„Samozrejme, chcel som skončiť oveľa vyššie. Niektoré etapy mi vyšli, ale keď sa chcete pohybovať vpredu, musíte zvládnuť výborne všetky etapy. Stačí totiž, aby ste raz štartovali zozadu a už musíte obiehať pomalších jazdcov, strácate cenné minúty a na výsledku sa to odzrkadlí. Je fajn, že som prišiel do cieľa. No za víťazstvo to považujú jazdci, ktorí sa pohybujú trebárs na stom mieste, nie niekto, kto chce bojovať o víťazstvo,“ tvrdí Štefan Svitko, 25. v celkovom poradí v súťaži motocyklov.
Nejaké pozitíva na svojej ôsmej účasti na Dakare predsa len našiel. Okrem toho, že šiestykrát absolvoval celé preteky, na Slovensko sa vrátil zdravý.
„Dvakrát som prišiel taký zničený, že som sa tri mesiace dával dokopy. Teraz si pár dní odfúknem a môžem sa začať chystať na sezónu i budúcoročný Dakar. Najdôležitejšie je, že viem, že môžem jazdiť vpredu. Aj keď to teraz nevyšlo. Bilancia šesť dojazdených Dakarov z ôsmich je veľmi dobrá. Trikrát som bol v prvej päťke. Naznačuje to, že ešte môžem v budúcnosti niečo dokázať,“ hovorí odhodlane 34-ročný Žaškovčan.
Zdalo sa mu, že 38. ročník prestížnych pretekov bol náročnejší než predošlé? „Nie. Ťažké je to vždy. Raz vám praje šťastie viac, inokedy menej. Dakar je jednoducho Dakar. Tieto preteky nemôžu byť jednoduché. Všetci sme dopredu vedeli, čo nás čaká – že v Bolívii bude pršať a bude to tam náročné. Frfľali sme na to, ale každý z nás sa postaví na štart práve preto, lebo tam chce byť,“ vysvetľuje Svitko.
Sám je prekvapený, že sa im do cesty tentoraz postavilo toľko starostí a problémov. „Vlani šlo všetko hladko. Teraz to bolo akési zvláštne. Len motorka fungovala stopercentne. Dokonca na nej nebolo ani veľa roboty. Iba pérovanie nám menili v KTM-ke takmer každý deň. Začalo sa to na nás valiť roztrhnutím brzdovej hadičky. V náročnej etape som stratil trištvrte hodinu a to som mal ešte šťastie, že jej druhú polovicu zrušili. Potom prišla nešťastná hodinová penalizácia. Povedal som si, že sa pokúsim dostať aspoň do desiatky, no nevyšlo to…“ hovorí.
V desiatej etape obsadil vynikajúce druhé miesto, no následne ho zradilo zdravie. Pre dehydratáciu musel do nemocnice, do bivaku nedošiel do stanoveného limitu, a tak inkasoval ďalšiu penalizáciu – až 3:22:00 h. Prišiel tak o akúkoľvek šancu na dobré umiestnenie.
„Bolo mi veľmi ľúto, že som desiatu etapu nevyhral. Na víťazného Barredu Borta som stratil len 24 sekúnd. Bol by som vyhral, ale všetci poprední jazdci menili v neutralizácii pneumatiky, len ja som nemal tú možnosť. Do cieľa som prišiel na holých pneumatikách,“ približuje a objasní aj nasledujúce zdravotné problémy: „Asi tri dni som mal žalúdočné problémy. Vydržať šesť hodín na motorke bez použitia toalety je náročné, preto som menej pil, čo sa asi prejavilo. Keď som po dojazde do cieľa meraného úseku dával rozhovory, začala sa mi krútiť hlava. Vravel som si, že si sadnem na motorku, oveje ma a bude dobre. No po 300 metroch som musel zastaviť a oddýchnuť si. Nevedel som, čo je so mnou, nikdy sa mi nič také nestalo. Zase som kúsok prešiel, no potom som bol rád, že som vôbec stihol postaviť motorku na stojan, aby nespadla. Na trištvrte hodinu som si ľahol a všetkým, čo šli okolo vravel, že som v poriadku. Keď sa pri mne zastavil Čech Klymčiw, už mi bolo naozaj zle a poprosil som ho, nech zavolá niekoho z organizátorov.“
Sanitka ho odviezla do nemocnice, dostal infúzie a jeho stav sa rýchle zlepšil. Po troch hodinách ho otestovali a pustili. Vtedy bol rád, že môže Dakar aspoň dokončiť. Až po slávnostnom prejazde cez pódium sa dozvedel o ďalšej nepríjemnosti. Vykradli mu tímový karavan, ktorý sa pokazil za bolívijsko-argentínskou hranicou. „Mal som tam takmer všetko. Našťastie, pas nie. Zmizla prilba, oblečenie, ortézy, centrála, rezervné nádrže na motorku, náhradné diely, civilné veci, peniaze, notebook, dvoje hodiniek aj velikánsky maco pre dcérku. Ešte aj matrace nám ukradli. Neviem, čo viac k tomu povedať… Naši tímoví kolegovia sa nám vtedy dva-tri dni neozývali. Bola to chyba. Malo sa to riešiť hneď,“ dodal.