Ján Volko: Túžim, aby sa môj čas na stovke začínal deviatkou

17.06.2017 08:04
Ján Volko
Ján Volko. Autor: ,

Šokuje. Poctivým prístupom k povinnostiam, ktoré z neho za necelé štyri sezóny profesionálnej kariéry urobili najrýchlejšieho Slováka v histórii v behu na 100 aj 200 metrov. Prekvapuje.

Skromnými vyhláseniami, radšej prehovorí výkonmi. Udivuje. Rastúcim potenciálom a postupne sa blíži k magickým časom v najsledovanejších atletických disciplínach. Slovenský rekordér – 10,16 sekundy na 100 a 20,66 na 200 m – Ján Volko (20) je jednou z hviezd 52. ročníka mítingu Pravda – Televízia – Slovnaft.

„V dlhodobom horizonte je to jediný kvalitný míting na Slovensku,“ vraví vicemajster Európy na 60 m z marcových halových majstrovstiev Európy v Belehrade.

Súviseli vaše športové začiatky hneď atletikou?
Hneď nie. Sú úzko späté so základnou školou. Keď som do nej začal chodiť v šiestich rokoch, hrával som futbal u Saleziánov v bratislavskej Trnávke. V tamojšom klube SDM Domino som bol asi dva roky. Postupne som začal koketovať aj s atletikou. Skúšal som trénovať oba športy naraz, ale nešlo to. Stále som len behal z jedného tréningu na ďalší. Nedalo sa to časovo zvládnuť, tak som sa rozhodol pre šprinty. Najskôr som bral atletiku skôr ako hobby. Trénoval som v občianskom združení Kryha pod vedením Andrejky Bérešovej, ktorá však skupinku kvôli počtom musela rozdeliť na šprintérov a vytrvalcov. Tak od roku 2013 spolupracujem s trénerkou Naďkou Bendovou až dodnes.

Od začiatku ste uvažovali nad tým, že budete šprintérom?
Áno. Už na futbale som patril k najrýchlejším. Do sedemnástich rokov som robil viaceré atletické disciplíny – šprinty, vytrvalostné behy, skokanské i technické disciplíny. Mal som dobrý rozhľad o tom, čo každá z nich prináša a mohol som si vybrať. Šprint sa mi najviac páčil a aj mi dosť sedel.

Popritom študujete informačné technológie na Slovenskej technickej univerzite. Vždy ste chceli mať vzdelanie v zálohe, keď skončíte s profesionálnou kariérou? Viedli ma k tomu rodičia a aj mňa technika zaujímala. Školu som chcel študovať, aj keby som nebol atlét a nedosiahol momentálnu úroveň. Vždy som bol v technických veciach doma. Chodil som na gymnázium a nemal som špecifikáciu. Bez nej by som sa veľmi ťažko zamestnal. Je dôležité, že pokračujem v štúdiu na výške.

Aké náročné je skĺbiť zápočty a skúšky s tréningom?
Najnáročnejšie to bolo po návrate zo sústredenia v Portugalsku. Musel som vtedy dorobiť a odovzdať viaceré projekty a učiť sa. Momentálne je to už lepšie, prebieha skúškové obdobie. Nemusím sedieť škole, len sa učím a trénujem.

Zvykli ste kvôli učeniu ponocovať?
(smiech) Ja vôbec nie som nočný vták ako napríklad moja sestra. Vydržím maximálne do polnoci , potom už musím zaľahnúť. Večer mi to príliš nemyslí a skôr sa trápim ako učím. Radšej vstanem ráno skôr, vtedy mi to ide lepšie.

Trénerka Bendová vyhlásila, že ak sa tento rok posuniete k hranici 10,20 na stovke a 20,40 na dvojstovke, definitívne sa zaradíte k svetovej špičke. Cítite sa ako jej súčasť?
Svetovej neviem, európskej určite. Túžil som po rôznych rekordoch, dával som si určité méty. Na medailu z ME v hale som však nikdy nepomyslel. Bolo to milé prekvapenie a splnenie niečoho, o čom som zatiaľ nikdy nesníval.

Ako si s odstupom času spomínate na strieborný moment z Belehradu?
Už je to reálnejšie ako vtedy. Moje výkony na stovke na začiatku letnej sezóny potvrdili, že to v Srbsku nebola náhoda. Časy tomu odpovedajú. Veľmi milo sa k tomu, čo sa nám podarilo, vraciam. Niekedy je to neuveriteľné, inokedy zasa veľmi reálne. Odvtedy sa zmenilo veľa vecí.

Napríklad?
Vzrástol záujem o moju osobu. Zvýšil sa príjem financií od Slovenského atletického zväzu i sponzorov. Dostávam aj väčší priestor v médiách, čo sa predtým stávalo len v niektorých. Pokiaľ ide o odborné debaty a rozhovory, nerobí mi problém si s novinármi sadnúť. Pokiaľ ide o bulvárne veci, už by som do niektorých radšej nešiel. Nie som ten typ človeka, ktorý by si mediálnu pozornosť vyslovene užíval, ale nerobí mi to problém. Zvykol som si.

Strieborný medailista z behu na 60 m Ján Volko...
Strieborný medailista z behu na 60 m Ján Volko (vpravo) vedľa britského víťaza Richarda Kiltyho, vľavo tretí reprezentant Švédska Austin Hamilton. Autor: Reuters, MARKO DJURICA

Spoznávajú vás aj ľudia na ulici?
Ani nie. Raz sa mi stalo, že ma spoznala pani v banke. Bolo to milé. Na pretekoch si decká chceli nechať odo mňa podpísať nejaké veci.

Naplnili ste vaše tohtoročné ambície na stovke?
Prekonal som ich. Na dvojstovke však zatiaľ želaný posun neprichádza. Bežal som tento rok iba dve (20,66 a 20,73, pozn.). Išiel som do nich z plného tréningu a nemal som dostatok priestoru to viac doladiť. Čas 20,50 je stále vcelku vzdialený. Mám však dosť času na zlepšenie. Je pravdepodobné, že tento rok bude stovka lepšia ako moja obľúbenejšia dvojnásobná vzdialenosť. Dosť sme totiž trénovali na halovú šesťdesiatku.

Prečo viac obľubujete dvojstovku?
Väčšina šprintérov na sto metrov dvojstovku nezvláda. Je to iná trať – náročnejšia a viac bolestivá, ale krajšia. Niekedy som po 200 m na tom veľmi zle… (smiech) Je to moja srdcovka.

Registrovali ste v detstve péteesku?
Som mladý, o tomto mítingu som sa dozvedel v podstate minulý rok. Zistil som, že má za sebou slávnu históriu. Niekoľkokrát tam skákal legendárny Sergej Bubka a súťažili ďalší skvelí atléti. V detstve ma to však veľmi nenadchýnalo. (smiech)

Slávnu históriu ste nezažili, ale boli ste pri minuloročnom obnovenom 51. ročníku. Ako si naň spomínate?
Veľmi sa do Šamorína teším. Nestáva sa často, najmä nie týchto časoch, že sa na Slovensku zorganizuje špičkový atletický míting. Môže to atletike na Slovensku len pomôcť. V dlhodobom horizonte je to jediný kvalitný míting v krajine. Dubnický most či ďalšie podujatia sú zrušené alebo nemajú takú konkurenciu ako kedysi. Ak chceme súťažiť s kvalitnou konkurenciou, musíme ísť do zahraničia. Je to smutné. Ľudia sa nás pýtajú, kedy budeme pretekať na Slovensku. Pýtam sa: kde? Nechcem nikoho uraziť, ale na Slovensku nemáme ani poriadne štadióny, kde by ste na preteky dotiahli kvalitných atlétov. Česká liga, mítingy i infraštruktúra sú niekde inde. Máme sa stále od nich čo učiť.

Vidíte istú paralelu napríklad s hokejom, kde sa mladí snažia odísť čo najskôr do zahraničia?
Určite, aj hokejisti či futbalisti potrebujú silnú konkurenciu, aby rástli. Niekomu silní súperi nevyhovujú. Napríklad môj sparing Jakub Matúš je radšej, keď beží sám, lebo ho lepší protivníci vedia rozhodiť. Ja zasa zbožňujem, keď je niekto lepší ako ja. Motivuje ma zdolať ho. Sám sa nikdy nedonútim ísť na dno síl, rivalita mi pomáha.

Šprintér Ján Volko.
Šprintér Ján Volko. Autor: Robert Hüttner, Pravda

Kde vidíte najväčšie problémy slovenskej atletiky?
Na Slovensku máme osem-deväť 400-metrových štadiónov. Niektoré sú v dezolátnom stave a nespĺňajú podmienky na organizovanie pretekov. Mestá to majú ťažké so zháňaním financií, ale oprava atletického štadióna by im pomohla vyprodukovať ďalších skvelých športovcov, nielen atlétov. Ľudia od nás čakajú výsledky. Ak nemáme adekvátne podmienky, je ťažké sa vo svete presadiť. Tak je to s každým športom. Modernému komplexu v Šamoríne by pomohlo, keby tam nebola iba P-T-S, ale aj iné mítingy. Ľudia by si zvykli na atletiku. Štadión je skvelý, treba ho využiť. Nemusí sa to týkať len dospelých, pokojne nech tam zorganizujú niečo pre deti. Aby si ľudia zafixovali kvalitné preteky tak ako kedysi P-T-S.

Späť k péteéeske. S čím budete v x-bionic® sphere spokojný?
V Šamoríne dosť fúka neregulérny vietor do chrbta. Ak by sa upokojil, rád by som atakoval slovenský rekord na dvojstovke. Všetko pod 20,70 bude dobré. Verím, že sa medzi silnými súpermi nestratím. Ako som spomínal, vedia ma motivovať k dobrým výkonom. Stále sa mám kam posúvať.

Vo vašej tréningovej skupine je okrem Matúša aj Naďkin syn Jakub Benda. Pochvaľujete si vzájomnú spoluprácu?
Určite. Panuje medzi nami tromi zdravá vzájomná rivalita. Ťaháme sa. Keď sa nechce jednému, dvaja ho potiahnu. Keď trpia viacerí spolu je to iné, ako keď ste na to sám. Som s tým veľmi spokojný. Sme iní, každý môže tomu druhému niečo dať aj si od nich niečo vziať.

Tento rok vás čaká aj Zlatá tretra v Ostrave, kam sa chystá aj najrýchlejší muž planéty Usain Bolt. Tešíte sa naňho?
Určite. Bude to pre mňa niečo nové. Je česť behať s niekým takým. Mali by sme tam spolu bežať stovku. Cením si to o to viac, že rok 2017 je preňho rozlúčkový. Nemám v Ostrave čo stratiť, veľké šance zabojovať o najvyššie priečky si nedávam. Budem trochu nervózny, ale nemyslím si, že mi to zrazí kolená. Nechcem hovoriť o tom, aký je, lebo ho veľmi nepoznám a určite má toho veľa. Minulý rok som sa s ním stretol po pretekoch, podpísal mi tretry. Teraz sa s ním stretnem už v blokoch. Zabehnúť si s Boltom je vždy veľká vec.

Na blížiacich sa ME do 23 rokov v Poľsku však máte medailové ambície, nie?
Nie. Chcem sa dostať do finále a všetko navyše bude bonus. Nechcem tam ísť s tým, že vybojujem cenný kov. To nerobí dobrotu. Chcem to vziať ako v Belehrade – postupne a od podlahy.

Ján Volko s trénerkou Naďou Bendovou na...
Ján Volko s trénerkou Naďou Bendovou na tréningu AS Trenčín. Autor: SITA, Tomáš Somr

To vám v Belehrade vyšlo – získali ste striebro, takže zrejme príde niečo podobné aj v Bydgoszczi…
Chápem, kam tým mierite… (smiech) Ale ako som povedal, nerád hovorím o pódiových umiestneniach vopred.

Na konci augusta je na Taiwane letná univerziáda. Premýšľate už nad ňou?
Aj ona patrí k vrcholom tejto sezóny, ale predsa len – do jej štartu sú ešte viac ako dva mesiace. Je šanca uspieť aj tam. Pôjdeme postupne – dvadsaťtrojky, svetový šampionát v Londýne a potom univerziáda.

Uvažujete aj nad svetovým šampionátom?
Zrejme by som sa tam mal dostať. Síce nemám limit, ale podľa tabuliek to zrejme bude stačiť. Ešte neviem, či do Londýna pôjdem. Je totiž pravdepodobné, že nepostúpim z rozbehov. Možno jeden beh obetujem, aby som sa lepšie pripravil na univerziádu. V mojej vekovej kategórii je to dôležitejšie.

Postupne stláčate časy na 100 i 200 m. Cítite, že sa blíži hranica, za ktorú vás už telo nepustí?
Ťažko povedať, lebo zatiaľ som v kariére nemal sezónu, v ktorej by som stagnoval. Vždy som sa niekam posunul, viac či menej. Je náročné odhadnúť, kde je strop. Predpokladám, že sa k nemu blížim. Nie je ďaleko, ale povedať, kedy príde, alebo aké časy ho budú signalizovať, neviem. Nelimituje ma zdravie, sem-tam som mal drobné boliestky, ale tie máva každý športovec.

Nestáva sa často, že sa šprintér bielej pleti približuje k prekonaniu desiatich sekúnd. Cítite, že by sa vám to mohlo podariť?
Kedysi bola táto hranica vzdialená, momentálne je omnoho bližšie. Treba si ale uvedomiť, že 16 stotín je naozaj veľa a zmazať ich je náročné. Ťažko povedať, či na to ešte mám. Veľmi nad tým nepremýšľam. V kútiku duše je veľká túžba dosiahnuť čas, ktorý sa bude začínať deviatkou. Každý šprintér o niečom takom sníva. Realita je však veľakrát iná, nemusí sa to podariť. Netuším, či sa ešte mám kam posunúť, ale hádam som ešte nepovedal posledné slovo.

Absolvovali ste aj viaceré besedy o drogách. Angažujete sa v tomto smere?
Pozvali ma do niektorých škôl a neváhal som. Kvitujem takéto besedy, snažím sa trochu zvýšiť povedomie detí. Nechcem, aby zblúdili na zlú cestu. Týmto veciam hovorím áno – treba pomáhať vždy, keď sa dá. Som otvorený aj ďalším takýmto sedeniam.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#míting P-T-S #Ján Volko
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk