Z pohľadu Slovenska bola paralympiáda mimoriadne úspešná. Výprava, v ktorej bolo 29 športovcov (28 zdravotne znevýhodnených + jeden zdravý pilot cyklistického tandemu), získala 11 medailí: 5 zlatých, 3 strieborné a 3 bronzové. O štyri sa postarala cyklistika, tri streľba, dve boccia a po jednom kove atletika a lukostreľba.
Počtom piatich najcennejších kovov vyrovnala bilanciu zatiaľ najúspešnejšej paralympiády v Aténach 2004. Naplnila sa predpoveď predsedu Slovenského paralympijského výboru Jána Riapoša pred odletom: „Cestuje síce menší počet športovcov ako do Londýna (34 – pozn. red. ), ale s oveľa vyššími ambíciami. Oprávňujú nás k tomu úspechy na posledných MS, ME a ďalších významných podujatiach“, povedal.
Šampióni zabrali, ako sa od nich očakávalo. Najmä strelkyňa Veronika Vadovičová a cyklista Jozef Metelka – obaja sa tešili z dvoch zlatých kovov. Títo dvaja vynikajúci športovci ukázali, akým smerom sa má uberať aj paralympijský šport na Slovensku, ak chce aj v budúcnosti siahnuť na medailové pozície. Obaja totiž pôsobia ako profesionáli. Veronika je na Slovensku stále svetlou výnimkou – po Pekingu 2008 ju prichýlilo stredisko ministerstva vnútra, aktuálne Športové centrum polície Bratislava. A na strelnici to v súbojoch s ázijskými profesionálkami aj bolo vidieť.
Metelka zasa dlhodobo žije v Anglicku. Tvrdí síce, že je iba elitný a nie profesionálny športovec, ale v podmienkach britského profesionalizmu zažíva každodennú konfrontáciu s kvalitnejším športovým prostredím ako väčšina Slovákov, ktorá reprezentovala v Riu.
Zlatým zázrakom je aj tím boccistov v párovej súťaži BC4. Okolo lídra Samuela Andrejčíka – siahal po zlate aj v individuálnej súťaži – sa utvoril výborný teamwork v žičlivom kamarátskom duchu. Roky práce a trpezlivosti trénera Martina Gabka priniesli ovocie. A mladý tím má ešte ďalšie roky s veľkou perspektívou pred sebou.
Za očakávaním zaostal stolný tenis, od Atén 2004 slovenský medailový ťahúň. V Pekingu 2008 aj Londýne 2012 sa postaral o štyri zo šiestich slovenských medailí. A čo je okrem veľkej smoly hlavnou príčinou toho, že z Ria odchádzajú stolní tenisti bez medaily? Na rozdiel od boccie chýba mladá krv. Hviezdy ako Riapoš, Kánová či Csejtey už mladšie nebudú a konkurencia neustále rastie. Mladých hráčov má slovenský paratenis dosť, ale nemajú dostatočnú výkonnosť ani na to, aby sa prebojovali na majstrovstvá sveta, nieto ešte na paralympiádu, kde je sito ešte nemilosrdnejšie…
Potešili aj medaily atléta Mariána Kuřeju, lukostrelca Petra Kinika či ďalšieho cyklistu Patrika Kurila. Slovensko stráca dlhodobo pozície v plávaní, po medailovej minulosti malo v Riu po prvýkrát iba jedinú plavkyňu. V jazdectve a tlaku na lavičke sa pódiové umiestnenia neočakávali. A aká bola paralympiáda celkove? Ako olympiáda – typicky latinskoamerická. S množstvom organizačných a dopravných lapsusov. Z diváckeho hľadiska ju možno označiť ako víkendovú. Vtedy Brazílčania mohutne zapĺňali športoviská a neuveriteľne búrlivo povzbudzovali svojich.
Presvedčil sa o tom najmä náš stolnotenisový tím. Iste by bol uvítal, keby sa zápas o tretie miesto konal v pracovný deň. Ale na keby sa ani v paralympizme nehrá…
Adeus, Rio!