„Vnímam ju ako zadosťučinenie za tvrdú prácu, ktorú odvádzame už dlhé roky s trénermi a sparingpartnermi. Úspech z Varšavy je zatiaľ môj športový vrchol. Doteraz som sa veru nemal čím chváliť. Už si však môžem povedať, že sa mi niečo veľké podarilo,“ tvrdí 24-ročný džudista.
Raz sa priblížiť trénerovi
Keďže bol hyperaktívne dieťa, rodičia hľadali, kde by sa mohol vybúriť. Martin chcel hrať futbal, no náhoda ho priviedla na tatami. Atmosféra v telocvični sa mu okamžite zapáčila a pri džude ostal doteraz.
„Keď som mal päť rokov, prišiel otec z roboty s otázkou, či to nevyskúšam. Odporučil mu to kolega. O džude som nevedel nič, ale zapáčilo sa mi. V klube Mladosť Žilina som dostal skvelé základy. Rýchlo som sa naučil niektoré veci a zlepšoval. Džudo sa odrazu stalo výraznou súčasťou môjho života,“ priznáva rodený Žilinčan.
Keď pred trinástimi rokmi získal Jozef Krnáč na olympiáde v Aténach striebornú medailu, jedenásťročný Poliak už bol do džuda plne zažratý. Krnáčov úspech urobil na mladého džudistu veľký dojem.
„Bol som vtedy s otcom v kine. Cestou domov sme v aute počuli, že Dodo postúpil do finále. Keď potom skončil druhý, vravel som si, že je to dobre. Aspoň môžem byť v džude historicky prvý slovenský zlatý medailista z olympiády,“ rozosmeje sa.
„Po návrate domov absolvoval Dodo túru po všetkých kluboch na Slovensku. Doteraz si pamätám tréning s ním v Žiline. O tom, že sa mu vyrovnám, som nikdy ani nesníval. No aspoň priblížiť sa mu by bola paráda. Urobili sme si vtedy všetci spoločnú fotku. Samostatnú s ním nemám,“ dodáva Poliak.
Vtedy nemal príležitosť popasovať sa so svojím vzorom. V ostatných rokoch si ho však užil do sýtosti. Od roku 2009, keď prišiel do centra olympijskej prípravy pri Športovom gymnáziu na Ostredkoch, je totiž jeho trénerom.
„V postoji sa už so mnou nebije. Starne a bojí sa,“ usmeje sa, no hneď vážnejšie dodá: „V boji na zemi vždy patril medzi najlepších na svete. S tým nemá problém ani teraz. Stále ma škrtí, páči a bije. Môžeme zápasiť aj dve hodiny, proti nemu neviem nič urobiť a on ma mláti. Raz to však musím dokázať. Keď ho uškrtím, budem spokojný.“
Krutý, ale krásny šport
Aké má najbližšie ambície?
„Nerád rozmýšľam dopredu, lebo ma to potom dosť ťaží. Radšej myslím len na najbližší tréning a prípravu. Na turnajoch sa snažím zbiť všetkých, čo mi prídu pod ruku. Bronzová medaila je dobrý odrazový mostík do kvalifikácie na olympiádu. Ukázal som všetkým a najmä sebe, že mám na to. V auguste ma čakajú majstrovstvá sveta v Budapešti. Keby som zopakoval výsledok z ME, bolo by to úžasné. No každý turnaj je iný,“ približuje.
Jeho tréner upozorňuje, že dostať sa na olympijské hry je nesmierne náročné.
„V Riu sme po dlhých rokoch prvýkrát chýbali pod piatimi kruhmi. Môže za to nový kvalifikačný kľúč a nasadzovanie na turnajoch. Na cestovanie na ne treba množstvo peňazí aj času. Vyhovuje to krajinám, ktoré majú širšiu základňu, výborných trénerov a dostatok financií. Treba byť do 20. miesta v renkingu, čo je extrémne náročné. Keby sa Maťo dostal do Tokia 2020, bolo by to zadosťučinenie. Na olympiáde už je to o konkrétnom dni. Každý športovec cíti na najprestížnejšom podujatí obrovský tlak. Buď vám vyjde deň, všetko do seba zapadne a získate medailu, alebo sa všetko pokazí. Je to viac o hlave než momentálnej športovej výkonnosti,“ naznačuje Krnáč.
Foto: Ľuboš Pilc, Pravda
Hoci džudo vie byť nesmierne kruté, Poliak naň nedá dopustiť.
„U nás môže každý zdolať každého. Stačí sekundové zaváhanie a je po zápase. Nie je to ako atletika či plávanie, kde viete, ako na tom ste a pokojne môžete počítať aj s medailou. U nás si nik nemôže byť ničím istý. Má to však aj výhody – vďaka tomu môžem aj ja získať medailu na ME,“ vysvetľuje.
Medzi zápasmi si číta knižky
Športovci sa na vrcholné podujatie pripravujú aj niekoľko mesiacov. U džudistov sa však môže stať, že na žinenke nevydržia ani 20 sekúnd. I preto je dôležité nastaviť sa na zápasy čo najlepšie aj psychicky.
„Náš šport je občas nevďačný. Jednoducho nesmiete zaváhať. Keď sa mu však venujete odmala, tak ste prirodzene odolný. Mojou najväčšou slabinou bývala hlava, ale naučil som sa vyrovnať s tlakom. Voľakedy som rozmýšľal, čo mi kto povie po výhre či prehre. No hodil som to do koša a darí sa mi,“ prezrádza svoj recept.
V deň D sa treba vedieť správne odreagovať. Niektorí počúvajú hudbu, iní tancujú alebo si pospia. Poliak preferuje knižky.
„Najmä trilery. Bojím sa, premýšľam nad príbehom a súťaž ma vtedy nezaujíma. Momentálne čítam knižku od Jozefa Kariku. Je zo slovenského prostredia, takže si môžem predstavovať, ako sa to mohlo odohrať a ešte lepšie odfiltrujem všetko okolo,“ priznáva.
Tréner Krnáč o Poliakovi
Matej je veľmi veselý a žoviálny chalan. V osobnom živote je to niekedy až na škodu. V športe je pracovitý typ. Urobí všetko, čo sa mu povie. V zápasoch príliš nevymýšľa, skôr čaká, čo urobí súper. V minulosti na to často doplácal, ale vo Varšave mu to vyšlo – všetky zápasy vyhral na kontry. Vychádzame spolu veľmi dobre. Náš vzťah je dobre nastavený, vzájomne sa rešpektujeme.