Pôvodná atletická Veľká cena Pravdy (1957 – 1967) zmizla takmer na štyri roky zo sveta, nezmizla však z pamäti. Z már vstala ako pokropená živou vodou. Dala zbohom Tehelnému poľu a odišla k susedom na Pasienky, kde na ovál naliali pol druha tisícky ton tartanu. Spasila ju „zázračná“ umelá hmota? Skôr do atletiky zaľúbení fanatici, ktorí v snahe pozdvihnúť jej úroveň zlákali ďalších patrónov a preteky premenovali na PRAVDA – TELEVÍZIA – SLOVNAFT.
Prestup spískali traja šíbri. Ozajstný však bol len jeden: Štefan Madro, ambiciózny tajomník slovnaftárskej TJ Internacionál, ktorý sa rád vyhraňoval voči ikonickému rivalovi. Ďalší dvaja, šéfovia športových redakcií vplyvných médií – Pavol Kršák z Pravdy a Tibor Donoval z bratislavského štúdia Čs. televízie – mu návrhom na obnovenie pretekov a ich presun zo škvarovej, dlhodobo zanedbávanej dráhy Slovana na nový tartanový ovál Interu len nahrali na smeč. „A teraz odznovu, ale už na tartane,“ povzbudzoval všetkých bulletin mítingu 1971.
Tartan stmelil atletiku
„Mal som dvadsaťdva rokov a malú dušičku, keď ma poverili úlohou tajomníka začínajúceho atletického oddielu Interu a zároveň aj organizačného výboru,“ vraví Imrich Ozorák. „Na čele oboch stál riaditeľ slovnaftárskeho učilišťa Otto Brhlík a spolu sme sa obávali, či nájdeme dosť ľudí ochotných a schopných vzkriesiť preteky. Prvý tartan však bol obrovský impulz, spájal nadšencov atletiky bez ohľadu na klubovú príslušnosť – taký sa už neskôr neobjavil.“
Dráhu si vzal na starosť inžinier Štefan Molnár, dvojnásobný čs. majster v skoku do diaľky. Z roduverného slávistu sa vykľul fachman v projektovaní a technickom dozore. „Bežcom sa zákruty na Pasienkoch zdali menej príkre ako na iných štadiónoch a diváci si pochvaľovali, že sektory žrde a diaľky na vonkajších stranách majú pod nosom. Variabilná výška umožňovala vyhovieť Wszolovi, ktorý sa rád rozbiehal smerom k divákom, ale aj Bykovovej trénerovi, ktorý chcel rozbeh na dĺžku,“ vyratúva Ozorák výhody projektu. Šťastné bolo aj poverenie Molnára funkciou riaditeľa pretekov – vydržal v nej (s krátkou pauzou pôsobenia v cudzine) takmer dve desaťročia. A tiež výmena Brhlíka na čele organizačného výboru po troch ročníkoch za koncepčnejšieho a rozhodnejšieho Jozefa Valtra – viedol ho až do roku 1988.
Prvá eufória: stovka za 10,0
Obnovená premiéra vyznela ako ostrý štart finálového typu. Rozbehový bol len počtom divákov: prišlo ich štyritisíc, o rok však už dvaapolkrát toľko. Míting 1972 dostal prívlastok festival šprintu. Veľkú eufóriu vyvolal grécky šprintér Vassilios Papageorgopulos, ktorý ako siedmy Európan zabehol 100 metrov za ručne meraných rovných 10 sekúnd. Valerij Borzov, spoludržiteľ kontinentálneho rekordu, bol očitý svedok Grékovho šprintu – od trénera však dostal súhlas len na štart v štafete ZSSR. Škoda, bol v životnej forme, o tri mesiace na OH v Mníchove na ceste k dvom zlatým zabehol vo štvrťfinále elektronický európsky rekord 10,07, ktorý zodpovedal ručnému času 9,8 – 9,9… Mimochodom, Papageorgopulos sa zranil a na semifinále nenastúpil.
Slovenka Eva Glesková sa v Mníchove prešprintovala až do finále stovky, ale s natrhnutým zadným stehenným svalom zo semifinále ho odbehla len symbolicky. Predtým na Pasienkoch šiestym mítingovým „double“ (100 a 200 m) zavŕšila sériu 14 individuálnych primátov – so štafetovými ich dosiahla 17! O mesiac v Budapešti v stretnutí Maďarsko – Československo ako piata žena zabehla 100 m za 11 sekúnd a vyrovnala ručne meraný svetový rekord!
Slovenská atletika dvíhala hlavu. Prvým plodom systematickejšej práce bol európsky titul štyristovkárky Anny Chmelkovej v Budapešti 1966, ďalšími striebro osemstovkára Jozefa Plachého a bronz výškárky Márie Mračnovej-Faithovej na aténskych ME 1969, podiel Juraja Demeča na zlate v šprintérskej štafete a striebro stípliara Dušana Moravčíka na helsinských ME 1971 a v roku 1972 najmä olympijský bronz diaľkárky Evy Šuranovej, ktorá o dva roky na rímskych ME získala aj striebro. K úspechom pomáhala aj konfrontácia so zahraničnou elitou, ktorú ponúkala čoraz lepšie obsadzovaná péteeska.
Po vetre? Nech sa páči
Jej renomé dvíhala aj ochota vychádzať hviezdam v ústrety. „Lepšie by sa skákalo, keby nám v rozbehu fúkal vietor do chrbta,“ utrúsil Sergej Bubka v lete 1984. Náš zákazník, náš pán – skákalo sa po vetre. Šampión sa odvďačil prvým svetovým rekordom 585 cm a diváci šaleli.
Neraz sa sťahovala aj diskárska klietka. „Na želanie Ludvíka Daněka, ktorý pozorne sledoval smer vetra, aj trikrát – večer pred pretekmi, ráno a tesne pred nimi,“ spomína Ján Koštial. „Ludvo sa však vždy revanšoval kvalitným výkonom. V prvom ročníku na Interi prehodil šesťdesiatku skoro o päť metrov – zakrátko získal európsky titul a o rok aj olympijské zlato.“
Neohýbateľná bola len litera pravidiel. Brazílsky trojskokan Joao de Oliveira na P – T – S 1976 vyhral výkonom 17,44, ale v jednom pokuse pristál blízo vlastného svetového rekordu 17,89 m. Koštial bol vtedy vrchný rozhodca disciplíny: „Chvíľu trvalo, kým som v plastelíne identifikoval stopu špičky jeho tretry. Zdvihol som červenú zástavku a zaznel piskot divákov. Pravidlá však neriešia, či ide o malý, alebo veľký prešľap, ale iba to, či prešľap bol, alebo nebol. Napriek tomu ma zamrzelo, keď sa o päť rokov objavila správa, že Oliveirovi po autonehode museli amputovať nohu…“
Pridaná hodnota: elitní lekári
Míting ponúkal aj pridané hodnoty. Jednou bola špičková lekárska starostlivosť. Atléti si roky podávali kľučku na dverách interistickej ordinácie, v ktorej ošetroval Alexander Bínovský. Prominentní lekári figurovali v organizačnom výbore už v ére Veľkej ceny Pravdy. V prvom Alojz Kocinger a Kazimír Ferienčik. Za tretieho do zdravotnej komisie si vybrali Bínovského. V tartanovej ére stál od začiatku už na jej čele.
„Také zdevastované chodidlá som ešte nevidel,“ skonštatoval po vizite trojskokana Viktora Sanejeva. Ošetroval mu ich celý čas pobytu a o rok znova. Aj s Jozefom Mračnom, ktorý Šanibáčimu sprvu asistoval a neskôr po ňom prevzal rolu anjela strážneho atletických hviezd. Pred slávnym montrealským double 400–800 m opichávali a kurírovali boľavú achilovku Alberta Juantorenu, ktorý po víťaznom teste na péteeske potichu ostal týždeň na Pasienkoch, kde mali na tú dobu modernú elektro- aj vodoliečbu. Za Mračnom často chodil aj olympijský oštepársky šampión Miklós Németh a v roku 1994 mu po európskom rekorde veľmi ďakovala žrdkárka Daniela Bártová – za pomoc v bytostnej sfére primára oro-maxilofaciálnej chirurgie: „Zlikvidoval mi zápal okostice – keď bolia zuby, končia žarty…“
Foto: Ján Súkup
Plachý: dlho nič a veľký rekord
Zo slovenských hviezd najdlhšie čakal na úspech na domácom topmítingu strednotratiar Jozef Plachý, ktorého triumf v dueli Európa – Amerika v Stuttgarte 1969 každý večer pripomínal obrazový „podmaz“ zvučky televíznych Gólov, bodov, sekúnd. Keď vyletela košická kométa, míting mal pauzu a keď ho obnovili, Plachého stíhali zranenia alebo nemal formu (na 800 m skončil v r. 1974 a 1975 tretí, resp. piaty). Na P – T – S sa zaskvel, až keď prešiel na 1 500 m: zvíťazil v rokoch 1977 i 1978. Prvý primát je pamätný: svetovým výkonom sezóny 3:37,04 zlepšil po 11 rokoch Odložilov čs. rekord. Keby nebehal za pražskú Duklu, bol by slovenský rekordér dodnes!
A ešte jedno keby: keby bol do Bratislavy dorazil včas Tanzánijčan Filbert Baji, Plachý by možno nevyhral, ale asi by zabehol ešte kvalitnejší čas – svetový rekordér však tisícpäťstovku sledoval odkladajúc batožinu len v hoteli na televíznej obrazovke a namiesto nej na druhý deň vyhral osemstovku (1:47,75).
„Vtedy som behával 700 km mesačne a bol som výborne pripravený – trúfal som si aj na 3:35 min,“ tvrdí Plachý s odstupom 40 rokov. „Hovorím to vážne, veď o tri týždne som na mítingu DN-Galan v Štokholme vyhral míľu v čs. rekorde 3:54,7 a na 1¤500 m mi namerali medzičas 3:35,8.“ Triumf označili experti za senzáciu, lebo zdolal o. i. novozélandského svetového rekordéra Walkera a západonemeckého európskeho rekordéra Wessinghageho.
Míliarove mítingové lásky
Plachého rekord podujatia platil 17 rokov. V deväťdesiatom štvrtom bol vôbec najstarší, nuž naň organizátori vyhlásili poľovačku. Na poslednú chvíľu angažovali Vénusta Niyongaba zo stredoafrického Burundi a trafili do čierneho. Mal iba 20 rokov, ale na 1¤500 m mu namerali čas 3:35,61 – o rok už bol rekordérom aj na 3¤000 m (7:39,19 platí dodnes) a o dva aj na 2¤000 m (4:52,30). No a v Atlante 1996 získal Niyongabo prvé burundské olympijské zlato.
Náš najlepší míliar má na péteesku aj iné spomienky. „V Bratislave som sa zamiloval do dámy z televíznej športovej redakcie, s ktorou mám dve deti,“ spomína Plachý. Manželstvo už patrí minulosti, vzťah k pretekom však pretrval: „Minule som sa hrabal v osobnom archíve a natrafil som na text petície, ktorú som pri bagri opásanom smútočnou stuhou prednášal na úvod mítingu v roku 2001, keď som pomáhal pri jeho záchrane. Je to smutné čítanie, ale ešte smutnejší je stav tartanovej dráhy na Pasienkoch. Ešte ju síce nezlikvidovali, ale súťažiť sa na nej už nedá, a nič nenasvedčuje, že sa to zmení k lepšiemu.“
Galinino osudové zranenie
Život Galiny Čisťjakovej, stále ešte svetovej rekordérky v skoku do diaľky (752), je na román a príbeh jej druhého víťazného štartu v Bratislave v júni 1990 aspoň na kapitolu. Hneď prvým pokusom 735 cm zrušila sedemročný rekord mítingu Heike Drechslerovej (NDR), potom ešte dvakrát skočila za 7 m (707, 726). Po šiestom pokuse, v ktorom natiahla posledný rozbehový krok, však bronzovú diaľkárku soulských Hier z doskočiska zranenú vynášal v náručí manžel a tréner Alexander Beskrovnyj, sám trojskokan. O tri dni vo Viedni podstúpila štvorhodinovú operáciu pravého kolena. Nebyť nej a dlhej rehabilitácie vyžadujúcej kontroly na rakúskej klinike, asi dnes nežije s rodinou na Slovensku, ale v Rusku či na rodnej Ukrajine. Lekári jej odporučili venovať sa už len trojskoku, aj to z opačnej nohy. Trénerom zbornej sa však jej „osobák“ 14,76 málil, a tak kariéru zavŕšila v slovenskom drese – na atlantskej olympiáde a na aténskych MS v slovenskom drese.
S mítingom sa vrátil aj jeho manažér
Zberač čísel, vetromerač, hlásateľ, štatistik, promotér… Míting P – T – S sa ťahá celým životom Alfonza Jucka, dnes svetoznámeho atletického manažéra.
Kto vás zvábil medzi organizátorov?
Najskôr som ja ako jedenásťročný zvábil rodičov na Pasienky. V snahe vidieť na vlastné oči atletiku, ktorá ma v televízii počas mníchovskej olympiády 1972 tak uchvátila, že som začal lúskať aj jej štatistiku. Neskôr som sa jej aj aktívne venoval a na péteeske zbieral od atlétov štartové čísla. Keď už som fakty sypal z rukáva, začali ma prizývať k nasadzovaniu bežcov do dráh. Na mítingu 1981, na ktorom Kratochvílová za necelé dve hodiny zabehla čs. rekordy na 100 i 200 m, som bol vetromerač. A o tri roky už hlásateľ. Bolo potrebné nahradiť Antona Ihringa, ktorého zvolili za predsedu Slovenského atletického zväzu, tak som sa stal kolegom nezabudnuteľného Róberta Rozima.
Foto: SITA, Marián Peiger
Odkedy ste zháňali zahraničných atlétov?
To prišlo postupne. Sprvu som len pomáhal tajomníkovi Imrichovi Ozorákovi v komunikácii so zväzmi a atlétmi. Vtedy neexistovali e-maily, bol len telefón, tak sme vyvolávali.
Kedy sa v atletike objavili peniaze?
Rada IAAF pripustila možnosť finančných odmien až v roku 1985. V Bratislave sa doláre nedávali ani potom. Vo východnom bloku disponovali organizátori len domácou menou. Maďarský člen rady István Gyulai to veľmi dobre vedel a inicioval finančné príspevky pre východné mítingy s tým, že ostávali na účte IAAF, ktorá ich predisponovávala manažérom.
Odvtedy ste sa videli ako budúci manažér?
Vtedy som sa videl nanajvýš ako televízny komentátor a štatistik, ekonomike som ešte nerozumel. Bol som šťastný, že môžem navštevovať rôzne preteky a debatovať s atlétmi aj organizátormi. Prví, ktorí ma oslovili s prosbou vybaviť štart na pretekoch, boli sovietski atléti Procenko a Poljakov. Manažérstvom som sa však začal vážne zaoberať až v roku 1994, keď sa Šárka Kašpárková preorientovala z výšky na trojskok.
To už ste boli po uši v organizácii P – T – S. Ako ste vnímali pat z roku 1989, keď sa do seriálu IAAF Grand Prix nedostal ani jeden československý míting, lebo zväz forsíroval Rošického memoriál, ktorý nespĺňal kritériá?
Pokladal som to za nespravodlivé a zároveň neprekonateľné. Zväz presadzoval striedanie pražského a bratislavského mítingu, ale IAAF ho nechcela. Bratislava sa snažila o vysokú úroveň pretekov kontinuálne, bez ohľadu na to, či bola, alebo nebola súčasťou seriálu, kým Praha len každý druhý rok. Péteeska mala v roku 1988 hviezdnu úroveň: Bubka skočil svetový rekord 605, Smith zabehol stovku za 10,07, Povarnicyn skočil 236, Procenko 17,55… Praha sa zaťala, IAAF tiež – a v seriáli napokon nebol ani jeden, ani druhý míting.
Bratislava však v roku 1990 dostala druhú šancu…
A vyšiel nám návrat: Matei skočil 240 a Hernandez zabehol svetový rekord na 300 m.
Kedy kulminovala kvalita mítingu v prednovembrovej ére?
Podľa mňa v roku 1988. Vyšlo počasie, boli výkony aj plné hľadisko.
A po Novembri?
Ekonomicky aj kvalitatívne najlepšie boli ročníky so Slovnaftom v názve: 1992, 1993, 1994… Ale aj ďalšie mali čaro.
Po ročníku 1998 však Slovnaft oznámil, že ako sponzor končí. Prekvapilo vás to?
Netušili sme, že zvažuje odstúpenie. Slovenská ekonomika vtedy nešliapala, ale verili sme, že Slovnaft je výnimkou. Možno nám však už v rokoch 1996 a 1997 chýbala aj inšpirácia.
To už upadal záujem divákov – prejedli sa atletiky? V roku 1998 rozpočet kulminoval a Bártová skočila európsky rekord, ale hľadisko bolo poloprázdne…
Pár svetových mítingov napredovalo, my sme však nemali zdroje na najväčšie zahraničné hviezdy. A domáce vtedy neexistovali. Najväčšou bol prekážkár Igor Kováč.
Čo si myslíte o ére Ceny Slovenska – Slovak Gold (1999 – 2004) a Ceny Slovenska (2005 – 2010)?
Ja som po deväťdesiatom ôsmom odišiel z organizačného tímu. Slovenský atletický zväz na čele s novou predsedníčkou Máriou Mračnovou vtedy zvažoval vstúpiť do mítingu, ale nič z toho napokon nebolo.
Mal zväz predpoklady zvrátiť postupný zánik podujatia?
Neviem, ako by to dopadlo, len konštatujem, že aj takáto ponuka bola na stole.
Čo vám prvé napadlo po informácii o obnovení P – T – S, nie však v Bratislave, ale trochu od ruky v Šamoríne?
Potešilo ma to, podujatie mi prirástlo k srdcu. Čo je dnes od ruky? Šamorín sa vníma ako satelit Bratislavy. Keď som na webe IAAF zverejnil článok o histórii pretekov, zavolalo mi pár manažérov: Ja som nevedel, že to je to, čo bývalo – takže jasné, ideme do Bratislavy.