„Chalani mi umožnili ukončiť moju trénerskú kariéru na vrchole,“ vraví bronzový medailista v C1 zo Sydney 2000.
Bolo lúčenie po ôsmich rokoch ťažké?
Sme profesionáli, neboli tam žiadne slzy. Len tie od šťastia v Riu. (úsmev) Pripravoval som sa na to už skôr. Vedel som, že po olympiáde skončím bez ohľadu na to, aké budú výsledky. Chalanom patrí vďaka za to, že vybojovali zlato a striebro. Umožnili mi tým ukončiť trénerskú kariéru na vrchole.
Kam smerujú vaše ďalšie kroky?
Je mi ľúto, že končím. Pri vode som dvadsať rokov – ako profesionálny športovec či v pozícii trénera. Trochu zmením prostredie. Stále však budem mojim vodákom nablízku. Zostávam v štruktúrach Športového centra polície, takže nebudem divokej vode vzdialený. Už sa jej však nebudem venovať celý deň, len pár hodín.
Túžili ste, aby boli vaši zverenci úspešnejší. Bolo ukončenie spolupráce o to ľahšie?
Ťažko povedať. Som veľmi šťastný, že sa im to podarilo. Do všetkého čo robím, chcem ísť naplno a byť v tom dobrý. Mal som v športovej aj trénerskej kariére dva sny – a tie sa mi naplnili.
Aké?
Najskôr som sníval o tom, že sa dostanem ako vodný slalomár na olympiádu, čo sa mi splnilo v Atlante 1996. O štyri roky som chcel medailu – a tá prišla v Sydney, získal som bronz v C1. Po ukončení kariéry som sa stal reprezentačným trénerom. Mojím prianím bolo, aby som z tejto pozície odchádzal ako kouč olympijských medailistov, ktorí ma prekonajú. V kútiku duše som dúfal, že sa to podarí aspoň jednej lodi. Nakoniec to vyšlo obom. Je to skvelý pocit.
Snáď ešte máte nejaké vodnoslalomárske sny, keď sa vám ich darí tak spoľahlivo napĺňať…
Nejaké stále mám. (úsmev) Chcem sa znovu niekam posunúť. S odstupom času si možno poviem, že som mal zostať pri športe, kde sa mi viac darilo. Pre túto chvíľu je však moje rozhodnutie pevné.
Kedy ste začali reálne uvažovať o tom, že po Riu ukončíte trénerskú kariéru?
Mal som to v hlave asi dva roky. Uvedomoval som si, že mám rodinu, chcel som sa k nej vrátiť. Šport je život na cestách, zbalený v taške. Dlhé roky som viedol taký egoistický športový život. Ako tréner to bolo ešte ťažšie. S chalanmi som bol 24 hodín denne – osobne a v mysli. Trávil som s nimi viac času ako s rodinou. Potreboval som zmenu.
Čo bolo impulzom k tomu, aby ste skončili?
Za taký míľnik považujem nástup môjho syna Mateja do prvej triedy. Musel som sa zastaviť, dať prednosť rodine a venovať jej viac času. Doteraz ho nedostávala v dostatočnej miere.
V čom bola vaša spolupráca s úspešnými olympionikmi špecifická?
Bol to veľmi ľudský vzťah. Myslím si, že veľa ľudí v športe na to nejde takým štýlom, ako sme fungovali my. Mnohokrát to bolo formou debaty a komunikácie, ktorá úplne nahradila direktívne rozkazy kouča svojim zverencom. Spravidla sme dospeli ku kompromisu – a to bez hádok a príkazov. Bolo to veľmi kamarátske, čomu sa veľa ľudí čuduje. Vďaka takýmto vzťahom sme uspeli na najvyššej úrovni.
Ako ste k svojim zverencom pristupovali?
Každý je iný. Na Škantíkov (Škantárovci, pozn.) som išiel inak ako na Maťa. Snažil som sa vyhovieť ich požiadavkám a to isté som požadoval aj od nich. Dlhoročná spolupráca môže fungovať iba vtedy, ak sa niekam posúva. Za osem rokov sme dosiahli veľa úspechov. Vďaka tomu bol pre mňa každý deň inšpiratívny. Bola radosť s nimi trénovať. Tvrdím, že pokiaľ by som nemal rodinu, budem trénovať aj sto rokov… (smiech)
Foto: Robert Hüttner, Pravda
Ak by ste ich charakterizovali?
Matej je tvrdohlavejší. V niektorých veciach má vyhranený názor. Často sme spolu debatovali. Premýšľal som o tom, či veci, ktoré mi hovorí, sú v poriadku alebo nie. Škantárovci veľakrát akceptovali moje rozhodnutie či rady. Matej je o desať rokov mladší ako ja, chalani o päť. Aťa (Ladislav, pozn.) a Peťa poznám od detstva, sme zo Spišskej Starej Vsi. Maťa som prvýkrát videl 14-ročného v lodenici v bratislavskej Karlovej Vsi, keď ešte nebol členom reprezentácie.
Fungovala vo vašej štvorici vzájomná chémia?
Rozhodne, dopĺňali sme sa. Budovali sme vzájomný rešpekt aj napriek rozdielom. To je sila kolektívu. V tom bude mať aj nový kouč Pavel Ostrovský ľahšiu úlohu. Ak pristane na tento štýl práce, bude to fungovať bez problémov.
Prečo ste si vybrali práve jeho za vášho nástupcu?
Poznám ho z profesijnej stránky. Sedávame spolu v kancelárii, chodievame na obed. Trénuje síce inú kategóriu – kajakárov – no chalani sú na takej úrovni, že by to nemalo prekážať. Naši reprezentanti sú natoľko skúsení, že si jeho rady z brehu či natočeného videa dokážu vziať k srdcu a urobiť želanú zmenu. Som presvedčený, že Pavel je ideálnou voľbou.
Čo hovorí v jeho prospech?
Viem, aké má trénerské metódy. K svojim úloham pristupuje veľmi zodpovedne. Trénovanie nie je len o pokrikovaní z brehu, zahŕňa aj videoanalýzu výkonov. Musí zorganizovať sústredenie a pripraviť zverencom program. Všetko to zvláda bravúrne.
Ako bude fungovať vaša vzájomná spolupráca?
Keby mal Pavel nejaký problém, stále sme mu s Milanom Kubáňom k dispozícii. Milan trénuje Takuju Hanedu, čo je veľká výhoda. Až 80 % programu vodných slalomárov na svete je totožných, preto ho bude mať poruke na hociktorom kanáli. Ja budem skôr teoretický poradný orgán. Mám presné tabuľky a plány prípravy na olympijský cyklus, čím môžem Pavlovi pomôcť metodicky.
Majú bratranci Škantárovci a Beňuš na to, aby pod novým trénerom nadviazali na dosiahnuté úspechy, prípadne zabojovali o medaily aj na olympiáde v Tokiu 2020?
Maťo má na to všetky predpoklady. Nominačný kľúč je však znovu veľmi náročný. Nad disciplínou C2 visí otáznik, či o štyri roky bude v Tokiu. Ak áno, som presvedčený o tom, že to chalani potiahnu a zabojujú o medailu aj tam.
Ako vnímate situáciu ohľadom účasti mužského deblkanoe pod piatimi kruhmi?
Je to veľmi zložité. Poznám argumenty pre aj proti. Myslím si, že jeho prípadné vyradenie nie je správny krok. Neviem však objektívne posúdiť, či sa s tým ešte niečo dá urobiť. V júni budúceho roka by malo padnúť definitívne rozhodnutie o budúcnosti C2 na olympiáde.