V utorok podvečer šťastne zostúpil aj so svojím spolulezcom Michalom Sabovčíkom do základného tábora vo výške 4500 metrov a vzápätí poskytol rozhovor Pravde.
Ako sa cítite?
Nič nepríjemné sa neudialo, všetci už sedíme živí a zdraví v základnom tábore, takže absolútna spokojnosť. Všetko je tak, ako má byť.
Cítite veľkú únavu?
Ani nie. Je, samozrejme, primeraná tomu, čo sme absolvovali, kopcu, na ktorý sme vystúpili. Osemtisícovka dá vždy zabrať, takže nie sme určite čerství, ale nie je to ani také, aby sme nevládali zdvihnúť lyžičku k ústam.
Práve večeriate? Čo vám pripravili na privítanie v tábore?
Len pred chvíľočkou sme dorazili, sotva sme si zložili a vybalili veci. Ešte sme nejedli, práve nám náš kuchár niečo chystá. Uvidíme, čo uklochní. Zvykne nás niečím prekvapiť.
Pripraví palacinky?
Kdeže palacinky! Podľa mňa to bude torta. Torta z papiňáku. Vie urobiť zázraky aj v týchto podmienkach.
Vráťme sa k výstupu. Priblížte, ako prebiehal…
Trápilo nás počasie. Tento rok bolo dosť komplikované. Okná dobrého počasia sú také krátke, že nezostáva nič iné len zariskovať a vyraziť aj v horšom počasí a veriť, že príde lepšie a budeme už dostatočne vysoko. Až na poslednú chvíľu sme dostali správu od nášho meteorológa, že 15. máj by mohol byť náš „summit day“, teda deň vhodný na výstup. Veľmi rýchlo sme sa zbalili a vyrazili hore. Prvý tábor sme preskočili a ponáhľali sa priamo do druhého, prespali sme s Mišom Sabovčíkom vo výške 7200 metrov. Mišo Gábriž sa otočil a zostupoval dole, necítil sa úplne najlepšie.
Podľa prvých správ ste ešte neboli ani potom rozhodnutí, či vyrazíte na vrchol. Vládlo stále dosť zlé počasie, snežilo, fúkal vietor…
O polnoci z nedele na pondelok sme sa dohodli, že to skúsime. O jednej popoludní sme dosiahli s Miškom vrchol Dhaulágirí.
Svietilo slnko?
Práve to riešime… Aj vlani po výstupe na Manaslu som tvrdil, že hore bolo krásne. Ale emócie, ktoré som prežíval, asi trochu menia pohľad na svet. Aj teraz sa mi zdalo, že počasie nemalo chybu. Pozeráme však fotografie a vidím, že úplne jasno nebolo… V takej chvíli počasie nie je už najdôležitejšie. Kým stúpate na vrchol, tak áno, ale ak už ste na ňom, tak vás už natoľko netrápi.
Prežívali ste na kopci eufóriu?
Eufóriou by som to nenazval. To nie je to správne slovo. Vrchol je len otočka na ceste späť. Možno zavládla spokojnosť, že nemusíte už stúpať vyššie. Vrchol nie je miesto na radostné vyskakovanie, ujúkanie. Máte toho plné zuby a viete, že vás čaká ešte ťažká cesta späť.
Horolezci vedia, že každý výstup je úspešný až potom, keď sa vrátia do základného tábora. Zostup býva často ešte ťažší. Platilo to aj teraz?
Bolo treba dávať veľký pozor. Aj preto, že sme boli v tomto období jediní na kopci, na vrchole. Museli sme byť maximálne koncentrovaní, aby sme neurobili nejakú zbytočnú chybu, aby výstup, ktorý bol úspešný, neskončil blbo. Výstup bol fyzicky náročný. V čase zostupu sa dôraz kladie viac na koncentráciu, psychiku.
Na spiatočnej ceste ste opäť prespali v druhom výškovom tábore?
Presne tak, zostúpili sme doň o siedmej večer. V utorok skoro ráno sme zbalili všetky veci, stan, ktorý sme v tábore mali, nejaké oblečenie a pokračovali v ceste.
Aké mínusové teploty ukazoval v noci teplomer?
To neviem, nepoznám presné čísla. Možno mínus desať, možno pätnásť… Miško vravel, že bolo príjemne… Ale dodával, že zima bola, mal cencúle na fúzoch.
Dokážete sa v takých podmienkach vyspať?
Jasné. Keď je človek unavený, zaspí aj postojačky.
Tento rok ste dosť dlho čakali na vhodné počasie. Zdá sa, že v Himalájach sa klimatické podmienky dosť menia…
Áno, nie je také, ako bývalo kedysi. Ale nevnímame to tak, či je chladnejšie alebo teplejšie. Problém je v tom, že okná dobrého počasie sú už veľmi krátke.
Čo bolo pre vás tento rok najťažšie?
Práve to dlhé čakanie v základnom tábore, nevplýva to najlepšie na psychiku. Nechceli sme to prepísknuť, ale nechceli sme ani zmeškať dobré počasie, zostať vtedy niekde dole. To je ťažké odhadnúť správny moment. Vyraziť na vrchol ešte v zlom počasí, aby sme boli v dobrom hore.
Kto vystúpil okrem vás tento rok na Dhaulágirí?
Zatiaľ sme boli hore len my. V základnom tábore sú však ešte nejaké skupiny, takže uvidíme, aké bude počasie a či sa ešte niekto dostane na vrchol.
Vystúpili ste na všetky osemtisícovky. Ktorá vám dala najviac zabrať?
Annapurna. Ale neviem, či zabrať… Beriem to komplexne, vnímam Annapurnu s najväčšími emóciami. Zažil som tam najväčšie dobrodružstvá i skvelú partiu.
Obávanú Annapurnu ste pritom zdolali ako jedinú dvakrát. Ako prvý človek v histórii…
Možno aj preto, že poľskému horolezcovi Piotrovi Pustelnikovi trvalo najdlhšie, kým vyliezol práve na Annapurnu. Práve tam uzavrel svoju Korunu Himalájí. Som rád, že som mohol byť vtedy pri tom.
Teraz ste aj vy v tejto špičkovej patrii lezcov s Korunou Himalájí…
Mám šťastie, že mám okolo seba dobrých chalanov, nerobia z toho cirkus. Som im za to vďačný, lebo si nemyslím, že toto je to najdôležitejšie.
Výstup na všetky osemtisícovky ste nikdy nepovažovali za hlavný cieľ. Nevnímate to ako veľký úspech?
Všetko zostáva ako doteraz. Týmto výstupom som sa nezmenil. Úspech je, že som mohol toľko výstupov v zdraví absolvovať. A úspech bude, ak tento výstup nebol posledný. Nie je dôležité v niečom skončiť, ale pokračovať. Keby som teraz riešil, že som bol na štrnástej osemtisícovke, tak by to bol koniec. Neuvažujem takto, znamená to, že ešte stále kráčam po ceste dopredu.
Takže máte aj naďalej motiváciu?
To je bez debaty. Kopce sú tu stále a kým budem môcť, budem na ne liezť. Ciest je veľmi veľa. Aj na tých kopcoch, na ktorých som už bol.
Už poznáte aj svoj najbližší cieľ?
Áno, rád by som sa už vrátil domov… (smiech)
A potom? Doma dlho nevydržíte…
Doma vydržím, koľko chcem. Vyberiem sa niekde v Tatrách.
Máte tam svoje obľúbené miesto?
V Tatrách som doma. Jeden kopec vám nepoviem, nikdy som to neurobil. To by som urazil ostatné. Ja milujem Tatry ako celok… (po chvíli uvažovania) Som tu s Tomášom z Brnčalky. Pôjdem k Zelenému plesu.
Tentoraz ste boli v čisto slovenskej zostave, po boku s ďalšími troma slovenskými horolezcami. To bola netradičná situácia…
Jazyk nie je rozhodujúci, hoci je príjemné, že sa zhovárame po slovensky a máme k sebe blízko aj mentálne. Nebudem sa musieť učiť aspoň po slovensky, keď sa vrátim domov… Bola to výnimka, ale nedbal by som, keby sa stala pravidlom. Verím, že Slováci budú opäť chodiť do vysokých kopcov. Máme veľa dobrých lezcov, len im treba umožniť, aby sa sem dostali. Myslím si, že potom sa vráti naša zlatá éra.