Dvoma zlatými medailami a jednou striebornou dokonale potvrdila príslušnosť k najužšej svetovej špičke. Telesne hendikepovaná puškárka Veronika Vadovičová triumfovala v disciplínach R2 vzduchová puška 40, R3 vzduchová puška 60 a v R8 ľubovoľná malokalibrovka 3×20 skončila druhá. V záverečných pretekoch R6 ľubovoľná malokalibrovka 60 sa s Brazíliou rozlúčila šiestym miestom.
„Dopredu som nemyslela na to, čo môžem v Riu dosiahnuť. V každej súťaži je pre mňa najdôležitejšie odovzdať to, čo mám natrénované. Keď sa mi to podarí, zväčša to so sebou prinesie aj dobrý výsledok. Medaily z Ria ukazujú, že mám dobrého trénera, skvelú podpora od Športového centra polície a celá naša dlhodobá príprava bola správne naplánovaná. Hoci prvá zlatá medaila z Pekingu bola výnimočná, teraz mám za sebou jednoznačne najlepšiu sezónu v kariére,“ priznáva 33-ročná rodáčka z Trnavy.
Dosiahla na paralympijskom sviatku svoje maximum alebo mohla získať i viac? „Ťažko posúdiť. V poslednej disciplíne urobil rozhodca malú chybičku, ktorá ma vyrušila. Na chvíľu som stratila koncentráciu. Mohlo to dopadnúť inak, ale netrúfam si povedať, či by som získala medailu. Stále sa však môžem zlepšovať. V tréningoch sme prišli na niektoré veci, ktoré ideme od budúceho týždňa riešiť. Môžem sa posúvať výkonnostne aj výsledkovo,“ naznačuje úspešná strelkyňa.
Po návrate z Ria si dopriala oddych od svojich pušiek. Venovala sa plávaniu, príprave v posilňovni a regenerácii. Popri tom absolvovala viacero besied v školách.
„Snažím sa motivovať mladých ľudí k športu. Besedy sa mi páčia. Z detí vyžaruje veľa energie. Často sa pýtajú veci, nad ktorými som pri streľbe nikdy nerozmýšľala,“ usmeje sa a pokračuje: „Mám aj trénerské výzvy. Chcem pritiahnuť k streľbe viac mladých, najmä z radu zdravotne postihnutých.“
Foto: ROMAN BENICKÝ
Priznáva, že po skvelom vystúpení v Riu, množstve získaných medailí v ostatných rokoch a vytvorených svetových rekordoch už nemá ďalšie športové sny. V žiadnom prípade však neplánuje ukončil kariéru.
„Streľba ma jednoducho baví. Je to môj životný štýl. Neviem si predstaviť, že ráno vstanem a mala by som ísť robiť niečo iné. Som vďačná, že robím, čo ma baví a ešte ma to aj živí. Málo ľudí má takú príležitosť. Navyše, u nás je to trochu posunuté. Dá sa strieľať do výrazne vyššieho veku. O tom, dokedy to potiahnem, rozmýšľať nechcem. Pred štyrmi rokmi som si nevedela predstaviť ani to, čo sa deje teraz. Ťažko premýšľať vopred nad tým, čo ma čaká. Keď som začínala, bola pre mňa streľba len školský krúžok – možnosť, ako tráviť voľný čas po škole. A za osemnásť rokov som sa dostalo až sem,“ hovorí.
Porovnávanie so zdravými športovcami vítam
Tri paralympijské medaily Veroniky Vadovičovej i cyklistu Jozefa Metelku sú výsledkom, ktorý môže pri hlasovaní zástupcov médií v ankete Športovec roka 2016, prehovoriť do celkového poradia. Je podľa telesne hendikepovanej strelkyne správne, že sú paralympionici porovnávaní v spoločnej ankete so zdravými športovcami? „Áno. Nemám s tým problém. Malo by sa to hodnotiť spolu. Náš šport sa pomaly dostáva na vrcholovú úroveň. Rozhodne to nie je také, ako pred trebárs desiatimi rokmi. V zahraničí sú hendikepovaní športovci postavení na rovnakú úroveň so zdravými, pripravujú sa v spoločných tréningových centrách a majú aj zodpovedajúce podmienky. Určite ste postrehli, že nevidiaci atléti bežali na paralympiáde v pretekoch na 1500 m rýchlejšie než olympijský víťaz. Keďže nevidia, tak netaktizovali a šli naplno,“ tvrdí si Vadovičová.