medzi jednotlivými zväzmi. Dohodlo sa, že k nám príde dvadsať atlétov z Ruska, od nás pôjdu desiati do Moskvy. V protokole museli byť aj hviezdy. Aj po čase ma mrzí, že do Bratislavy neprišiel osemstovkár Jevgenij Aržanov, keď mal špičkovú formu. V Ostrave vyhral, preto jej dal prednosť. Veľmi dobré vzťahy sme mali aj s Kubáncami a Etiópčanmi. Ich tréneri študovali v Prahe, vedeli sme sa dohovoriť. Raz sa v Bratislave zišlo takmer sto atlétov z Kuby, od nás cestovali do rôznych častí sveta. Patrili k ozdobám mítingov: šprintér Leonard, diaľkar Jefferson, prekážkar Casaňas, diskár Delis, oštepár Martinez,“ vymenúva.
„Jediný problém bol, že my sme s Ostravou začínali, po nás bol Rošičák, tam už prichádzali atléti rozpretekaní, účasť domácej špičky bola povinná. Rošičák mal vždy lepší termín. Kratochvílová u nás zabehla stovku za 11,5, v Prahe za 11 jedenásť. Úmyselne sme zvolili termín na začiatok júna, v Európe sme začínali. Bolo to dobré pre šprinty a vrhy, ale nie pre behy. Pre čs. atletiku bola Ostrava a Bratislava základ konkurencie, vtedy sa von toľko nechodilo.“
Rada od Hansena
Istý čas sa angažovali v organizovaní atletických mítingov stranícke denníky – v Sovietskom zväze, NDR, Poľsku i Maďarsku. Aj na týchto podujatiach sa nadväzovali cenné známosti, z ktorých šikovní profitovali.
„Už spomínaný Pavol Kršák prostredníctvom svojich kontaktov v Moskve pomohol zabezpečiť účasť trojskokana Viktora Sanejeva, absolútnej trojskokanskej hviezdy. Zoznámil sa s jeho trénerom, a tak Bratislava tlieskala veľkej svetovej hviezde. Manažéri vstúpili do deja neskôr, v osemdesiatych rokoch minulého storočia veľa záležalo aj od osobných vzťahov,“ podotýka Ozorák. Objavila sa však aj rivalita.
„Joao Carlos de Oliveira, brazílsky trojskokan a svetový rekordér, najprv skákal v Bratislave. Na druhý deň šiel so skupinou atlétov rýchloloďou Raketa do Budapešti. Tam pršalo, chýrny de Oliveira nezopakoval kvalitný výkon z Bratislavy. Nebudeme s ňou spolupracovať, pôjdeme sólo, tvrdil vtedajší šéf budapeštianskeho mítingu. Mrzelo ho, že o Bratislave šiel lepší chýr.“
Ozoráka teší, že jedným z čestných hostí bude v Šamoríne prezident Európskej atletickej asociácie (European Athletics) Svein Arne Hansen, dlhoročný riaditeľ prestížneho mítingu v Oslo Bislett Games.
Foto: ŠTARTFOTO
„Je to náš priateľ. Sadol v Oslo do auta a navštevoval mítingy v Európe. Neraz sa zastavil aj v Bratislave. Aj od neho sme sa učili, lebo mal veľa skúseností. Napriek tomu, že na staručkom štadióne padlo viac ako päťdesiat svetových rekordov – aj v rýchlokorčuľovaní, zbúrali ho a postavili nový. Naučil nás jednu poučku: dobré je chodiť po svete a ukazovať sa, aby ste sa dostali do povedomia. Potom ani nemusíte nič robiť. Každý vás vidí, vie, že míting v Bratislave žije, zaájemcovia sa sami ohlásia. Posledné roky sme sa nenaháňali, mali sme avíza vopred, kto chce prísť – a v najlepších rokoch sme si mohli dovoliť vyberať.“
Borzov vynechal stovku – a ľutoval
V olympijskom roku 1972 štartoval v Bratislave aj znamenitý šprintér Valerij Borzov, neskorší dvojnásobný olympijský víťaz. Ale len v štafete na 4×100 metrov. "Tak to mal nalinkované od trénera. Stovku vyhral Grék Papagergopoulos časom 10,0 meraným ručne, vyrovnal európsky rekord.
Šéf európskej atletiky a neskôr aj svetovej Holanďan Adrian Paulen vybehol na rozhodcovské schody a zisťoval, či čas na stopkách je správny. Na štadióne vládli ideálne podmienky: vietor do chrbta, teplo tak akurát, žičlivé plné hľadisko. Borzov si vtedy povzdychol: Keby som nastúpil aj na stovku, bol by som určite lepší než Grék – a mal by som rekord, vravel. O dva mesiace triumfoval na stovke i dojnásobnej trati v Mníchove."
Iným smoliarom bol Nemec Thomas Munkelt, olympijský víťaz z Moskvy 1980 na 110 m prekážok. Prvý štart nevyšiel, na druhý už nenastúpil, lebo ho cuklo v nohe. Cítil, že niečo nie je v poriadku, odstúpil. Organizátori sa vedeli prispôsobiť hviezdam. „Dvojnásobný olympijský víťaz Roger Kingdom nás naučil, že krátke prekážky sa behajú dvakrát: rozbeh a finále. V prvom štarte sa rozcvičil, v druhom šiel naplno. Potreboval dva behy, tak sme ich dali, aj keď sa to nie každému páčilo.“
Diskárka Faina Meľniková-Velevová, takisto olympijská víťazka a svetová rekordérka, takmer nestihla štart. „Zabudli sme ju vziať z hotela Kyjev. Volal mi kolega, je tu taká baba, že má ísť hádzať disk, no keď po ňu neprídete, nepôjde na štadión. Rýchlo sme po ňu poslali. Došla na štadión – a mračila sa. Nechcem odtiaľto hádzať, fúka zlý vietor. Takto svetový rekord neohrozím, argumentovala. Vietor vial opačne, než potrebovala, ale klietku sme už nepremiestnili…Veľký chýr sprevádzal aj americkú šprintérku Gwen Torrenseovú. Na stovke ju Jarmila Kratochvílová zdolala, preto na dvojstovku nenastúpila. Nechcela opäť prehrať.“
Kto bol najdrahší?
Ktorí svetoví atléti z plejády hviezd stáli organizátorov najviac?
„To si netrúfam povedať. Američania boli vždy drahí, neraz až prehnane. Nebolo to však tak, že jeden bral najviac. Financie dostala skupina – a ako si ich podelili, bolo v ich réžii. Nikdy nebolo tak, že sme platili jedného. Spolupracovali sme s anglickým manažérom McDonaldom. Poslal nám skupinu tridsatich Keňanov. Medzi nimi aj Daniela Komena. Bol síce drahý, ale bol súčasťou balíka. Chceli sme, aby šiel na rekord, no sám prišiel za nami, že nemá formu na svetový rekord a chce bežať inú vzdialenosť,“ vyťahuje Ozorák ďalšiu raritku.
Vzápätí pridáva inú. „U nás však štartoval americký šprintér Maurice Greene – za 500 dolárov. Ani sme poriadne nevedeli, kto to je, takmer nik ho vtedy nepoznal – a neskôr sa stal svetovým rekordérom. Podobne ako Colin Jackson na 110 m prekážok.“
Nie všetko vyšlo na prvý raz, no už z predchádzajúceho menoslovu vidieť, prečo míting získal prívlastok Zürich Východu. Ozorák azda najdlhšie presviedčal bulharskú výškarku Stefku Kostadinovovú, aby prišla aj do Bratislavy.
„Asi desaťkrát som ju lámal, až napokon došla. Aj s Bulharmi sme sa vedeli dohodnúť na výmenách. So špičkovými atlétmi chodili aj viacerí mladí. Sovieti, Rumuni i Bulhari vedeli, kto z prichádzajúcej generácie je dobrý. Popri hviezdach sme sa začali orientovať na nádejných atlétov. Mali sme skúsenosť, že kto bol slávny pred rokom, v ďalšom už z rôznych dôvodov nevynikal. Vedeli sme si ich vytipovať z výkonov z predchádzajúceho roka a zo začiatku sezóny. Aj manažéri vedeli, kto je dobrý, no neraz to s tvrdeniami o útokoch na svetový rekord preháňali, aby navýšili odmeny. Niekedy to boli skôr habaďúry.“
Vy ste to ešte neposlali?
Na záver to najlepšie. Prvá Ozorákova skúsenosť so Sergejom Bubkom, jediným atlétom, ktorý v Bratislave utvoril svetové rekordy, nebola práve priaznivá.
Foto: Ján Súkup
„Nestretli sme sa. Začiatkom marca 1984 sme vycestovali do Göteborgu na európsky halový šampionát. Mladík Bubka, majster sveta z roku 1983 z Helsínk, sa tam však neobjavil, neprišli mu tyče z Ameriky. Stretli sme sa však s jeho trénerom Vitalijom Petrovom. Za týždeň sme vybavili, čo sme potrebovali. Mali v pláne ísť do Bulharska, kde boli rok predtým, no Petrova sme prehovorili, aby prišli do Bratislavy. Tak sa aj stalo – a v prvom štarte u nás utvoril svetový rekord 585 cm, jeho prvý vonku. Odvtedy prišiel vždy, keď mohol, neraz aj s rodinnými príslušníkmi. Určite zavážilo, že sme mali veľmi dobré kontakty s ruskými atletickými šéftrénermi: Igorom Ter-Ovanesianom a Robertom Zaťkom. Sovieti uznávali naše mítingy, letenky si platili, my sme hradili len pobyt. Bubka skočil svetový rekord aj v Prahe. Na štadióne už takmer nik nebol, svietili reflektory, keď prekonal šesť metrov,“ prízvukuje Ozorák.
Bratislavský model s pozývaním Bubku a jeho príbuzných neskôr prevzal aj Paríž i talianska kúpeľná Padova.
„Do Piešťan sa chodil kurírovať aj tu, no v Paríži i Padove dostal i finančný bonus. My sme mu vybavili Piešťany, ale bez peňazí. Raz sme Sergeja ubytovali v novom hoteli v Petržalke, no štadión sme ho vozili. Najlepšie sa cítil v Dome športu, nepotreboval nijaký komfortný hotel. Pozrel sa von oknom, odkiaľ fúka vietor – a podľa toho sa rozhodol, či pôjde trénovať, alebo nie. Keď bolo všetko v poriadku, šiel.“
V súvislosti s prvým Bubkovým bratislavským svetovým rekordom dostal Ozorák školenie z modernej žurnalistiky.
„Mítingu vždy predchádzala veľká propagácia – pred, počas i po pretekoch. Do Bratislavy chodil aj legendárny nemecký atletický žurnalista Gustav Schwenk (zomrel začiatkom roka 2015 vo veku 91 rokov). Keď Bubka prekonal svetový rekord, bol na mňa neskutočne zlý. Vybehol hore na tribúnu, hľadal ďalekopis. Vy ste ešte neposlali do sveta, že Bratislava videla svetový rekord? – žasol. Normálne nad nami stál, že okamžite to musí ísť von. Cítil som, že tu padne svetový rekord, tvrdil. Dohliadol na to, aby sme správu o jedinečnom Bubkovom výkone bleskovo poslali do sveta. Každú dobrú radu sme brali.“