„Už je to dvadsať rokov, čo som začal pracovať v lekárskej komisii. Kandidovať som sa rozhodol preto, lebo SOV ako inštitúcia potrebuje zmenu,“ tvrdí vášnivý zberateľ odznakov s olympijskou tematikou.
Nasmeroval vás k profesii športového lekára aktívny vzťah k športu? Ku ktorému ste mali najbližšie?
Keď sme s bratmi v detstve hrávali na ulici futbal, hokej i všetko, čo sa dalo, o medicíne som ešte neuvažoval. Na základnej škole v Prešove som navštevoval gymnastický krúžok, súťažne som hrával stolný tenis. Na vrcholovej úrovni som sa v Lokomotíve Prešov venoval cyklistike. V osemnástich som odišiel do Hradca Králové študovať medicínu. V cyklistike som kvôli štúdiu nepokračoval, prilákal ma však triatlon. Zúčastnil som sa na vôbec prvých pretekoch Železného muža v Československu v roku 1981 i na prvých majstrovstvách republiky vo "veľkom triatlone“ o tri roky.
Boli ste aj reprezentantom?
Len raz: na Pionierskej športovej olympiáde – v cyklistike som skončil dvanásty. Šport sa stal odmalička súčasťou môjho života, neskôr i profesie. Po skončení medicíny som sa špecializoval na športovú traumatológiu, prioritne riešim úrazy športovcov – akútne, chronické aj operatívu. To je môj koníček aj moja práca. Prirodzene ma nasmerovala aj k spolupráci s klubmi i reprezentáciami v basketbale, hádzanej, stolnom tenise. V Sydney 2000 som ako lekár basketbalistiek Slovenska absolvoval svoju prvú olympiádu. Zúčastnil som sa na ôsmich olympiádach, na piatich som bol vedúcim lekárom slovenského tímu.
Kedy ste dospeli k rozhodnutiu kandidovať za šéfa SOV?
Pri Slovenskom olympijskom výbore pôsobím od roku 1996. Poznám problematiku slovenského olympizmu, mám bohaté medzinárodné skúsenosti. V uplynulých štyroch rokoch som bol členom výkonného výboru SOV. Tam som nazrel priamo do olympijského hrnca, videl som, ako sa u nás riadi olympizmus. V priebehu tohto roka som sa rozhodol kandidovať na najvyšší slovenský olympijský post. Kandidatúru som oznámil po olympijských hrách v Riu de Janeiro, aby to neovplyvnilo moju odbornú prácu pred olympiádou.
Prečo ste sa rozhodli kandidovať? Diagnostikovali ste nejaký neduh?
V štádiu, v akom sa Slovenský olympijský výbor aktuálne nachádza, ho nepovažujem za dobrú organizáciu – z pohľadu rešpektovania a uznávania doma i v zahraničí. Rád by som zmenil SOV na inštitúciu, ktorú budú v prvom rade akceptovať na Slovensku. Olympizmus je naozaj to najvyššie, čo v športe je – a tomu by mal zodpovedať imidž SOV. Má mať vysoký kredit, aby ho uznávali národné športové zväzy, aby aj športovci hľadeli k SOV ako k najvyššej autorite.
Slovenský olympijský výbor taký nie je?
Podľa mňa nie. Máme zlé stanovy, často sa menia. Za najdôležitejšie vôbec považujem otvoriť SOV zväzom. Združuje ich, preto im musí aj pomáhať. Komunikujem s predstaviteľmi športových zväzov. Počúvam, že SOV vnímajú, len keď sa blížia olympiády, inak je na druhej strane rieky. Môj volebný program je založený na úzkej spolupráci so zväzmi i športovcami. Aby každý vedel, že SOV nie je inštitúcia, ktorá sa o nich zaujíma raz za dva roky, ale bude pri športovcoch stále. Chýba aj uznanie na slovenskej politickej scéne, aj väčší záujem sponzorov. Prídu, keď uvidia, že je to silná a transparentná inštitúcia a peniaze, ktoré jej poskytnú, pôjdu do športu a nebude okolo nich hmla.
Na čo narážate? Štyri roky ste vo výkonnom výbore. Neprotirečíte si?
Ako člen výkonného výboru som nevedel, kam idú peniaze od sponzorov, ani aké prichádzajú do SOV a ako ich prerozdeľuje. Výkonný výbor nerozhoduje o financiách. Pri SOV existuje dcérska spoločnosť Slovenská olympijská marketingová, a.s. Cez ňu tečú všetky financie a nik okrem prezidenta a generálneho sekretára na to nemá dosah.
Pýtali ste sa na to prezidenta Františka Chmelára?
Dával som otázky aj na výkonnom výbore, sú aj v zápisoch. Dostal som odpoveď, že máme možnosť nahliadnuť do toho. Keď som sa zaujímal o niektoré transakcie, ktoré som nepovažoval za jasné, neuspel som. Nedávno som požiadal, aby SOV zverejnil, odkiaľ prišli zdroje, ako boli využité. Dodnes som nedostal odpoveď. Súčasťou môjho volebného programu je aj prehľadný tok financií, aby o ňom nerozhodovali jeden-dvaja ľudia, ale výkonný výbor. Už som ako reakciu počul, že chcem oslabiť pozíciu prezidenta. Áno, oslabiť v tom zmysle, aby sám nerozhodoval o financiách.
Foto: SITA, Monika Zaková
Nedávno ste sa vyjadrili, že buď SOV pôjde demokratickou cestou alebo cestou oligarchov. Ako ste to mysleli?
Slovenský šport má dosť skúseností z toho, že veľké zväzy riadili alebo riadia aj oligarchovia. Dosluhujúci prezident František Chmelár verejne podporuje pána Antona Siekela v jeho kandidatúre za prezidenta SOV. Pána Siekela poznáme z médií ako oligarchu.
Pod oligarchami ste mierili na Antona Siekela?
Mieril som na to, že netreba pustiť šport oligarchom. Myslím si, že sa ukázalo, že do športu nepriniesli toľko, koľko sľubovali. Šport patrí nám všetkým. Považujem sa za robotníka športu, ktorý žije so športovcami, pozná a rieši ich problémy. Oligarchovia sedia v oblekoch na tribúnach, chodia do vipiek a ak je úspech, zídu dolu, podajú športovcovi ruku, odfotia sa – a to je všetko. Je otázne, koľko do športu dávajú a koľko z neho berú. Rozprávam sa s ľuďmi, ktorí podnikajú, majú veľa peňazí. SOV nechcú podporiť, lebo nemajú istotu, kde a ako ich príspevky skončia. Musíme ich presvedčiť, že SOV je silná a otvorená organizácia, ktorú sa oplatí finančne podporiť.
Spomínali ste dobré vzťahy s politikmi. Ku ktorým máte najbližšie?
Nemám nijaké politické zafarbenie. Nikdy som nebol členom žiadnej politickej strany a ani to neplánujem. Nechcem však povedať, že šport sa s politikou nespája. Je prospešné, ak politici akceptujú šport ako významný spoločenský fenomén. Aj šport utvára obraz o našom štáte. Prezident SOV musí mať kredit, že reprezentuje akcieschopnú, transparentnú organizáciu, za ktorou stojí celé slovenské športové hnutie. A politici musia akceptovať prezidenta SOV ako partnera na rokovania o vážnych športových témach. Prezident SOV ako takýto partner, žiaľ, nevystupuje.
Má podľa vás Slovenský olympijský výbor zastrešiť slovenský šport?
Je potrebné definovať, čo máme rozumieť pod strechou. Slovenský olympijský výbor má byť silný subjekt, ktorý združuje športové zväzy i iné organizácie, ktoré sa podieľajú na rozvoji športu na Slovensku. Strecha neznamená prerozdeľovanie štátnych financií – na to je štát, na to je zákon o športe. Je v ňom vzorec na rozdeľovanie peňazí. SOV má byť strecha športu v tom, že bude podporovať rozvoj športu detí a mládeže – aj prostredníctvom olympijských mét. Propagovať symbol piatich kruhov a aj takto motivovať deti k športu. Zároveň má cez silný marketing pritiahnuť silných sponzorov. Športové zväzy musia byť presvedčené, že SOV je ich organizácia, na ktorú sa možno kedykoľvek obrátiť. Toto je moja predstava strechy slovenského športu.
Aký je váš názor na celoplošný zákaz štartu ruských atlétov v olympijskom Riu?
Vnášalo sa do toho príliš veľa politiky. Kto porušuje pravidlá – aj dopingové – musí byť za to potrestaný. Čistota musí byť všade – aj v spoločenskom živote, aj v športe. Ak boli jasné dôkazy o tom, že v Rusku alebo niekde inde fungoval štátom riadený doping, potom treba prijať aj kolektívny trest. Ak sa v národnom antidopingovom laboratóriu cielene vymieňali vzorky, kryl sa doping a riadil to štát, treba dať štátu na vedomie, že to tak nemôže robiť a potrestať ho. Žiaľ, aj za cenu, že si to odnesú nevinní športovci, čo mi je z ľudského hľadiska veľmi ľúto.
Máte životné krédo, ktorým sa riadite?
Dôslednosť, disciplína, čistota a pravda.
Ako vidíte vaše šance?
Je dobre, že kandidujeme viacerí. Verím, že voľby budú férové, každý dodrží duch olympizmu a fair-play. Každý z kandidátov má svoju cestu. Ja svoju definujem tak, že chcem priniesť niečo nové. Podľa mojich doterajších stretnutí s vedúcimi predstaviteľmi jednotlivých športových zväzov som za dňa na deň väčší optimista. Som človek kompromisu, viem nájsť spoločnú reč s každým. Mrzí ma však, že naše stanovy sú nedemokratické – čo som tiež namietal. Zo štyroch kandidátov na prezidenta vyhrá jeden, zvyšní traja nemajú šancu získať stoličku vo výkonnom výbore. Na post šéfa Medzinárodnej atletickej federácie kandidovali dve veľké osobnosti – Sergej Bubka a Sebastian Coe. Vyhral Coe, Bubka je viceprezident. V SOV je to postavené buď – alebo.