Atlétka Michaela Pešková (19) si na nové prostredie pomaly zvyká. „Musela som si nájsť kamarátov, tréningy sú úplne odlišné. Každým dňom je to však lepšie a lepšie,“ vraví strieborná medailistka z olympiády mládeže 2014 v čínskom Nankingu na 400 metrov cez prekážky.
Ako ste prišli k rozhodnutiu, že odídete do USA?
Po úspešnej olympiáde mládeže 2014 v Nankingu mi začali chodiť ponuky na štipendium od trénerov z rôznych amerických škôl. Vtedy som sa začala pohrávať s myšlienkou, že odídem za veľkú mláku.
Kedy padla definitíva?
To bola zaujímavá situácia. Aby som sa tam mohla dostať, musela som spraviť testy z angličtiny. Výsledky som sa dozvedela hneď po finále majstrovstiev sveta juniorov 2015 v Poľsku. Bola to dvojnásobná radosť – z piateho miesta i odchodu do USA.
Mali ste viacero ponúk?
Áno, bolo ich asi osem, možno aj viac. Dala som viac-menej na trénera Eduarda Čordáša. Ponuka, ktorá sa mu páčila najviac, bola z Univerzity v Nebraske.
Komunikovali ste aj s Marcelom Lomnickým alebo Liborom Charfreitagom, ktorí v USA pôsobili?
Párkrát som sa s nimi o tom rozprávala. Taktiež som hovorila aj s dievčatami, ktoré sú momentálne v Spojených štátoch.
Čo si od pôsobenia v USA sľubujete?
Som tu najmä kvôli atletike. Verím, že sa v nej zlepším a budem napredovať. To je môj hlavný cieľ. Určite by som však chcela aj úspešne ukončiť školu. Myslím si, že je to skvelá príležitosť a skúsenosť do života. Pozitívom je, že sa môžem naučiť hovoriť plynule po anglicky.
Ako sa vám zatiaľ páči za veľkou mlákou?
Teraz je to už lepšie, pomaly si zvykám na okolie. Začína sa mi tu páčiť. Najťažšie je to s angličtinou, pretože všetci kamaráti rozprávajú veľmi rýchlo a slangovo. Zatiaľ nemám šancu im rozumieť úplne všetko. V škole je to tak 50 na 50. Raz pochopím každé slovo, inokedy vôbec nič. Snažím sa zlepšiť. Verím, že to všetko čoskoro pôjde ľahšie.
Aký je nový tréner Matt Martin?
Za dva týždne, čo som tu, sa nedá celkom odhadnúť jeho povaha. Príde mi ako pohodový človek. Komunikujeme spolu o tréningoch i pretekoch, pretože som zvyknutá na niečo celkom iné ako tu. Zatiaľ úspešne robíme kompromisy, kým sa trochu udomácnim.
Foto: Pravda, Ivan Majerský
Kompromisy? Čo to znamená?
Ostatní partneri v tréningovej skupine majú inú rozcvičku ako ja. Dohodli sme sa, že môžem chodiť na tréningy skôr a spraviť tie úkony, na ktoré som zvyknutá.
Sú jeho tréningové metódy iné?
Rozdielov je niekoľko. Asi najväčší je v tom, že tréningy trvajú vždy dve hodiny, niekedy aj viac. Pred nimi nerobíme žiadny strečing ani nič podobné, na čo ja nie som zvyknutá. A k tomu ešte po každom tréningu absolvujem posilňovňu.
Robí vám štúdium fyzioterapie starosti?
Je to také na striedačku. Raz sa trápim, inokedy to ide hladko. Všetci sú veľmi priateľskí a snažia sa mi pomôcť. Bývam v internáte, je tu celkom živo. Vo februári mi už začínajú prvé skúšky. Uvidíme, ako sa mi v nich bude dariť.
V čom bol odchod do USA najnáročnejší?
Je to zmena doslova všetkého, na čo som bola zvyknutá. Musela som si nájsť nových kamarátov, tréningy sú úplne odlišné, zmenila sa strava i škola. Je to veľký rozdiel oproti tomu, čo som mala zaužívané doma v Trnave. Priznám sa, že prvý týždeň som psychicky nezvládala najlepšie. Bolo mi smutno za rodičmi, trénerom i kamarátmi. Postupne si však zvykám a každým dňom je to lepšie a lepšie.
Ako často komunikujete s domovom?
Najčastejšie ako sa dá, s najbližšími každý deň. Mám také chvíľky, keď mi príde ľúto a je mi smutno. Spolubývajúca a kamaráti ma vždy povzbudia a hneď je mi lepšie.
Aké ciele ste si dali na tento rok?
Prvým bolo dostať sa na univerzitu, druhým je úspešné zvládnuť prvých päť mesiacov. V škole už som, teraz ma čaká ďalší cieľ. A čo sa týka atletických ambícií, chcela by som sa zúčastniť júlových ME do 23 rokov v poľskom Bydgoszczi.