„Striebrom sa nič nemení. Stále zostávam pri zemi a idem krok po kroku,“ vraví skromne vicemajster Európy.
Aký to bol pocit zobudiť sa po striebornom úspechu ako vicemajster Európy?
Stále tomu nemôžem uveriť, neviem, či sa mi náhodou stále nesníva… Je to neskutočný pocit. Nikdy som nič podobné nezažil. Medaila je to najviac, čo môže športovec dosiahnuť. Som strašne šťastný.
Nad čím ste na pódiu premýšľali?
Na Boha, ktorý mi dal takýto talent. Spomenul som si aj na rodičov, kamarátov, známych, trénerku, celý realizačný tím a všetkých, ktorí mi psychicky i finančne pomohli sa k tomuto úspechu dopracovať.
Pri predstavovaní finalistov ste pôsobili vyrovnaným dojmom. Neklamali ste telom?
Pred veľkými pretekmi pravidelne bývam nervózny, tentokrát to bolo iné. Chcel som si to iba užiť a bežať, čo mi sily stačia. Bol som úplne pokojný, nemal som čo stratiť. Išiel som do finále s tým, že by som mohol byť šiesty, siedmy. Druhé miesto som vôbec nečakal.
Spomínali ste nevydarený štart, po ktorom vylúčili Brita Robertsona. Nemali ste strach, že by rozhodcovia mohli dať červenú kartu práve vám?
Vôbec nie, pretože som pri prvom štarte kvalitne zaspal. Určite mi to psychicky trochu pomohlo, mal som o súpera menej. Je mi ho ľúto, nikomu neprajem takúto vec. Taká krutá vie byť atletika. Do istej miery ma to aj zachránilo.
Zachránilo? Ako to myslíte?
Áno, lebo prvý štart bol z mojej strany katastrofálny a jednoznačne najhorší zo všetkých. Keby sa po ňom dobehlo, skončím posledný. Druhý mi celkom vyšiel i keď tá reakcia nebola skvelá.
Vnímali ste počas tých necelých siedmich sekúnd čo sa okolo vás deje?
Vôbec nie, nepamätám si semifinálový ani finálový beh. Spomínam si iba na zakľaknutie do blokov, potom som mal okno a prebral som sa až v cieli. Po dobehnutí som si nebol vôbec istý, že som skončil druhý. Sledujúc kocku som čakal na oficiálne výsledky.
Čo vám preblesklo mysľou, keď sa na tabuli objavilo vaše meno na druhej priečke, v osobnom maxime a ďalšom národnom rekorde?
Vyskočil som do výšky, vykríkol od radosti a prežehnal sa. Povedal som si: Bože, vďaka ti, že to tak skvele dopadlo.
Nepremohlo vás po tom návale emócii aj dojatie?
Trochu som si poplakal až počas rozhovorov pre médiá. Za to trénerke Naďke (Bendovej, pozn.) tiekli slzy aj za mňa.
Čo vám hovorila trénerka po finálovom supervýkone?
Nemohla tomu uveriť, bola veľmi šťastná. Ťažko hľadala slová a to sa jej nestáva často… (smiech) Mala v očiach slzy, tie povedali všetko. Mali sme medzi sebou, najmä na začiatku, viacero drobných konfliktov kvôli mojej povahe. Naďka to má so mnou ťažké. Vždy sme však dokázali nájsť cestu, ako sváry vyriešiť.
Po príchode na hotel vás v lobby privítal celý slovenský tím. Prekvapila vás ich bezprostredná gratulácia?
Áno, veľmi ma to potešilo. Bol to skvelý pocit, vážim si, že to pre mňa urobili. Dali sme si iba pohár šampanského, neboli to žiadne bujaré oslavy. Vydržal som hore asi do druhej v noci. Odpisoval som totiž na desiatky esemesiek a správ na facebooku. Zrejme som vyvolal veľký ošiaľ.
Otec vás v tínedžerskom veku presvedčil, aby ste presedlali z futbalu na atletiku. Neľutujete, že ste ho poslúchli?
Vôbec nie, som mu za to veľmi vďačný. Striebro mi stonásobne vynahradilo všetku moju drinu a roky sebaobetovania, zapierania, zranenia a bolesti.
Keď sa vás znovu budú médiá pýtať na vaše ciele v júli na ME do 23 rokov v poľskom Bydgoszczi, tradične odmietnete hovoriť o medailových ambíciách dopredu?
Samozrejme, striebrom sa nič nemení. Stále zostávam pri zemi a idem krok po kroku. Ciele si budem dávať postupne. Tak, ako som to robil v Belehrade.