„Netvrdím, že je to najdôležitejšia vec na svete, ale túžim obhájiť zlato v Londýne,“ odkrýva svoje ambície na augustových majstrovstvách sveta.
V akej nálade ste sa vrátili z Kanárskych ostrovov po desaťdňovom sústredení?
Vo veľmi dobrej, len škoda, že sme museli prísť do krutej reality…
Myslíte chladnejšie počasie?
Vôbec nie, teplotné rozdiely nie sú až také markantné. Tou krutou realitou som mal na mysli pracovné a školské povinnosti.
Priblížili ste sa v Tenerife k vašej top forme?
Po operácii holennej šľachy som sa postupne vracal k záťaži. Celý tento proces návratu k tréningovej pohode som ukončil práve tam. Ešte mi však chýba pár pomyselných krokov k tomu, aby mi moje tréningové ukazovatele signalizovali špičkovú formu.
Dá sa percentuálne vyjadriť, ako ďaleko ste od stopercentnej?
Veľmi nerád vyjadrujem tieto veci číselne. Som asi v dvoch tretinách. Pomaličky sa blížim k vrcholu a sústredenie v Španielsku je dobrým odrazovým mostíkom, aby som sa k k stopercentnej fazóne dostal čo najrýchlejšie. Kanárske ostrovy zaraďujem do každoročnej prípravy v závislosti od toho, čo moje telo potrebuje doladiť. Vždy boli odrazovým mostíkom do najtvrdšej roboty v zimnej príprave. Predtým sme tam cestovali v decembri alebo januári. V tejto sezóne bola moja zimná príprava posunutá, naplánovali sme to na prelom februára a marca.
S kým ste absolvovali sústredenie?
Bol so mnou fyzioterapeut Denis Freudenfeld, tréner Matej Spišiak išiel so zvyškom skupiny do Španielska, nakoľko iní chodci sú už v inej fáze prípravy a musia sa pomaly chystať na preteky. Bola so mnou aj rodinka. Keďže nemávame spoločné letné dovolenky, lebo to si uprostred sezóny nemôžem dovoliť, trochu sme si to vynahradili desiatimi dňami na Kanárskych ostrovoch.
Pomohla vám rodina viac sa sústrediť na tréning?
Jej prítomnosť dodala sústredeniu iný rozmer. Najbližší sú pre mňa istou formou psychohygieny a relaxu. Na vysokohorských štvortýždňových sústredeniach by ich účasť nemala zmysel. Samozrejme, že by som ich tam chcel mať. Na horách sa však venujem výhradne športovej príprave a nemal by som na rodinku čas. Na Kanárskych ostrovoch som si skoro ráno odtrénoval, potom som sa im popri regenerácii venoval naplno a večer pridal aj druhú fázu prípravy alebo prácu s fyzioterapeutom. Bolo to najkrajšie spríjemnenie tvrdej roboty. Sezóna sa však blíži. Čakajú ma týždne, keď nachodím 200 kilometrov a tam by som na dievčatá nemal čas. Psychicky by to pre mňa bola vzpruha, ale fyzicky by som s nimi zrejme nezvládol ani prechádzku.
Manželke Lenke a dcérkam Emmke a Ninke sa na Tenerife páčilo?
Boli veľmi spokojné, určite by tam rady zostali…(smiech) Vyšlo nám počasie, užívali sme si to. Mali sme veľa času pre seba. Doma v Banskej Bystrici musia dievčatká chodiť do školy, manželka do práce. A ja mám viacero starostí a povinností aj mimo športovej prípravy. Vychutnávali sme si spoločnú blízkosť.
Ako zvládala záťaž operovaná holenná šľacha?
Musím zaklopať… Už desať týždňov som v plnej príprave a šľacha sa neozvala ani raz. Je to bezproblémové. Stále s Denisom poctivo pracujeme na tom, aby sme sa vyhli ďalším komplikáciám. Dôležité je, že idem stále naplno a nemusím premýšľať nad tým, že noha bola operovaná. Odchodil som asi 150 kilometrov. Zameriaval som sa najmä na tempovú vytrvalosť, čiže rýchlosť na päťdesiatke, ale pri kratšej vzdialenosti. Ešte som nešiel do extrémnych objemov. Dobrou správou je, že som sa domov nevrátil unavený alebo zničený, ale skôr nabitý energiou a motiváciou. Som vo vrchole zimnej prípravy, v apríli začnem ladiť formu.
Čo vás čaká v najbližších dňoch?
Neplánujem ďalšie zahraničné sústredenie, budem sa pripravovať v domácich podmienkach. Ešte ma čaká vysokohorský pobyt vo Vysokých Tatrách. Tam by som sa zo zimnej prípravy mal prepracovať k špičkovej forme. Tohtoročnú súťažnú premiéru plánujem na 22. apríl. V Borskom Mikuláši sa uskutočnia majstrovstvá Slovenska na 20 km. Prvý ostrý štart v plnej forme by mal prísť 21. mája v českých Poděbradoch, aj tam bude len dvadsiatka. Ako som už vopred avizoval, prvá päťdesiatka ma čaká až na augustových MS v Londýne.
Máte radšej vysokohorské prostredie alebo v príprave skôr uprednostňujete more a slnko?
Baví ma pracovať v oboch prostrediach. Vždy som bol zvyknutý chodiť na hory, najmä kvôli dobrej krvi. Pre mňa sú významnejším sústredením, príprava tam je omnoho tvrdšia. More je skôr doplnkom, i keď aj ono má svoje čaro. Tam by som sa však, najmä kvôli našej metodike práce, nevedel dostať do ideálnej formy.
Foto: SITA, Radoslav Maťaš
Spomínali ste majstrovstvá sveta v Londýne. Už nad nimi uvažujete?
Smerujem k nim celú moju tohtoročnú snahu. Sú jediným vrcholom sezóny, tam by som chcel prísť vo vyšperkovanej forme. Samotnú prípravu na ne však začnem až neskôr, zrejme v júni.
Bude cieľom obhajoba titulu majstra sveta?
Netvrdím, že je to tá najdôležitejšia vec na svete, ale určite áno. Už nik, ani ja sám, neočakávame, že si stanovím ambíciu skončiť do desiateho, či šiesteho miesta. Samozrejme, všetci vieme, aká je päťdesiatka. Za necelé štyri hodiny sa môže udiať čokoľvek. Až dianie na trati napovie, ako to dopadne. Ak budem zdravý, nič mi nebráni v tom, aby som patril medzi ašpirantov na prvenstvo a zvíťazil podobne ako pred dvoma rokmi v Pekingu. Ešte ma však čaká dlhá cesta, do augusta sa môže stať všeličo.
Pred pár dňami potešil slovenskú atletiku aj strieborný výkon šprintéra Jána Volka na 60 m na halových ME v Belehrade. Videli ste ho?
Keď bežal semifinále a finále, boli sme práve v lietadle. Keď som z neho vystúpil, môj telefón zaplavilo množstvo správ o jeho úspechu. Bol som príjemne šokovaný. Janovi to srdečne prajem. Je to mladý chalan, má všetko pred sebou. Verím, že využije skvelý tím a svoju skromnosť a pokoru, aby sa v šprinte presadil. V tejto disciplíne je to veľmi náročné. Som rád, že slovenská atletika už nie je o jednom mužovi. Je to aj dôkaz, že ľudia na zväze pracujú koncepčne. Viacerí Slováci na halovom šampionáte predviedli solídne výkony. Je to dobrý základ, na ktorom sa dá stavať.
Je striebro o čosi cennejšie, keďže ho Volko vybojoval v najsledovanejšej a konkurenciou najnabitejšej disciplíne?
Ťažko porovnávať atletické disciplíny. Podľa mňa sa to poriadne ani nedá. Sú podobné, ale zároveň veľmi rozdielne. Je náročné vstupovať do atletiky v šprinte, kde už na začiatku máte oproti Afroameričanom nevýhodu v genetike a somatotype. Volkovo striebro je úžasný dôkaz, že má nesporný talent a chuť na sebe pracovať. Uvedomujem si, že šprint je najsledovanejšia a najpopulárnejšia atletická disciplína. O to viac si treba vážiť, že v nej máme svoju hviezdu. Držím mu palce.
Minulý štvrtok ste absolvovali stretnutie s deťmi v Brezovej pod Bradlom v rámci projektu Slovenského atletického zväzu (SAZ) Detská atletika. Čoho bolo jeho obsahom?
Snažíme sa, najmä po olympiáde, byť pre deti pozitívnym vzorom a motiváciou pre ich prvé atletické kroky. Som rád, že SAZ popularizuje a prezentuje náš krásny šport ako základ pre všetky ostatné športy. Chcem pomôcť – besedami, stretnutiami či spoločnými tréningmi. V blízkej budúcnosti by sme chceli predstaviť projekt Športovej akadémie Mateja Tótha.
Foto: Reuters, KIM KYUNG-HOON
Môžete bližšie popísať, o čo v ňom pôjde?
Momentálne intenzívne pracujeme na finálnej fáze. Tento týždeň by sme mali dotiahnuť detaily a 22. marca všetko odprezentujeme na tlačovej konferencii. Športová akadémia Mateja Tótha bude fungovať v spolupráci so SAZ, máme spoločnú víziu. Chceme začať na prvom stupni základných škôl, kde by sme utvorili záujmové krúžky. Mnoho takých už funguje, tie naše chceme robiť pomocou novej metodiky. Zahrňuje poznatky Denisa Freundenfelda, Maťa Spišiaka i mňa. Verím, že tým oslovíme viacerých učiteľov, ktorí by si na trénovanie atletiky inak netrúfli. Už odmala budú deti zdokonaľovať v športovom vývoji v rámci ich veku. Dôležité bude, aby rozvoj rýchlosti, vytrvalosti a koordinácie prišiel v správnom čase. Potom to už bude na deťoch, či sa rozhodnú v atletike pokračovať, alebo na jej základoch presedlajú na iný šport. Cieľ je jediný – priviesť decká dôležitému pohybu. Dnes ho neraz zanedbávajú.
Absolvujete mnoho besied s deťmi a dorastom. Aké otázky najčastejšie dostávate?
Takéto stretnutia pre mňa majú veľký zmysel. Deti sú vo veku, keď sa môžu rozhodnúť pre atletiku. Najviac ich zaujímajú moje chodecké začiatky. Stále im pripomínam, že som bol obyčajný chlapec. Mnohé z nich, čo tam sedávajú, majú možno väčší talent, ako som mal ja. Prízvukujem im, že len poctivosťou a cieľavedomosťou som sa vypracoval na športový vrchol. Nabádam ich k tomu, aby si uvedomili, že všetko majú vo svojich rukách. Vravím im, aby si šport užívali, lebo môže byť ich skvelým spoločníkom na ceste detstvom. Boli tam aj vtipné otázky. Napríklad, ako chodím počas päťdesiatky na toaletu. (smiech)
Určite ste dostali stovky gratulácií. Utkvela vám niektorá v pamäti?
Bolo ich mnoho, nejaké mi prídu ešte aj teraz. Priznám sa, že pre mňa je Rio už veľmi ďaleko. Dostal som mnoho pozdravov aj od viacerých významných osobností. Niektoré ma aj dojali. Ťažko nejaký vypichnúť. Cením si všetky – od štátnych predstaviteľov, cez obyčajných ľudí až po deti, ktoré si našli kontakt cez facebook a poslali mi správu.
Kde máte olympijské zlato?
Je vo vitrínke, zdobí našu obývačku, pri ostatných najvzácnejších medailách a oceneniach. Veľmi neoddychuje, stále ho so sebou nosím na rôzne akcie.
Pôsobíte aj v troch funkcionárskych pozíciách (na SAZ, Slovenskom olympijskom výbore i v Medzinárodnej atletickej federácii). Ako to zvládate?
Je to veľmi náročné, každá povinnosť stojí nejaký čas. Žiaľ, ide to na úkor rodiny. Namiesto voľného času s dievčatami musím odpisovať na maily, telefonovať alebo niekam ísť. Funkcionárčiny je pomerne dosť, ale kolegovia sa snažia akceptovať, že som stále aktívny športovec. Vedia, že pre mňa je prvoradý tréning.
Manželke a dcérkam vaša vyťaženosť neprekáža?
Ale áno… (povzdychne si) Niekedy mi chcú zaklapnúť notebook, keď píšem maily alebo reagujem na otázky médií. V zime som nebol na žiadnom dlhodobom sústredení. Zostal som doma a trochu im to vynahradil. Dcérky sú už väčšie a dokážu to pochopiť, i keď stále potrebujú mať nablízku svojho rodiča. Sú situácie, keď kvôli povinnostiam nedodržím slovo a musím namiesto ich spoločného projektu do školy riešiť niečo v práci. Vtedy sa hnevajú, že im niekto berie ocka. Snažím sa moje veci riešiť, kým sú v škole alebo až večer, keď zaspia. Chcem spoločný čas s nimi využívať čo najviac, ale niekedy sa to nedá.
Foto: SITA/AP, Jae C. Hong