Marianna Némethová-Krajčírová, najlepšia slovenská gymnastka minulého storočia, s úsmevom vraví, že na športovú dráhu ju nasmerovala obyčajná túžba mať psíka.
„Nikdy som netúžila byť športovkyňa ani gymnastka. Otecko bol vojak z povolania. Slúžil aj u pohraničiarov, tam cvičili vlčiakov. Veľmi som chcela mať psíka, no keďže sme bývali v paneláku, otec s tým nebol uzrozumený. Napokon súhlasil, no dal mi podmienku: Keď pôjdeš na olympiádu, môžeš si psíka priviesť domov. Tým ma neuveriteľne motivoval. Od dvanástich do šestnástich rokov som všetko podriadila príprave na olympiádu. A vyšlo to! Ako najlepšia juniorka som sa dostala do ženskej reprezentácie – a s ňou na moju prvú olympiádu do Tokia. Bola som najmladšia členka výpravy, to sa nepodarí každému,“ pripomína.
Vrátila sa so striebrom zo súťaže družstiev – a vybrala si štvornohého kamaráta. „Zorku, takého bastardíka. Aj jemu vďačím za to, že mi dopomohol k bohatej kariére. Viac než ja sa oňho starali rodičia, lebo som stále bola na cestách,“ podotkne.
V úspešnom družstve bola jediná Slovenka. Ako sa v ňom cítila? „Bola som najmladšia, trochu som sa obávala, ako ma prijmú. Ujala sa ma Věrka Čáslavská, o štyri roky staršia odo mňa. Brala som ju ako staršiu sestru, pri dlhých odlúčeniach ma neraz aj objala, aby mi nebolo smutno za rodičmi. Mali sme vynikajúcich trénerov. Zdôrazňovali nám, že v družstve je najväčšia sila, výborne nás pripravili na vrcholné podujatia,“ zdôrazní.
Na svetovom šampionáte 1966 v Dortmunde československé gymnastky v súťaži družstiev zdolali dovtedy suverénne Sovietky a tešili sa zo zlata. „Naše najväčšie rivalky nám gratulovali s tým, že na olympiáde v Mexiku nám to vrátia. Vo vyrovnanom súboji sme im podľahli o 65 tisícin bodu, ale aj striebro sa krásne lesklo. Na fantastickú atmosféru, ktorú sme tam zažili, nikdy nezabudnem.“
Marika, ako ju všetci volali, mala vrcholnú formu na európskom šampionáte v Amsterdame 1967. „Reprezentovali sme tam s Věrkou len dve. Věrka vyhrala všetkých päť disciplín, ja som bola vo všetkých vo finále. Vo viacboji a na bradlách som získala bronz. Každá medaila má svoj príbeh, tie dva bronzy si vážim asi najviac,“ naznačí.
Ktoré disciplíny mala najradšej? „Spravidla som bola vo finále na bradlách a v preskoku. Veľmi som ľúbila lietať. Preskok je dynamický, výbušný, prvá fáza, druhá, je to veľmi rýchle. A bradlá? Vyrastala som na Záhorí u babičky, rada som liezla po stromoch. To bol dobrý základ. Bradlá som považovala za svoju najsilnejšiu disciplínu, mohla som vymýšľať a skúšať nejaké veci. Najneradšej som mala kladinu. Hovorí sa, že kto nespadne z kladiny, vyhráva preteky. Nikdy som z nej nesadla, no vždy som mala rešpekt. Ak by sa dal vrátiť čas, opäť by som sa dala na gymnastiku. Je základom pre všetky športy,“ prízvukuje.
Ocenenie Slovenská športová legenda si mala Marianna Némethová-Krajčírová prevziať koncom roka na slávnosti Športovec roka. Nemohla sa na nej zúčastniť, operovali jej bedrový kĺb. „Celým životom ma sprevádzajú lekári a športová gymnastika. Narodila som sa s vykĺbenými nožičkami, lekári to zistili neskôr. Najprv mi ich lámali, potom mi dali strojček. Vytrpela som si dosť. Doktori ma od športovania odrádzali, otec si však nevedel predstaviť, že by som nešportovala. Dokázal lekárom, že aj deti s vykĺbenými nohami môžu byť pohybovo aktívne. Vďaka mojim rodičom som sa rýchlo dostala z nepríjemného zdravotného stavu,“ vraví rodáčka z Košíc. V telocvični v bratislavskej Petržalke, ktorá nesie jej meno, stále trénuje deti. „Máme ich dosť, no chýbajú tréneri a neraz i podmienky,“ zamyslí sa.
Ocenenie si prevzala v utorok. „Veľmi si ho vážim. Stať sa legendou je najväčšia pocta pre každého športovca.“