Péteeska má šesťdesiat rokov. Odštartovala ako Veľká cena Pravdy

10.06.2017 14:00
PTS, P-T-S, P - T - S
Etiópsky vytrvalec Mirus Jifter pred olympijským double 1980 nadchol Bratislavu – šéf mítingu Jozef Valter mu gratuluje v prítomnosti vtedajšieho slovenského premiéra Petra Colotku. Autor:

Dnes sa slovenská atletika pýši olympijským šampiónom. Pred šiestimi desaťročiami však bola v kríze, na melbournskú olympiádu 1956 sa nedostal ani jediný Slovák.

Najčítanejší denník Pravda bil na poplach. Spustil rozsiahlu anketu o problémoch kráľovnej športu a slovenskej atletickej sekcii pomohol založiť medzinárodné preteky. Škvarová dráha na bratislavskom Tehelnom poli zažila koncom leta 1957 premiéru Veľkej ceny Pravdy, ktorá sa neskôr na tartanovom ovále Pasienkov pod iniciálkami P – T – S stala najrenomovanejším východoeurópskym mítingom. Jeho história pokračuje odvlani v Šamoríne: 17. júna sa uskutoční 52. ročník.

Po vojne sa zdalo, že atletike v Bratislave ruže nepokvitnú, že kvitnú len futbalu. Omyl, len čo na Tehelnom poli zrekonštruovali škvarovú dráhu a v septembri 1955 na nej usporiadali medzištátne atletické stretnutie Československo – Maďarsko, do hľadiska slovanistického futbalového svätostánku prišlo v každý z dvoch dní 25-tisíc divákov!

Lákadlom bol legendárny Emil Zátopek, ale aj traja rodáci zo slovenských miest v maďarskom drese: olympijskí šampióni v hode kladivom Košičan Imre Németh (Londýn 1948), Senčan József Csermák (Helsinki 1952) a ďalší Košičan László Tábori, jeden zo zverencov chýrneho trénera Mihálya Iglóia, vtedy čerstvý spoludržiteľ svetového rekordu na 1¤500 m časom 3:40,8 min. Pikantné: v počte rodákov bola remíza, lebo aj v československom drese nastúpili len traja – na 400 m Pavol Vrecník, na 1500 m Dušan Čikel (v tom čase obaja členovia ÚDA Praha) a na 110 m prek. Ivan Veselský (VŠ Bratislava)…

Už v premiére útok na svetový rekord

„Atletika zažila hody,“ zostručnil Rudolf Holzer a ako funkcionár s najväčším nadhľadom aj zápalom vyrukoval s návrhom organizovať každoročne medzinárodné preteky. V prvej verzii kalendára 1957 figurovali pod titulom Memoriál hrdinov SNP, v druhej ako Memoriál Jána Hajdócyho, napokon však niesli názov Veľká cena Pravdy. „K spresneniu došlo až v polovici apríla 1957, keď Pravda prejavila záujem o financovanie a propagáciu tejto akcie,“ vysvetlil v archívnych zápiskoch už nebohý tajomník slovenskej atletickej sekcie aj organizačného výboru Alojz Ovečka.

Z nich o. i. vyplýva, že organizátori dostali od ústrednej (pražskej) sekcie povolenie na štart tridsiatich zahraničných účastníkov. Na premiérovom ročníku v sobotu 31. augusta a v nedeľu 1. septembra napokon súťažilo 25 atlétov z piatich krajín, a nielen z tzv. spriatelených, za aké sa vtedy pokladali NDR, Poľsko a Juhoslávia, ale aj z Rakúska a zo Švédska. Okrem nich 137 domácich. Podujatie stálo 80-tisíc korún, pričom 33-tisíc sa vybralo na vstupnom od divákov, ktorých prišlo dokopy 15-tisíc. Bolo by sa aj viac, ale mládež mala vstup zdarma – a prišlo jej požehnane.

Najvernejší účastník éry mítingu na Tehelnom...
Najvernejší účastník éry mítingu na Tehelnom poli: guliar Jiří Skobla, majster Európy 1954 a bronzový medailista OH 1956, prvý Európan, ktorý prekonal 18 m. Autor: SLOVENSKÉ OLYMPIJSKÉ A ŠPORTOVÉ MÚZEUM

„Z Veľkej ceny Pravdy sa zakrátko môže stať sestra pražského Rošického memoriálu,“ tvrdil odborný mesačník Lehká atletika. Míting mohol mať ešte pompéznejší štart a už v premiére sa presláviť svetovým rekordom. Stanislavovi Jungwirthovi k nemu na 1000 metrov chýbalo iba šesť desatín sekundy. Táto trať pôvodne nefigurovala v programe, no Jogurt, ako ho prezývali, bol vtedy atlét takého kalibru, že jeho želanie sa vnímalo ako rozkaz. V júli 1957 totiž ako prvý na svete zabehol tisícpäťstovku pod magických 3:40 min. (3:38,1). Stále ešte cítil formu a túžil si po piatich rokoch (1952: 2:21,2) navrátiť aj svetový rekord na kilometer, ktorý Nór Audun Boysen medzičasom posunul na hodnotu 2:19,0. Ibaže forma medzičasom odišla kolegovi z Dukly Praha Ludvíkovi Liškovi, ktorý mu v Houštke výdatne pomohol s tempom. V Bratislave musel ťahať sám a záverečných 200 m už mlel z posledného.

Dukla mala na Tehelnom poli žatvu. Najmä Fišerovi zverenci: Jungwirth dobehol prvý na 1000, Čikel na 1500, ďalší Slovák Zvolenský na 3000 a Ullsperger na 5000 m. V popularite ich tromfol len guliar Jiří Skobla, ktorý týždeň predtým ako prvý Európan prehodil hranicu 18 metrov (o centimeter) – na Veľkej cene Pravdy mu stačilo 17,50. Hlavnou hviezdou však bola šarmantná poľská diaľkarka Elźbieta Krzesińska-Duńska, zlatá na melbournských OH 1956 (neskôr aj strieborná na rímskych 1960), a trochu slávy sa ušlo tiež jej manželovi Januszovi, ktorý vyhral skok o žrdi.

Olympijské výkony na bratislavskej periférii

Prvé ročníky nemali vyváženú úroveň aj preto, že organizačnému výboru šéfoval každý rok niekto iný, takže vo štvrtom si futbaloví bosovia Slovana z Tehelného poľa dovolili atlétov drzo vyhnať na tréningové ihrisko v odľahlej Mierovej kolónii. Najlepší slovenský diskár tej éry Ladislav Petrovič stále opatruje fotku, ako so súpermi čaká na súťaž sediac na kope sena hneď vedľa dráhy…

Nepriazeň však vtedy atlétov skôr zoceľovala než znechucovala. „Som človek šťasteny, lebo život mi dal do vienka atletiku. Milujem ju až tak, že ma teší nielen úspech, ale aj neúspech,“ filozofuje Nitran Petrovič, dnes už osemdesiatnik, ale stále ešte tréner. „Maďari tomu hovoria megszállottság. Ale veď aj slovenčina má na to výstižný výraz – posadnutosť.“

Mimochodom, nehostinné prostredie periférneho dejiska pretekov v roku 1960 malo aj jednu výhodu – v Mierovej kolónii často fúkal vetrisko a prinajmenej diskárski manželia Němcovci ho využili. Keby Zdeněk hodil 56,12 m týždeň predtým na olympiáde v Ríme, získal by bronz (v skutočnosti bol devätnásty s 52,14) a Jiřina, za slobodna Vobořilová (na OH ôsma s 50,12), v prípade bratislavského výkonu 53,51 dokonca striebro! Oneskorene kulminovala forma aj guliarovi Jiřímu Skoblovi – rekord mítingu 18,08 m by ho z deviateho miesta vo Večnom meste posunul na štvrté, hneď za americké trio Nieder, OʼBrien a Long. Pripomeňme, že Skobla bol najvernejší účastník úvodnej, škvarovej éry podujatia: z prvých deviatich ročníkov nevynechal ani jediný!

Éra východniarskych rýchlikov

Ani na rímsku olympiádu sa nedostal žiaden slovenský atlét. Ak na štyroch medzivojnových Hrách štartovali ôsmi, tak na prvých štyroch povojnových len jeden – v Helsinkách 1952 na 400 m Milan Filo, odchovanec žilinskej atletiky a trénera Ladislava Bergera. Vďaka tomu, že ako prvý v Československu zabehol štvrťku pod 48 sekúnd a že v tom roku už nosil dres ATK Praha, predchodcu Dukly.

Štadión plný divákov a hviezd – na piedestáli...
Štadión plný divákov a hviezd – na piedestáli Sergej Bubka a Javier Sotomayor, ďalšie čakajú na pokyn ceremoniára Viliama Lendela (vľavo). Autor: JÁN SÚKUP

V polovici päťdesiatych rokov sa začala éra rýchlonohých východniarov. Dvoch nominovali aj na európsky šampionát 1958 v Štokholme: Košičan Ján Šteso, vtedy študent medicíny na bratislavskej UK, sa prešprintoval do semifinále stovky a František Mikluščák z Kostolian nad Hornádom, ktorý atletiku uprednostnil pred futbalom na chemickej priemyslovke vo Svite, sa ako člen čs. štafety 4 × 100 m dokonca načahoval po medaile.

„Desať metrov pred cieľom bol náš finišman Václav Kynos ešte tretí, ale v závere nám medailu vyfúkol Rus Bartenev,“ rekriminuje Mikluščák, ktorý vtedy bežal druhý úsek, preberal kolík od Janečka a odovzdával ho Mandlíkovi. Aj dva roky po osemdesiatke má bystrú myseľ a hneď dopĺňa:

„Všetci štyria sme trénovali pod vedením Milana Tošnara v pražskej Dukle. Pred olympijskými hrami 1960 však vedenie reprezentačnej štafety prevzal Leopold Láznička, ktorý v medzištátnom stretnutí s Maďarskom zmenil zostavu a do Ríma sme sa nedostali. Šteso na poslednom úseku zbrklo vybehol a Mandlík ho už nedohonil. Bola to hrubá trénerova chyba.“

Ako Mikluščákovi ukradol Mandlík sen o rekorde

Mikluščák mal talent „odpánaboha“. Prvú dvojstovku v kariére zabehol za 22,7 a v roku 1960, keď sa stal majstrom Československa, mu v Košiciach v cieli stovky namerali 10,2 – chýbal však vetromer. Regulárne zabehol tento čas až o rok Vilém Mandlík – keď Mikluščák prvý štart ulial a v druhom si musel dávať pozor. V ten deň nebolo v Prahe nešťastnejšieho chlapa. Otec hviezdnej tenistky neskôr v biografickej knihe Život plný športu zreprodukoval jeho bezprostrednú reakciu takto:

„Choď do hája, ako si to mohol zabehnúť. Pred desiatimi dňami si bol v srabe, a dnes… Aspoň ten sen, že môžem niekedy zabehnúť československý rekord, si mi nemal zobrať. Na 10,3 by som si pri troche šťastia trúfol, ale 10,1 je nemožných.“

Šprintérka Eva Glesková-Lehocká (vľavo) je...
Šprintérka Eva Glesková-Lehocká (vľavo) je rekordérkou „péteesky“ v počte víťazstiev – so štafetovými ich má na konte 17. Na zábere s legendou poľskej atletiky Irenou Szewinskou. Autor: SLOVENSKÉ OLYMPIJSKÉ A ŠPORTOVÉ MÚZEUM

Mikluščák po dvoch rokoch vyzliekol uniformu a po krátkom pôsobení vo Vítkoviciach behal za Košice, ktoré medzičasom postúpili do I. ligy. Na Veľkej cene Pravdy v období 1959 – 1961 vyhral trikrát na 100 a dvakrát na 200 m. „Do Bratislavy sme chodili radi, mali sme pred kým behať, vtedy ľudia bažili po športe. Raz sme prišli z Košíc pätnásti. Zo stanice sme peši došli až pod Manderlák, kde nám dali rozchod a povedali: A o hodzinu pri totej velkej chyži,“ schuti sa smeje aj po vyše polstoročí.

Posledný čs. titul získal ako člen štafety Slávie Košice, ktorá na šampionáte 1963 v Hradci Králové vyhrala 4 × 100 m v slovenskom rekorde 42,2 s. Rozbiehal ju 18-ročný Juraj Demeč, na helsinských ME 1971 jeden zo zlatého československého kvarteta, a okrem Mikluščáka a Dušana Dubového bol jej súčasťou aj Jozef Valter. O jedenásť rokov práve tohto šprintéra postavili na čelo bratislavského mítingu a viedol ho pol druha desaťročia v najslávnejšej, už tartanovej ére (1974 – 1988).

Péteeska bola školou pre deti, funkcionárov aj trénerov

Aj škvarová éra, po ktorej nasledovala trojročná pauza (1968 – 1970), však mala svoj zmysel. V nej na základe rád pár „staršinov“ a vlastných skúseností (nespoliehaj sa na Prahu, čo si sám nezoženieš, nemáš – viď premiéra afrických atlétov v roku 1966) vyrástla silná mladá generácia organizátorov a rozhodcov, bez ktorej by bolo nemysliteľné neskoršie zlaté obdobie péteesky. Ba aj výkonnostné napredovanie našej atletiky, neprehliadnuteľné prinajmenej od majstrovstiev Európy 1966, na ktorých Anna Chmelková vyhrala štyristovku a výškárke Márii Faithovej (neskôr Mračnovej) či šprintérke Eve Gleskovej k medaile chýbal pokus či desatina.

„Funkciu hlavného rozhodcu som prevzal po Rudolfovi Holzerovi v roku 1961 a nechali ma v nej na devätnástich ročníkoch,“ sumarizuje Bartolomej Rusina, bývalý prodekan FTVŠ, ktorý o rok dovŕši deväťdesiat. „Na každý spomínam veľmi rád, lebo vtedy všetci ochotne pracovali deň-noc aj zadarmo. Stavať na nohy veľké podujatie bolo čosi nové a ďalší možnosť zapojiť sa do súkolia už pokladali za česť.“

Svätá pravda. Podpredseda Slovenského atletického zväzu Ladislav Asványi vlani inicioval obnovenie P – T – S po šesťročnej prestávke a 18-ročnej agónii aj pod dojmom spomienok, ako zamlada pretekom pomáhal, aj keď ho na ne nenominovali.

Niekdajší Rusinov post dnes zastáva jeho bývalý vysokoškolský kolega a Chmelkovej tréner Ján Koštial. „Tohto roku budem hlavný rozhodca dvanásty a posledný raz,“ tvrdí. „Péteeska sa prelína celým mojím životom. Prvé ročníky, ktoré som zažil ako mladý divák, nasmerovali môj záujem na atletiku. Neskôr som na podujatí aj štartoval, skákal do diaľky, vzápätí ma vystriedali moji zverenci, a napokon som na ňom roky rozhodoval.“

Listovanie v zožltnutých výsledkoch či zoznamoch organizátorov vedie k poznatku, že takmer všetci tí, čo ešte nepomreli, sa stále motajú okolo atletiky alebo jej aspoň fandia.

„Prvý raz som na Veľkej cene Pravdy skákal v devätnástich a o rok v Mierovej kolónii ma víťazný Švéd Egon Nilsson ohromil asi 40-metrovým rozbehom, najdlhším, aký som videl,“ spomína bývalý výškár Viliam Lendel. V šesťdesiatke sa vrátil na post šéftrénera Slávie STU, ktorým bol už vtedy, keď pripravoval Mračnovú na OH 1976 – a je ním aj tri roky pred osemdesiatkou. Medzitým bol trénerom rakúskej reprezentácie, ale pomáhal aj organizovať péteesku, najčastejšie ako ceremoniár.

Výtlačok denníka Pravda z roku 1957.
Výtlačok denníka Pravda z roku 1957. Autor: Archív Pravdy

„Najcennejšie na mítingu v najslávnejšom období boli sprievodné mládežnícke súťaže, ktoré umožnili dorastencom a žiakom nielen súťažiť, ale aj na vlastné oči vidieť v akcii vzory a podučiť sa od nich – to dnes chýba,“ pripomína. „Péteeska bola skvelou školou pre všetkých – aj pre trénerov, ktorí mohli hviezdy sledovať v tréningu, lebo niektoré k nám nechodili len na preteky, ale aj na sústredenia.“

Dnes slovenskej atletike možno ešte viac než deti chýbajú tréneri, ktorí by sa im venovali. Ba už aj rozhodcovia. Nechať padnúť na hubu renomovaný míting je ľahké, ťažšie je naprávať následky.

Čikel: Spával som s tretrami pod vankúšom

Pravda kúpila v železnobrodských sklárňach šesť brúsených pohárov a jeden takmer metrový pre víťaza behu na 1¤500 m s názvom pôvodne uvažovaným pre celý míting: Memoriál Jána Hajdócyho. Vdova po legendárnom trnavskom pedagógovi a trénerovi sa zadýchala, keď ho dvíhala a odovzdávala Dušanovi Čikelovi stojacemu na najvyššom stupni piedestálu.

Beckovského rodáka organizátori vytasili na titulnú stránku bulletinu premiérového ročníka. V júli 1953 sa totiž ako prvý Slovák objavil v oficiálnej rekordnej listine IAAF, keď kvarteto pražského klubu ÚDA (neskôr Dukla) Dušan Čikel, Alfréd Stržínek, Ludvík Liška a Stanislav Jungwirth zabehlo v staroboleslavskej Houštke svetový rekord na 4 × 800 m 7:28,0 min, a bol aj prvým slovenským atlétom, ktorému udelili titul majstra športu.

„Tá trofej musí ostať doma, prízvukovali mi všetci, aj tréner Ladislav Fišer, čo ešte zvyšovalo moju nervozitu vyplývajúcu zo zodpovednosti, veď v hľadisku bola hromada ľudí,“ spomína na beh spred 60 rokov dnes už takmer 88-ročný Čikel. „Vyhrať však chcel aj Švéd Morberg a Poliak Bruszkowski. Keďže mojich tréningových kolegov postavili do iných behov, bol som na tom tak ako súperi – sám… Šetri sa na finiš, zakričal tréner, keď som sa tlačil dopredu. Počúvol som ho, zrýchlil som až 300 metrov pred cieľom a napokon som presvedčivo vyhral.“

Dušan Čikel.
Dušan Čikel. Autor: SLOVENSKÉ OLYMPIJSKÉ A ŠPORTOVÉ MÚZEUM

Čikel už vtedy vedel, že sa po šiestich rokoch v pražskom armádnom stredisku vráti na Slovensko – v septembri ho na vlastnú žiadosť prevelili za športového inštruktora na veliteľstvo Východného vojenského okruhu v Trenčíne.

„Zomrela nám dvaapolmesačná dcérka a cítil som veľkú krivdu, že ma v roku 1956 desať dní pred odletom vyradili z nominácie na olympijské hry v Melbourne. Napriek tomu, že som bol šiesty vo svetových tabuľkách roka na 1500 m – na Rošického memoriáli zabehol Jungwirth čs. rekord 3:42,4 a ja som dobehol hneď za ním za 3:43,0,“ vysvetľuje. „Podobne dopadol slovenský diskár Gejza Valent, ktorý tiež splnil limit. Radšej nominovali štvrťkársku štafetu, ktorá skončila v rozbehu. Bol to od trénerskej rady československého zväzu jasný šovinizmus. Nemal sa ma kto zastať. Trénera Fišera síce uznávali, ale z čias, keď bol ešte prokurátorom, mal akýsi vrúbok, preto sa do konfliktov nepúšťal, a Emila Zátopka som sa bál poprosiť, aby sa ma zastal…“

„Pohár skončil v múzeu. Aj tretry značky Puma, ktoré po tom, čo som ich vyfasoval, som si na noc kládol pod vankúš, lebo Zátopek aj Ullsperger ich chceli so mnou meniť za adidasky, a ja som nechcel,“ smeje sa Čikel. V závere kariéry behal za Sláviu VŠ Bratislava, jediný slovenský prvoligový klub, neskôr bol v Trenčíne kondičným trénerom futbalistov a napokon aj veliteľom Armádneho strediska vrcholového športu Dukla (1979 – 1982).

#míting P-T-S
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk