Foto: Robert Hüttner, Pravda
V ďalšej sezóne absolvoval kolotoč MS, no pochopil, že ešte potrebuje pretekársky dozrieť. Teraz sa vracia do najprestížnejšieho seriálu vďaka postupu z náročnej kvalifikácie.V sobotu ho v slovinskom Kršku čakajú prvé preteky dvanásťdielneho seriálu.
Pred troma rokmi ste hovorili, že ešte potrebujete tri-štyri sezóny, aby ste vyzreli. Už sa cítite dostatočne pripravený?
Vidíte, asi nehovorím do vetra, keď to prišlo po troch rokoch (smiech). Je super, že to vychádza, ako keby som si to tak naplánoval. Po sezóne 2013 som cítil, že sa v niektorých veciach musím zlepšiť. Teraz som iný jazdec ako vtedy. Mám viac skúseností, som starší a na niektoré veci sa v športe i v živote už pozerám inak. Vďaka tomu som sa prepracoval do seriálu MS. Prišlo to prirodzene, teším sa, pred sezónou mám dobrý fíling.
Aké máte ambície?
Každý športovec túži dosahovať čo najlepšie výsledky. Najlepšie by bolo stať sa majstrom sveta a dúfam, že mi to raz vyjde. Stojím však nohami na zemi a uvedomujem si, že to nebude jednoduché. Reálne si uvedomujem, že prvá osmička z pätnástich súťažiacich by bola výborný výsledok. Už viem, že mojich 100 % vie zaručiť dobrý výsledok.
Dávate si aj čiastkové ciele – napríklad víťazstvo aspoň na jednej Grand Prix?
O konečnom poradí rozhodujú body, majstrom sveta sa môžete stať aj bez jediného triumfu na Grand Prix. Ide najmä o konzistentnosť výkonov a systematické zbieranie bodov. Samozrejme, poteší ma, ak niektoré podujatie vyhrám. Nie je to nevyhnutnosť, je to fajn z psychologického hľadiska. Keď súperi vidia, že zbierate jedno víťazstvo za druhým, vzbudzuje to rešpekt.
Vyhrali ste vaše prvé preteky Grand Prix v kariére. Čo to vtedy s vami urobilo?
Bola to senzácia, keďže šlo o moje prvé preteky v seriáli MS. Bolo to super. Získal som mnoho neoceniteľných skúseností, ktoré postupne využívam. V Poľsku ma poznali už predtým, ale po triumfe sa záujem o mňa v médiách aj u sponzorov výrazne zvýšil. Patria k tomu reklamné spoty aj plagáty.
Plochá dráha bola v minulosti v Československu populárna. Ako ju viac spropagovať na Slovensku?
Je to najmä v rukách médií. Najmä tie rozhodujú o popularite rôznych športov. Keby sa viac propagovali naše výsledky, malo by to efekt. Snažíme sa robiť v zahraničí dobré meno Slovensku. Bolo by skvelé, keby sa úspechy dostali k športovým fanúšikom.
Prečo má váš šport v Poľsku stále taký cveng a úspech medzi fanúšikmi?
Práve preto, že tam medializácia plochej dráhy funguje úplne ináč. Média majú o náš šport veľký záujem. Má veľkú tradíciu a bohatú históriu. Na Slovensku je jediná plochá dráha v Žarnovici, v minulosti ich bolo päť-šesť. Postupne zanikli. V Poľsku je v každom druhom väčšom meste obrovský štadión, jazdia sa tam tri súťaže a všetko funguje na vysokej úrovni.
Aké náročné je presadiť sa v plochej dráhe medzi najlepšími?
Rovnako náročné ako presadiť sa vo svetovom futbale a hrať trebárs za Real Madrid. No rovnaké je to vo všetkých športoch – hokeji, motokrose, cestných motorkách či F1. V poľskej lige, najlepšej na svete, jazdím za vlaňajšieho šampióna. Musíte byť absolútna špička, aby vás tam pri obrovskej konkurencii vzali. Prirovnal by som to k pôsobeniu v majstrovskom tíme v top futbalových ligách – teda v Barcelone, Juventuse či Bayerne Mníchov.
Čo je pre úspech na plochej dráhe dôležitejšie: schopnosti jazdca alebo kvalita motocykla?
V najužšej špičke, medzi dvadsiatimi najlepšími jazdcami na svete, sa to viac prikláňa k motorke, motoru a alchýmii jeho vyladenia. U trošku slabších zase prevyšujú jazdecké schopnosti. Aj u nás sa stane, že lepší jazdec podcení slabšieho, ale zväčša sa to nevypláca. Ide totiž o šprintérsky šport, kde každý ide do jazdy, ktorá trvá minútu a desať sekúnd, naplno. Nikdy neviete, či súper nebude mať lepšiu štartovnú pozíciu, následne lepší štart – a už máte problém ho predbehnúť. Ku každému pretekárovi mám veľký rešpekt, ale zároveň chcem nad každým vyhrať.
Foto: SMF/IGOR FELLNER
Laikovi sa môže zdať, že len jazdíte dokola. Čo je na plochej dráhe krásne?
Preteky treba vidieť naživo. Motorky majú charizmatický zvuk a patria medzi vôbec najhlučnejšie v motorizme. K tomu pridáte špecifickú vôňu spáleného metylalkoholu, samotnú jazdu, napínavé súboje a obrovský adrenalín. Majstrovstvá sveta sa jazdia na obrovských štadiónoch, kde je 50 až 60-tisíc ľudí. Vidíte tú masu ľudí, do toho vojdú motorky, hluk a emócie. Jednoducho to treba zažiť. Nestalo sa, keď som niekoho pozval prvýkrát sa pozrieť na plochú dráhu, aby sa nevrátil znova.
Ide o výrazne kontaktný šport. Nikdy ste nemali strach?
So strachom by ste súťažiť nemohli. Keďže je to šprint, nemáte čas strácať čas. Všetky ataky sa dejú síce premyslene, ale hneď od prvých sekúnd jazdy. Preto sú časté kontakty jazdcov medzi sebou či s mantinelom a nejaké lakte. Jazdenie dokola sa môže stereotypné, ale keď pochopíte našu disciplínu, zistíte, že každá jazda je iná. Páči sa mi to a vždy o tom budem zanietene rozprávať. Je to veľmi chytľavé a kto sa príde pozrieť, hneď je v tom.
V Poľsku ste hviezda, na Slovensku vás takmer nik nepozná. Ako to beriete?
Len Žarnovica je výnimka, tam pozná každý každého (smiech). Na jednej strane je to dobré, no na druhej zase zlé. Fajn je, že mám na Slovensku súkromie. Je super, keď sa môžem voľne pohybovať na ulici a neoslovujú ma každých päť minút cudzí ľudia. No náš šport potrebuje medializáciu, keďže v ňom fungujú veľkí sponzori, ktorí chcú byť na očiach. Pre mňa nie je dobré, že na Slovensku nie som populárny, hoci krajine robím menom aj výsledkami vo svete výbornú reklamu. Keď vyhrám, vidí slovenskú vlajku pri mojom mene v televízii 32 miliónov divákov v 70 krajinách. No u nás sa o tom nepíše. Je to pre mňa trochu nepochopiteľné a nepomáha mi to v rokovaniach so sponzormi. Ani jeden z nich nie je zo Slovenska.
Prečo teda jazdíte za Slovensko?
Lebo som Slovák! Na Slovensku som vyrástol, bývam tu a som na našu krajinu hrdý. Máme množstvo úspešných športovcov a v našej krajine mám byť na čo hrdý. Nevidím dôvod, aby som reprezentoval niekoho iného, hoci by mi to dalo možno aj tisícpercentne viac, keby som si vzal poľský pas. Mal by som sa inak, ale ja som Slovák.
Keď ste sa dali dokopy s Kristínou Turnajovou, teraz už manželkou, písali o vás ako o priateľovi úspešnej herečky. Neškrelo vás to?
Jasné, v Poľsku zase nepoznajú ju. Tomu rozumiem. Nikdy ma to netrápilo, len som sa na to smial. Bulvár riešil nejakú senzáciu a vôbec ho nezaujímalo, čo vlastne ten chlapec robí pre našu krajinu. Je to také – slovenské.
Už rok a pol ste otcom syna Marka. Ako vás zmenilo rodičovstvo?
Narodenie dieťaťa zmení každého. Naučí vás lepšej disciplíne, keďže o dieťa sa chcete postarať čo najlepšie a ono si vyžaduje obrovskú zodpovednosť. Vnútorne ma to naplnilo. Nemôže byť nič krajšie, ako keď máte svojho potomka.
Pravidelne súťažíte v rôznych kútoch Európy i sveta. Ako sa vám darí zladiť osobný život so športovou kariérou?
Normálne bývame v Bratislave. Trikrát do týždňa mám preteky, tri dni strávim mimo. Trénujeme len pred štartom sezóny, počas nej mi už stačí udržiavať sa fyzicky – a to zvládam aj v Bratislave. Som s rodinou a mám na ňu dostatok času.