Z tria rýchlostných kanoistov Martina Kohlová, Vincent Farkas, Peter Gelle bolo najmenej do reči Gellemu. Paradoxne, jediný vybojoval postup do finále, v K1 na 1000 m obsadil ôsmu priečku. Ešte stále sa však nevyrovnal s faktom, že vo finále zo seba nemohol pre nepriazeň prírody v podobe rias a listov v dráhe vydať všetko.
„Stále sa to vracia späť. Premýšľam nad tým, čo som mohol či mal urobiť inak, no vždy nakoniec prídem k tomu, že som to nemal ako ovplyvniť. Samozrejme, v sobotu som sa tešil spolu s chalanmi z káštvorky zo zisku strieborných medailí a čiastočne si s nimi užil aj oslavy, no hnev či sklamanie vo mne stále ostávajú. Je to oveľa horšie ako pred štyrmi rokmi. Pritom som bol vynikajúco pripravený, azda najlepšie v živote… Už sa neviem dočkať manželky a detí. V ich prítomnosti mi to azda rýchlejšie vyfučí z hlavy,“ tvrdil včera po prílete z Brazílie 32-ročný Gelle.
Olympijský debutant Farkas bol v C1 na 1000 m o dve priečky nižšie, no pre ešte len 23-ročného rodáka zo Šale, ktorý sa o možnosti zabojovať o Rio dozvedel len päť týždňov pred štartom olympiády, to bol veľmi výborný výsledok.
„Môj tajný cieľ bol umiestniť sa do dvanásteho miesta. Skončiť na olympiáde desiaty je super a zároveň skvelá motivácia do budúcnosti. Teraz urobím všetko pre to, aby som sa o štyri roky v Tokiu dostal do finále. Jediná škoda, že mi v Riu o deň meškala najlepšia forma. V semifinále som zo seba nevedel vydať všetko. Na druhý deň som sa stopercentne skoncentroval, nemyslel na nič iné a vyšlo to. Keď ma tréner ráno videl uzavretého do seba, obával sa, že som demotivovaný, ale bolo to presne naopak,“ približuje Farkas.
Olympiáda bola pre neho neuveriteľný zážitok, dokonale si ju užil. „Zažiť tú atmosféru a vidieť najlepších športovcov na svete bolo niečo neopísateľné. Po vlastných pretekoch som si najviac užil striebro káštvorky. Veľmi som im prial zlato, ale Nemci boli extrémne silní. Obdivujem, čo chalani dokážu. Motivujú ma, aby som sa aj ja zlepšoval,“ vraví.
Kohlová síce veľmi túžila po olympijskom finále, no z Ria sa vrátila aj bez neho (s 10. miestom v K1 na 200 m) veľmi spokojná. „Vylepšila som si olympijské maximum a predviedla kvalitný výkon. Chcela som byť vyššie, ale taký je šport. Vážim si desiate miesto v singli – byť vo svojej profesii desiata na planéte je úžasné,“ vyznáva sa.
Okrem vlastných pretekov, počas ktorých ju hnala vpred asi päťdesiatčlenná skupinka slovenských priaznivcov, si užila strieborné preteky K4 aj zlatý chodecký maratón Mateja Tótha. „Počas neho som si úplne vykričala hlasivky. Videla som aj Riša Vargu a bola som povzbudiť i Peťa Sagana. Škoda, že to nevyšlo aj jemu. Úžasný bol aj záverečný ceremoniál. Našou nevýhodou bolo len to, že sme tam dve hodiny mokli. Časť venovaná Tokiu bola veľmi inšpirujúca. Nalákala ma, aby som sa tam o štyri roky dostala,“ dodala.